Skupina cítenia (vedaná–khandha) Existujú tri druhy cítenia. Ktoré tri? Príjemné cítenie, nepríjemné cítenie a cítenie príjemné ani nepríjemné. Skupina vnímania (saňňa–khandha) A aké existuje vnímanie? Je šesť útvarov vnímania: vnímanie tvarov, vnímanie zvukov, vnímanie pachov, vnímanie chutí, vnímanie hmatových javov a vnímanie predmetov mysle. Skupina formácií (sankhárá–khandha) A aké existujú formácie? Je šesť útvarov zámeru (četanán): zámer vzťahujúci sa na tvar, zámer vzťahujúci sa na zvuk, zámer vzťahujúci sa na pach, zámer vzťahujúci sa na chuť, zámer vzťahujúci sa na hmat a zámer vzťahujúci sa na predmet mysli.

V Reči o pravom poznaní nachádzame troch hlavných predstaviteľov skupiny mentálnych formácií: zámer (četaná), zmyslový kontakt (phassa) a pozornosť (manasikára).

Svetské a nadsvětské Pravé pochopenie Čo je svetské Pravé pochopenie (okiya–sammá–ditthi)? Pochopenie, že almužny, obete a dary nie sú zbytočné, že sú plody a výsledky dobrých a zlých činov, že existuje život tak v tomto svete, ako aj v nasledujúcom svete, že otec a matka, ako aj bytosti spontánne zrodené (v nebeských svetoch) nie sú len slová, že sú na svete mnísi a kňazi, ktorí sú bez poškvrny, ako aj tí, ktorí môžu vysvetliť tento život a život budúci, pretože ho priamo poznajú - to je svetské Pravé pochopenie, ktoré poskytuje svetské plody a prináša dobré následky. Čo je nadsvětské Pravé pochopenie (lokuttara–sammá – ditthi)? Všetka pri pestovaní ušľachtilej cesty vzniknutá múdrosť, schopnosť múdreho usmerňovania mysli, rozlišovanie javov na ceste (sotápanny, sakadágámího, anágámího nebo arahata), teda všetko pravé pochopenie, ktoré vzniká v mysli odvrátenej od sveta a spojené s cestou - to je nadsvetské pravé pochopenie, ktoré nie je z tohto sveta, ale je časťou nadsvětske cesty.

Zemou /v nas/ videme zem, vodou vodu, vzduchom bozsky vzduch, ohnom nicivy ohen, laskou vidime lasku, svar zalostným svárom. Rovnake, podla Empedokla , poznava pomocou rovnakeho .

Svet predmetov vyzaruje atomy do priestoru a tieto pri dopade na zmyslove organy vyvolavaju zmyslove pocity. - Zmysly su hrube, nemozu dostatocne hlboko viest k poznaniu skutocnosti /atomom/. Vnemy+myslienky su zmeny stavu tela.

Všetko vnímanie sa dá previesť na dotyk. Každý z ostatných zmyslov je určitým druhom hmatu.

Idey sú vo veciach. Sú jednou zo zložiek vecí - formou, druhou zložkou je matéria. /Univerzalia in rebus./

Živé bytosti majú prirodzenú schopnosť vnímať. Tie s pamäťou, sú rozumnejšie a učenlivejšie. Získavajú skúsenosť. Odborní znalci (vediaci) vedia nielen 'že niečo je' (ako skúsení) ale aj 'prečo' - poznajú príčinu. Vediaci človek môže učiť, skúsený nie vždy.

Poznanie sa získava zjavením - cit.: Odpovedal mu Ježiš: Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach..

Uprednostňjem vieru pred rozumom.

