Vola nas nuti suhlasit s tym, co nepozname dostatocne jasne a zretelne.

Z coho teda pochadzaju moje omyly? Zaiste iba z toho, ze vola siaha dalej ako rozum, a ja ju neudrziavam v jeho hranicach, ale ju rozsirujem aj na to, comu nerozumiem. Kedze je pritom aj lahostajna, lahko sa odklana od pravdiveho a dobreho, a tak sa stava, ze sa mylim alebo ze hresim. /4.meditacia

Človek sa skladá z intelektu a vôle. Intelekt po smrti zaniká, vôľa ostáva. Vôľa je večná a nesmrteľná - a predsa ona v nás má strach zo smrti. Nerada sa však oddeľuje od svojho vidiaceho intelektu, čo je strach zo smrti.

Sme so svetom spojený viac než si myslíme. Jeho vnútorná podstata je našou vôľou, jeho vonkajší prejav je naša predstava. Vedomie bez spomienok nie sme my. Toto naše ja neostáva. Individualita je omyl. V skutočnosti sme jedno s celým svetom. Zmyslom života je rozoznať tento omyl.

Vola je silny slepec, ktory nesie na ramenach chromeho vidiaceho.

Vôľa je jednoduchá, chceš, nechceš.

Intelekt hraje a vôla tancuje : Intelekt dokáže vôli sprítomniť obrazy budúceho nebezpečenstva, slasti, minulej straty blízkeho, trápnej situácie a vôľa na to reaguje atď

Niekedy však ani intelekt netuší, čo vôľa vlastne chce (napr. smrť blízkeho kôli majetku). Intelekt je dôverníkom, ktorý sa však všetko nedozvie.

Vôľa však nedovolí intelektu čokoľvek. Skrátka mu nedovolí spomenúť si.

Pretože motívy, ktoré vplývajú na prejavy charakteru človeka alebo jeho konanie, pôsobia na neho prostredníctvom poznania, ale poznanie je premenlivé, často kolíše medzi omylom a pravdou, avšak sa spravidla v priebehu života zdokonaľuje, samozrejme, do veľmi rozdielnych stupňov; takto možno zreteľne zmeniť spôsob konania človeka bez toho, aby sme boli oprávnení vyvodzovať z toho zmenu jeho charakteru.

Zvonku sa dá na vôľu vplývať iba pomocou motívov. Ale tieto nikdy nemôžu zmeniť vôľu samotnú: lebo oni sami majú nad ňou moc iba pod podmienkou, že je presne aká je. Takže môžu len zmeniť smer jej snaženia; t. j. postarať sa, aby hľadala to, čo vždy hľadá, iným spôsobom ako predtým.

Zmena poznania, a tým aj činov človeka, zachádza tak ďaleko, že niekto môže snažiť splniť si svoj nemenný cieľ, napr. dosiahnuť pôžitky z Mohamedovho raja (panny..), buď v skutočnom svete, alebo v imaginárnom svete, a podľa toho volí prostriedky, a preto v prvom prípade používa múdrosť, násilie a klamstvo, v druhom celibát, spravodlivosť, milodary a púť do Mekky . Vďaka tomu sa jeho úsilie nezmenilo, tým menej on sám. Takže aj keď sa jeho činy v rôznych dobách objavujú veľmi odlišne, jeho vôľa zostala úplne rovnaká. .

Poznanie môže byť vo vzťahu k vôli buď pritakavajúcim, t.j. nepotlačuje vôľu ale ním poznaný život je aj ním chcený, tak ako bol bez poznania iba slepým pudom, tak je teraz s poznaním vedomý a rozumný. Protikladným vzťahom je popieranie vôle k životu, ktoré sa objaví vtedy ak poznanie vôľu ukončuje, pričom poznané jednotlivé javy už nepôsobia na vôľu ako motívy, a poznanie tu je nie ako motív, ale ako Quientiv pre vôľu, t.j. vôľa sa tu sama od seba ruší.