A rovnaký osud stíha i človeka; len čo vstúpi do spoločnosti, len čo vstúpi do spoločnosti, stáva sa otrokom, zoslabne, stratí odvahu a začne sa plaziť; slabošský a nepokojný spôsob života ho postupne oberá o sily a odhodlanosť.

Divochom by sme len ťažko vysvetľovali, čo je to poddanstvo a zvrchovanosť. Človek si môže ľahko prisvojiť ovocie, čo natrhal jeho druh, zverinu, ktorú sám neskolil, i jaskyňu, čo inému poskytovala útočisko, no ako by sa mu podarilo prinútiť ho k poslušnosti? Aké putá závislosti by mohli zväzovať ľudí bez akéhokoľvek majetku? Keby ma niekto vyhnal zo stromu, môžem sa vyškriabať na druhý; keby ma ktosi otravoval na jednom mieste, čo mi bráni presunúť sa inam?

Každý si nepochybne uvedomuje, že poddanské putá sa vytvorili na základe vzájomnej závislostí ľudí a vzájomných potrieb, čo ich zväzujú, že si nemožno podrobiť človeka, kým ho vopred nevženieme do pozície, v ktorej sa nezaobíde bez druhého; taká situácia sa nevyskytuje v prirodzenom stave..

Všetci bežali v ústrety okovám s nádejou, že si zabezpečia slobodu; mali síce nadostač rozumu, aby vytušili prednosti spoločneského zriadenia, ale určite nie dosť skúseností, aby predvídali hroziace nebezpečenstvo.... ba i mudrci si domysleli, že mu treba obetovať jednu časť slobody, aby si druhú zachovali, brali si príklad z raneného, ktorý súhlasí s amputáciou ruky, aby si zachránil telo.

Spoločenské zriadenia pribúdali, poľahky sa rozmáhali a čoskoro zaplnili celý povrch zeme; už sa nedalo objaviť ani jediné zákutie na svete, kde by sa človek striasol pút a vyhol sa často nesprávne vedenému meču, ktorý každému sústavne visel nad hlavou.