Pánovým kahancom je ľudské svedomie, čo prekutáva všetky skryty života.

Aké prostriedky používa kultúra, aby zabrzdila, zneškodnila a snáď i vylúčila agresivitu, ktorá je jej protichodná? Môžeme to študovať na histórii vývoja jednotlivca. Čo sa s ním deje, aby bola jeho agresívna slasť zneškodnená? .. Agresivita je introjikovaná, zvnútornená, je poslaná späť odkiaľ prišla, teda obrátená proti vlastnému Ja. Tam je prevzatá časťou Ja, ktorá sa stavia voči ostatnému ako Nadja a ako svedomie teraz uplatňuje voči Ja rovnako prísnu tendenciu k agresii, ktorú by rado uspokojovalo na iných, cudzích indivíduách.

Kultúra teda zvláda nebezpečné agresívne chúťky indivídua tým, že ich oslabuje, odzbrojuje ich a dáva ich strážiť zvláštnou inštanciou v jeho vnútri ako posádkou v dobytom meste.

Cítime sa vinnými (zbožní ľudia hovoria hriešnymi) ak sme urobili niečo, čo považujeme za zlé...Aj ten, kto sa zla nedopustil, ale iba poznal svoj úmysel sa ho dopustiť, sa tiež niekedy môže považovať za vinného. Oba prípady však predpokladajú, že sme zlo uznali za zavrhnutiahodné, ako niečo, čo sa nesmie uskutočniť. Ako však dochádzame k takémuto rozhodnutiu? Prirodzenú schopnosť rozlišovania dobra a zla môžeme zamietnuť. Zlo často nie je pre dané Ja škodlivé, či nebezpečné, naopak môže to byť niečo čo je pre neho žiadúce a poskytuje mu pôžitok. Prejavuje sa tu teda cudzí vplyv, ten určuje čo sa má nazývať dobré a čo zlé. Pretože vlastné cítenie nedoviedlo človeka na túto cestu, musel mať motív, aby sa tomuto cudziemu vplyvu podriadil. Tento vplyv sa dá ľahko odhaliť v jeho bezmocnosti a závislosti na iných a môže byť najlepšie označený ako strach zo straty lásky.

Napätie medzi prísnym Nadja a jemu podrobeným Ja nazývame pocitom viny; a prejavuje sa ako potreba trestu.

Svedomie je následok zrieknutia sa pudu, alebo : (z vonku nám uložené) zrieknutie sa pudu vytvára svedomie, ktoré potom vyžaduje ďalšie zrieknutie.

Na tomto druhom vývojovom stupni (po vzniku Nadja) ukazuje svedomie zvláštnosť, ktorá bola prvému stupňu cudzia a ktorá sa nedá už tak ľahko vysvetliť. Chová sa totiž tým prísnejšie a nedôverčivejšie, čím je človek cnostnejší, takže sa nakoniec z najväčšej hriešnosti obviňujú práve tí, ktorí sa vo svätosti dostali najďalej.