Kto žije podľa prírodných zákonov, stane sa šťastným, kto ich posudzuje, nešťastným.

Smrť sa nás netýka, lebo všetko dobro a zlo sa zakladá na zmyslovych vnemoch, smrť však znamená koniec zmyslovej činnosti.

Tam kde sme my nie je smrť, tam kde je smrť, nie sme my.

Základnou príčinou utrpenia je náš všadeprítomný strach zo smrti. Desivá predstava nevyhnuteľnej smrti narušuje radosť zo života a neponecháva bez narušenia žiadne potešenie.

Práve tak ako lekár lieči telo, musí filozof liečiť dušu. Filozofia má len jeden poriadny cieľ - znížiť ľudské utrpenie , ktorého základnou príčinou je náš všadeprítomný strach zo smrti.

Základem šťastného života je slast, tedy neexistence bolesti duševní nebo fyzické. Zdrojem bolesti je převážně strach, a toho jsou podle něj 4 druhy, přičemž proti všem se dá bojovat: 1.strach, že nemůžeme dosáhnout štěstí - stačí si uvědomit, že jediným dobrem je radost, které dosáhneme tak, že budeme žít rozumně 2.strach z utrpení - stačí si říct, že je-li utrpení silné, nikdy netrvá dlouho a je-li dlouhodobé, pak není silné 3.strach z bohů - bozi ale žijí ve svém vlastním světě a o ten náš se prakticky nestarají, protože s ním nemají jakýkoliv kontakt; navíc je jejich touhou také blažený život, díky čemuž se lidem podobají 4.strach ze smrti - nejlépe jeho názor vyjádří tato citace: "...Protože pokud jsme tu my, není tu smrt, a když přijde smrt, pak tu nejsme my. Tedy ani živých se smrt netýká, ani mrtvých, ježto na ony se smrt nevztahuje a tito sami už nejsou..." (z dopisu Menoikeovi)

Keď myseľ uvažuje sama o sebe a o svojej schopnosti konať, raduje sa, a to tým viac, čim zreteľnejšie si predstavuje túto svoju schopnosť.

Spokojnosť so sebou samým je radosť, ktorá vzniká z toho, že človek uvažuje sám o sebe a o svojej schopnosti konať.

Potom sa mi videlo, že toto zlo vzniká aj z toho, že všetko naše šťastie a či nešťastie závisí iba od jednej jedinej veci, a to od kvality objektu na ktorom visíme celým svojím srdcom. Lebo veru pre to, čo nemilujeme, nikdy sa s nikým nepoškriepime, nebudeme nikdy žialiť, ak to zahynie, nepochytí nás nijaká závisť, ak to má iný v svojej moci, nijaký strach, nijaká nenávisť, a ak sa mám dobrovoľne vyjadriť, nebude nijakých duševných otrasov, čo sa práve všetko stáva pri našej láske k pominuteľným veciam...

Ozajstné dobro pre človeka je poznanie jednoty duše s celou prírodou.. a všetko, čo mu môže byť prostriedkom umožňujúcim dospieť k tomuto cieľu, volá sa ozajstné dobro..

Ale už láska k večným a nekonečným veciam je pre dušu číra radosť a blaženosť, len ona sama je všetkého smútku zbavená.

Šťastie teda nie je nič iného ako spokojnosť ducha, ktorá vzniká z intuitívneho poznania Boha. Ale zdokonalovanie intelektu nie je nič iného, než poznávať Boha, jeho atribúty a jeho konanie, ktoré plynie nutne z jeho prirodzenosti.

Pojmové abstraktné poznanie (Vernunft) pomáha vidieť celok, nielen nás. Preto odstraňuje strach so smrti. Takého charakteru je filozofia Bruna a Spinozu. (ad Benedictus de Spinoza)

Chod sveta je úplne nezávislý na našej vôli, ak nás má postretnúť nejaké nešťastie, nemôžeme sa mu nijako vyhnúť. Naše utrpenie pozostáva z nepomeru medzi našimi túžbami a chodom sveta. Ak chceme byť šťastní, jedno z toho treba tomu druhému prispôsobiť. Kedže chod sveta nie je v našej moci... (ad stoicizmus a podstata jeho učenia)

Zdá sa, ak len som nepočul zle, že medzi kresťanmi existuje kritérium pravdivosti, ktoré sa volá ‚dôkaz sily‘. ‚Viera robí šťastným: preto je pravdivá.‘..... Že viera za určitých okolností robí blaženým, ale že blaženosť nerobí z fixnej idey pravdivú ideu, že viera hory neprenáša, ale že ich stavia tam, kde neboli: o tom sa možno presvedčiť letmou obchôdzkou v blázinci.