Nečakané utrpenie v našom živote občas zastupuje práve túto askézu. Ubúdanie, poníženie, samota a ticho sú nám naordinované nechcenou skutočnosťou. Jób prechádza týmito drastickými duchovnými cvičeniami, aby napokon v obnaženosti ducha vstúpil do konteplácie a objavil v nej vnútorné nazeranie Boha: Len z chýru som počul o tebe; ale teraz ťa moje oko videlo.

Najlepší možný svet si predstavujeme svet, kde by sa neumieralo a zároveň každý by mal veľa detí. To by však viedlo čoskoro k preľudneniu Zeme a nebol by to teda najlepší možnú svet.

Keď prší, chce aby bolo sucho. Keď je sucho, chce, aby pršalo. Keď je teplo, chce aby bola zima. Keď je zima, chce aby bolo teplo. Všetko je na tejto planéte v úplnom poriadku. Okrem človeka.

Hnev nám dáva poznať, že nežijeme vo svete, aký by mal byť. Dáva nám vedieť, že tu nie sme doma, že domov iba putujeme. A tá púť sa skladá práve z toho, či dávame prednosť pravde, láske a tomu, čo oslobodzuje, aj vtedy, keď by nás to malo ohroziť a malo by nás to stáť tú najvyššiu cenu. Smútok a hnev nás vedú k tomu, čo má zmysel. Aj smútiť, aj hnevať sa je dobré. Smútok za niekým, koho sme milovali, nám hovorí, že láska je večná.