Tri charakteristiky existencie (tí-lakkhana):Všetky formácie sú pominuteľné (aniččá), všetky formácie sú podrobené utrpeniu, stresu (dukkhá), všetky veci sú bez ja (bez podstaty, anattá).

..nejestvujúce nemôžeš ani poznať (pretože to nie je možné), ani vysloviť, lebo myslenie a bytie je to isté.

..Myslenie však a to, čo myslíme, je to isté. Myslenie totiž nemôžeš nájsť bez jestvujúceho, v ktorom je myslenie vyjadrené. Lebo mimo jestvujúceho nič nie je...

Lebo to sa nikdy nebude môcť dokázať, že jestvuje nebytie...

Treba hovoriť a myslieť, že jestvujúce je, lebo bytie je, ale nič nie je...

Čo neexistuje, nemôže byť nikdy v prejavenom bytí, a preto nemôže ani nikdy zaniknúť. Tí, ktorí poznali pravú Skutočnosť, poznajú podstatu je a nie je. Pravá Skutočnosť, prestupujúca celý vesmír, je nezničiteľná. Nikto nemá silu, aby zmenil Nepremenné.

Nielen živé bytosti sú bez jakékoli podstaty nebo duše (átman), ale i všechny věci jsou bez svabhávy, jinak řečeno bez vlastní podstaty. Jsou-li tedy bez skryté esence, jsou prázdné (šúnjata). Je tomu tak proto, že vznikají podmíněně, nikoli svou vlastní silou, ale v závislosti na podmínkách, které vytvářejí jejich současnou existenci. Podle zákona závislého vznikání je všechno vzájemně zřetězeno, propojeno a spjato, každá věc je vlastně průsečíkem vzájemných vztahů, věci nemohou existovat samy o sobě, jsou ovlivňovány, jsou pomíjivé, nemají svou vlastní podstatu. Věci tedy neexistují samy o sobě, jsou zbaveny vlastních charakteristických rysů, jelikož jsou jen průsečíky vzájemných vztahů, vlastně vůbec jako takové neexistují. Ale jestliže neexistují, neznamená to, že všechno je pouhé nebytí. Právě naopak, protože není bytí (bháva), nemůže být ani nebytí (abháva) jako jeho protiklad. Jedinou skutečností je prázdnota.

Príčinou seba samého rozumiem to, čoho esencia zahŕňa existenciu, čiže to, čoho prirodzenosť sa môže chápať len ako existujúca.

Večnosťou rozumiem samu existenciu, pokiaľ sa chápe ako niečo, čo nevyhnutne vyplýva zo samej definície večnej veci.

Prvé, čo utvára skutočné bytie ľudskej mysle, nie je nič iné ako idea nejakej jednotlivej skutočne existujúcej veci.

.. vysvetlím krátko príčinu termínov nazývaných transcendentálnymi, ako sú jestvujúcno, vec, niečo atď. Tieto termíny pochádzajú z toho, že ľudské telo je schopné si pri svojej obmedzenosti súčasne zreteľne si vytvoriť len určitý počet predstáv... Ak sa tento počet prekročí, začnú tieto predstavy navzájom splývať....

Esse est percipi - existovat znamena byt vnimany.

Pojem "bytie", ktoré spája predikát so subjektom (jablko "je" červené) chcú niektorí filozofi presnejšie určiť. Ako nevinní realisti však pod týmto slovom myslia telesa. Bytie sa im vzdá vznešenejšie ako stoličky a stôl, ktoré v skutočnosti myslia.

Existovať znamená predovšetkým existovať v čase. Existencia v čase má začiatok a koniec. Preto Boh je, ale neexistuje.

Bytie nemože byť, lebo ak by bolo, už by nebolo Bytím, ale jestvujúcnom.

Bytie predchádza podstatu.

Dobrým kritériom na rozlíšenie či niečo skutočne existuje, alebo je to len fikcia je utrpenie. Môže daná entita trpieť? Ak nie, tak neexistuje, je to len fikcia - ako napr. štáty, korporácie, peniaze...

Pre prirovnanie: čo označujeme menom "voz", neexistuje mimo nápravy, kolesá, podvozok, oj, atď. A slovo "dom" je len dohovorené označenie pre rozmanité materiály zostavené dohromady podľa istého zvyku tak, aby bola vymedzená určitá časť priestoru, a žiadna vlastné entita domu oddelene neexistuje.