Preto sa celá etika obmedzuje na schopnosť jasného spoznávania božského činiteľa vo svete i v ľudskom živote a na schopnosť návratu do zjednotenia sa s prabytím. Toto zjednotenie sa má uskutočniť cez lásku, poznávanie pravdy, pripútanie sa ku kráse, vnikanie do podstaty bytia a ničím neskalené vízie toho, čo nemožno dosiahnuť diskurzívnym poznaním, ale len bezprostredným nazeraním v extáze.

pravda sa postihuje osvietením, ktoré kresťan dostáva ako požehnanie; podmienkou poznania pravdy je zbožný život a modlitba

Poznanie je moc, znamená poznanie nezávislej skutočnosti, ktorú keď poznávame pravdivo, teda v jej skutočnosti a riadime sa podľa toho, získavame nad ňou moc.

Z mojich ideí niektoré zdajú sa mi byť vrodenými, niektoré zvonka pochádzajúcimi a niektoré som sám utvoril: lebo zdá sa, iba zo samotnej mojej prirodzenosti pochádza, že rozumiem, čo je vec, pravda, myšlienka. Že teraz počujem šum, vidím slnko, cítim oheň, doteraz som odvodzoval z vecí mimo seba. A napokon Sirény, Hipogrifov a podobné si vymýšľam sám.

Ako som dostal ideu Boha : nečerpal som ju ani zo zmyslov, ani mi neprišla neočakávane, ako to býva pri ideách vnímateľných vecí, ktoré sa predkladajú; ani som si ju nevymyslel, veď jej nemôžem nič ani ubrať ani pridať; a tak ostáva pripustiť, že mi je vrodená, ako mi je vrodená aj idea vlastného ja.

Ľudia robia všetko za nejakým účelom, totiž kôli úžitku, po ktorom túžia. Tak dochádza k tomu, že sa vždy snažia poznať iba účelové príčiny vecí, ktoré sú už hotové, a akonáhle sa ich dozvedia, ukľudnia sa, pretože nemajú ďalšie dôvody k neistote.

Pretože ľudia nachádzajú v sebe i mimo seba nemálo prostriedkov, ktoré do značnej miery prispievajú k ich prospechu (ako napríklad oči k videniu, zuby ku kúsaniu, rastliny a zvieratá k výžive, slnko na svetlo, more k výžive ryb apod.) usúdili, že všetky veci v prírode možno považovať za prostriedky prispievajúce k ich prospechu.

..mnohé veci postihujeme a vytvárame si všeobecné pojmy:
1) z jednotlivých vecí, ktoré zmysly predstavujú nášmu rozumu ako skreslené, konfúzne a neusporiadané, a preto zvyčajne nazývam také vnemy poznaním z neistej skúsenosti
2) zo znakov, napr. po počutí, alebo prečítaní niektorých slov sa rozpamätáme na veci a vytvrárame si o nich nejaké idey podobné tým, prostredníctvom ktorých si veci predstavujeme.
Obidva tieto spôsoby uvažovania o veciach budem ďalej nazývať poznaním prvého druhu, domnienkou, či predstavovaním.
3) Napokon z toho, že máme spoločné pojmy a adekvátne idey vlastností vecí, tento spôsob budem volať rozumom a poznaním druhého druhu.
Okrem týchto dvoch druhov poznania, ako to ďalej ukážem, existuje ešte tretí, ktorý budeme volať intuitívnym vedením. Tento druh poznania postupuje od adekvátnej idey formálnej esencie niektorých atribútov boha k adekvátnemu poznaniu esencie vecí. (Pozn. vydavateľa - Myslí sa dedukcia, ktorá vychádza z jasnej a zreťeľnej idey boha , obsiahnutej v ľudskej mysli a dospieva až k poznaniu základných vlastností vecí.

