Preto jako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili .

Z čoho veci vznikajú, do toho tiež podľa nevyhnutnosti zanikajú, lebo si za neprávosti navzájom splácajú pokutu a trest podľa určenia času.

Skutoční filozofi pokladajú telo za prekážku pri hľadaní poznania a zmyslu života. Potreba starať sa o telo prináša početné rozptýlenia pri úsilí o poznanie. Preto je pre skutočného filozofa hlavným cieľom byť slobodným od tela a jeho zápletok, aby mohol ísť za poznaním. Smrť je konečným oddelením duše od tela. Telo je pre dušu väzením a smrť je spôsobom akým sa duša oslobodzuje. V živote skutočného filozofa, smrť nenastáva vtedy, keď prestanú telesné funkcie. Skutočný filozof je akosi mŕtvy už predtým než zomrie, predtým než telesné funkcie prestanú.

Ak však nie je pre prvky samé nič hrozného v tom, že sa každý z nich ustavične premieňa v iný, prečo sa má niekto obávať premeny a rozlúčenia všetkých dohromady? Veď sa to deje v zhode s prírodou; a čo sa deje v zhode s prírodou, nie je zlo.

Smrť je niečo podobné ako zrodenie; tajomstvo prírody: zlúčenie prvkov a ich rozlúčenie, ale vcelku nič také, za čo by sa niekto musel hanbiť, lebo nie je v rozpore s prirodzenosťou rozumného tvora ani so spôsobom jeho vybavenia.

Sila, ktorou človek zotrváva vo svojej existencii, je ohraničená a nekonečne prekonávaná mocou vonkajších príčin.

Nie je možné, aby človek nebol časťou prírody a aby podliehal len tým zmenám, ktoré sa môžu pochopiť iba z jeho prirodzenosti a ktorých je adekvátnou príčinou.

Každá vec môže zaniknúť len pôsobením vonkajšej príčiny.

Človek by nevydržal večne prechádzať cez všetky tie útrapy a byť v kuse hnaný, bez nejakého skutočného zisku, keby mu ostávala individualita a spomienky. Odhodí ich a vstúpi cez smrteľný spánok osviežený a vybavený novým intelektom do nového života.

Celá príroda je bojom. Rastliny bojujú proti zvieratám, zvieratá voči zvieratám, človek voči zvieratám i rastlinám. (Bojujú však skôr indivíduá, celé druhy sa skôr potrebujú.) Človek okrem toho bojuje proti gravitačnej sile pri vzpriamenom postoji, proti chemickým väzbám pri trávení a má pritom pocit zdravia, ak ich úspešné prekonáva. Napriek tomu má stále určitý pocit nepohody z boja s týmito nižšími silami, je z neho unavený a preto potrebuje spánok a napokon smrť.

Útecha umierajúcemu: Prestaneš byť niečím, čo si bol býval najlepšie urobil, keby si sa ani vôbec nebol stal. (Du hörst etwas zu sein, welches du besser getan hättest, nie zu werden.)

S narodením je nám vždy daná už aj smrť, a časový úsek medzi narodením a smrťou je umieranie, bytie ku koncu. Smrť je niečo ku čomu sa správame buď vyhýbavo alebo nevyhýbavo.Môžeme ju ignorovať alebo akceptovať. Ponúka sa tým výborná príležitosť, pýtať sa naše bytie s ohľadom na smrť. Neustále výchadzanie z vedomia vlastnej smrti a držania sa ho, nevyhýbavé správanie sa k nemu, otvára nám možnosť dostať sa z prepadnutia veciam. Hrať sa s predstavou vlastnej smrteľnosti nám dáva možnosť objaviť život v inom svetle. Čo chcem mať v živote odžité v okamihu keď príde smrť? Čo chcem po sebe zanechať? Bol môj život len zbytočným časom?