Rozoznávame štyri zdroje nášho poznania: Prvým je poznanie z počutia alebo z nejakého znaku.Tak poznáme napr. kedy sme sa narodili a že tí a tí sú naši rodičia bez toho aby sme o tom pochybovali. Druhým je poznanie z povrchnej skúsenosti, ku ktorej nemáme nijakú odporujúcu skúsenosť a preto v nás ostáva akoby neotrasenou skúsenosťou. Tretím je poznanie, pri ktorom usudzujeme na podstatu veci z inej veci, ale nie adekvátne, k čomu dochádza vtedy, keď alebo z nejakého účinku usudzujeme na príčinu, alebo keď sa robí záver z niečoho univerzálneho, sprevádzaného vždy nejakou vlastnosťou. Štvrtým je poznanie, pri ktorom sa vec poníma jedine prostredníctvom svojej podstaty, alebo poznaním jej najvlastnejšej príčiny.

Treba prekonať metodologickú rozkúskovanosť tých ktorí "o všetkom diskutujú logicky, fyzikálne, eticky a teologicky" ale nehľadajú pravdu, ktorá má vychádzať " zo súvislej a veľkej knihy či prameňa prírody, čiže sveta, zo skúmania zdravého rozumu čiže myslenia a napokon z nevyčerpateľnej knihy samého Boha"

Naša súdnosť sa zakladá na dvoch princípoch - na princípe protikladu (pokladáme za klamné to, čo ho obsahuje) a na princípe dostatočného dôvodu (nemôže byť pokladaná žiadna skutočnosť za pravdivú, či existujúcu, žiadne tvrdenie za správne, ak nie je dostatočného dôvodu, prečo je to tak a nie inak.

Kazde teleso pocituje vsetko, co sa dejej vo vesmire, co sa stalo i stane. Lenze dusa vie citat v sebe iba to co sa jej zretelne predstavuje. Nevie rozvinut vsetky svoje zahyby, lebo siahaju do nekonecna. V najmensej casti hmoty je cely svet stvoreni, zivokov, zivocichov...

Ďalej sa musí nutne priznať, že percepciu [= vnem, predstavu] a to, čo na nej závisí, nemožno vysvetliť z mechanických príčin, t.j. z tvarov a pohybov /t.j. z fyzicko-empirických příčinných súvislostí. Keby sme si mysleli nejaký stroj, ktorý by bol zariadený tak,že by dokázal myslieť, vnímať a percipovat, mohli by sme si ho pri zachovaní týchto vzťahov predstaviť zväčšený tak, že by sme do neho mohli vstúpiť ako do nejakého mlyna. Za tohto predpokladu, keď by sme si potom prezerali jeho vnútrajšok, nenašli by sme v ňom nič než kusy, ktoré do sebe narážajú, nikdy však niečo, z čoho by sa dala vysvetliť percepcia..

Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch okrem rozumu samotného, jeho poznávacích schopností a vrodených ideí.

Máme v sebe dve schopnosti (pasívne sily) - telesnú citlivosť (schopnosť prijímať dojmy) a pamäť (schopnosť uchovávať pocit).

Pociťovanie samo produkuje všetky naše myšlienky. Myslieť znamená (znovu) pociťovať.

Že sa takzvané dôkazy takýchto viet, napríklad vety o rovnováhe páky, o vzťahu priestoru a času pri voľnom páde atď, ktoré tak často (matematika) podáva, vydávajú za dôkazy a berú sa ako dôkazy, je samo iba dôkazom toho, aká veľká je potreba dokazovania pre poznávanie, kedže poznávanie tam, kde už dôkazy nemá, ocení aj ich zdanie a s tým sa uspokojí.

Veci (napr. umeleckému dielu) rozumiem vtedy, ak poznám jej predhistóriu (napr. dejiny umenia)

Existuje druh kritiky, pri ktorej si prevezmeme niečo z toho, čo kritizujeme, a takáto kritika je často zdrojom našich vlastných názorov a presvedčení. Väčšina presvedčení, ktoré máme vznikla s kritickým vyrovnávaním sa s názormi iných. Na základe toho človek dospieva k modifikovaným pozíciam,.. Celé dejiny filozofie sú takýmto procesom tvorby nových pozícií na základe neustálej kritiky starých pozícií.

Ak je totiž poznávanie nástrojom na zmocnenie sa absolútnej podstaty, ihneď nám napadne, že ak na nejakú vec použijeme nástroj, ten ju nenechá takú, aká je pre seba, ale že ju nejako sformuje a zmení.

Alebo ako poznávanie nie je nástrojom našej činnosti, ale akýmsi pasívnym médiom, cez ktoré k nám dospieva svetlo pravdy, pravdu nedostaneme takú, aká je osebe, ale aká je prostredníctvom tohto média a v tomto médiu.

Logika, ktorou človek poznáva a ktorú poznáva v prírode je jedna a tá istá logika.

Ideálno nie je nič iného, než materiálno prenesené do ľudskej hlavy a v nej pretvorené.

Keby si myslenie takto nepretváralo svet na veci, na čosi rovné sebe samému, nebolo by ničoho, čo by sa dalo nazvať poznaním.... Protikladom tohto sveta fenoménov nie je pravý svet (teda nadpozemský, nebeský, náboženský (T.M)), ale beztvarý, neformovateľný svet chaosu zmyslových zážitkov - teda iný druh fenoménov, pre nás nepoznateľný.

Načo dal Boh človeku zjavenú pravdu? Urobil by niečo nadbytočné? Človek nevie sám od seba, čo je dobré a čo je zlé, preto mu zjavil Boh svoju vôľu.

Úlohou poznání je, z gnozeologicky infinitní (nekonečně rozsáhlé a hluboké) reality člověku získat její kognitivní (znalostní, poznatkový) model, obsahující konečné množství informace. Pro tento účel musí tedy existovat filtr provádějící selekci a tak redukci informace. Je jím vágnost, s níž při poznávání vnímáme a pak si pamatujeme informaci o reálném světě. Některé s menší vágností, jiné s větší, podle vzdálenosti od centra člověkem (během poznávání) zaujaté pozornosti. Exaktní věda, která se potřebuje vágnosti zbavit, používá uměle vytvořený filtr Newtonův..

Verime viac ako sme schopni dokazat a vieme viac ako sme schopni vypovedat.

Odraz objektu v subjekte je verný, mechanický, zrkadlový a teda dokonalý. Zároveň však teória odrazu uznáva, že obraz môže byť skreslený, špecifický, subjektívne podmienený, čiže nedokonalý. Protirečenie medzi tézou dokonalého a tézou nedokonalého odrazu objektu v subjekte sa rieši za pomoci tézy zrniek absolútnej pravdy. Tieto zrnká sú dokonalým odrazom častí skutočnosti, z ktorých si potom skladáme úplný mozaikovitý zrkadlový obraz celej skutočnosti. Správnosť ich poskladania zaručuje prax. Čo v praxi funguje, je poskladané správne a teda dokonale odráža skutočnosť. Prax je kritériom pravdy. Korešpondenčné kritérium pravdy rozhoduje o pravdivosti zrniek absolútnej pravdy, koherentnosť ich poskladania zaručuje prax.

Ide o čosi podobné laickému ovládaniu súčasných elektronických strojov a prístrojov, ktorých dejom nerozumieme, ale ich ovládame. Pohybujeme sa len v žitej skutočnosti, ale našli sme úspešnú metódu diskusie s vonkajšou skutočnosťou, lebo ľudskej reči nerozume. Veď sme s ňou spojení, sme z nej, v nej a aj s ňou.... kto hľadá, nájde, lebo hľadá len doma, vo svojom.

Sme prvými tvormi, ktoré dokážu byť kompetentné vďaka rozumeniu. Hoci vo veľa prípadoch sme aj my kompetentní bez toho aby sme rozumeli. / We are first beeing, what can be competent with comprehension. Although in most cases we are also competent without comprehension.

Vnútri v každom z nás sídli ako iskrička hodnota duchovného charakteru, hodnota svetelnosti, ktorú my máme za povinnosť rozkresávať, aby ten ohníček v nás sa rozrástol, pretože len tým spůsobom poznávame. Poznanie v našej tradícii indoeurópskej je niečím úplne iným než poznanie v tej tradícii materialisticko - západnej, pretože poznanie je rozpomínanie sa, ten puruša v nás všetko vie, je čiastočka dokonalosti úplného poznania, ale pretože je maličká ututlaná, nie je pestovaná, nie je rozhorená do veľkého plameňa, tak my proste spíme, my nieč nevieme. Ale keď pestujeme túto iskričku, keď ten oheň nechávame v sebe plápolať, a zväčšovať tak dôjde k procesu keď on zväčšuje priestor svetla , zaháňa temnotu a ako zväčšuej priestor, tak naraz sa zjavuje permanentný proces poznania, aha efekt, keď naraz to čo sme skôr nevideli, ako keď vezmeme baterku a ste niekde vo tme a rosvietite ju, tak naraz vidíte, aha konár, aha cvrček ako kameň...tak takto naša tradícia pozerá na poznanie. T.j. poznanie nie je žiadna logická, matematicko konštruktívna stavebná záležitosť, ale je to rozpomínanie sa, je to rozhorenie svetla v nás, ktoré začína osvetľovať stále väčší a väčší priestor a súvislosti a tým začíname zrazu chápať.

Slávny zadoček na obzore - Spoznáte, ktorej tenistke patria tieto krivky? - To filozof nemusí vedieť. To nie je vedenie.

Jazykové obrazy sú teoretické konštrukcie tvorené na bázi doterajšej skúsenosti, na ktorých je možné rozvíjať i ďalšie neskúsenostné ideje ako na modeloch.

Naboženstvo bolo hlavne o autorite, ktorá rozhoduje o tom, čo je správne. S nástupom humanizmu ho nahradili pocity - Keď más dobrý pocit, je to správne. Teraz sa situácia mení na dataizmus. Keď máš dostatok dát a správny algoritmus, tieto rozhodnú lepšie ako by si rozhodol ty sám.

Nezávislá skutočnosť je ako (kantova) vec osebe - nemôžeme ju poznať.

Mythos je bytostne ľudský spôsob prežívania sveta v určitej fázi evolúcie vedomia, je prameňom jeho inšpirácie. Inspiratio znamená vdýchnutie, božské vnuknutie. Inšpirácia je cestou komunikácie duše a Kozmu.

Inšpirácia je posolstvom z hlbín podvedomia, ktoré sa ako Afrodité Anadyomené vynoruje na hladinu nášho vonkajšieho vedomia. Nevedomá stránka duše oslovuje vedomie prostredníctvom obrazov disponujúcich mocnou silou univerzality.

My ľudia telesní hľadíme v našich úvahách o povahe bytia zdola nahor. Náš pohľad nedohliadne za horizont stvorenia... Jediná je cesta stvorenia i poznania. Nahor sa nedá ísť inou cestou než tou, ktorá bola vydláždená kozmogenézou.... Takto vzniká mythos.

Milovať a poznať je takmer to isté, lebo človeka, ktorého máme radšej aj lepšie poznáme.

Kto začína poznávať, prestáva milovať.

Ak Boh vytvára v nás vnemy existujúcich vecí, tak načo je vlastne dobrá nezávislá existencia vecí - nemožno ju vynechať?

Človek, ktorý uvažuje je „pohltený“ tým, o čom uvažuje; a „poznávajúci subjekt„ sa stráca sám v objekte, ktorý je poznávaný. Uvažovanie odhaľuje objekt, nie subjekt.

Poznávanie rovnakého rovnakým alebo toho istého tým istým je vyššie poznávanie ako je tá logika, inštancia, druh a rod, tzn. súdenie, úsudok a súdy a to je potom bránou k tej filozofii comunio, tíšíne, k tomu že viem žiť (osamote?)

Telesá poznávame telesom, teda svojím telom. Človeka poznávame človekom a boha poznávame bohom (v nás).