Práca vytvára z ľudí zlých priateľov a zlých občanov, pretože nemajú čas na povinnosti ktoré vyžaduje priateľstvo a občianstvo.

Mať voľný čas je najkrajšie vlastníctvo.

Máš právo pracovať, ale len pre prácu samu. Nemáš právo na plody tejto práce. Túžba po plodoch práce nesmie byť motívom k jej vykonávaniu. Nikdy sa tiež nepoddávaj lenivosti.

Zite zivot bez pana. Ste slobodni ludia.

Vykonávaj svoju prácu nie ako úbožiak, ani akoby si pritom chcel dôjsť milosrdenstva alebo obdivu, ale len to chci, aby si sa pričiňoval o niečo a zdržiaval sa niečoho, podľa toho, ako to za hodno uznáva spoločenský zreteľ.

Praca od nas odhana tri velke nestastia: nudu, nudzu a nerest.

Ak odstraníme všetky vonkajšie záťaže, sami sme si záťažou.

Práca produkuje divy pre boháčov, ale pre robotníka produkuje nedostatok, produkuje ducha, ale pre robotníka produkuje slabomyseľnosť a kretenizmus.

Robotník sa cítí pri sebe mimo práce a v práci sa cíti mimo seba. Doma je keď nepracuje a keď pracuje nie je doma.

Stálou tendenciou kapitálu je na jednej strane vytvárať voľný čas a na druhej strane ho premeniť na nadprácu.

Za podmienky, že množstvom práce nie je nadmerné, tak aj tá najnudnejšia práca je pre väčšinu ľudí znesiteľnejšia ako úplná nečinnosť.

Práca vyplňuje dosť veľa hodín denne bez toho aby sa človek musel rozhodovať, čo má robiť. Väčšina ľudí, ak ich ponecháme vyplniť si voľný čas podľa ich voľby, väčšinou nevedia vymyslieť nič dostatočne zábavné čo by sa oplatilo robiť. A akonáhle sa pre niečo rozhodnú, tak ich trápi pomyslenie, že niečo iné by mohlo byť zábavnejšie. Samá nutnosť rozhodovať sa býva niekedy nepríjemná. Mnoho bohatých nečinných ľudí trpí nevysloviteľnou nudou v dôsledku oslobodenia od práce.

Práca umožňuje človeku zažívať úspechy a napĺňať svoje ambície. Aj tá najnudnejšia práca sa stáva znesiteľnou, ak buduje človeku reputáciu či už v celosvetovom meradle, alebo len lokálnu. Kontinuálne cieľe sú najdôležitejšími ingredienciami k pocitu šťastia v dlhodobom merítku.

Prácu robia zaujímavou dve hlavné zložky: prvá je cibrenie zručností a druhá je zostrojovanie niečoho.

U vsetkych je to rovnake: Dvaja ludia sa vezmu,este trochu sa miluju,pracuju. Pracuju tolko, ze zabudnu milovat.

Že príde mladík k starému človeku, čo sedí na priedomí a díva sa na svoje pomarančové pole..A on len sedí a vyhrieva sa na slniečku..A mladík sa ho spýta, prečo len tak vylihuje, prečo tie pomaranče ešte neobral, nepredal..A čo by bolo potom?, spýta sa starý muž.Potom by si mal hromadu peňazí, nemusel nič robiť a užíval si život!, povie mladík nástojčivo.A čo robím teraz?, spýta sa pobavene starký...

Oddychovať je zdravé.

Kto nenájde šťastie v práci, nenájde ho nikde.

Takých päťtisíc by nebolo zlých...ale to ti poviem, ak potom voľačo nájdeš (pri kopaní zlata), neodtiahnu ťa odtiaľ ani párom koní; aj keby si mal skapať ako pes, nepopustíš, budeš si musieť nahrabať ešte desaťtisíc. A ak máš pätdesiattisíc chceš sto, aby si sa nadosmrti zabezpečil, napokon nakopeš stopäťdesiattisíc, túžiš mať dvesto, aby si si bol celkom a nabetón istý, že nevyjdeš na psí tridsiatok, nech sa robí čo chce.

chování, které označuji jako „tradicionalismus“: Člověk nechce „od přírody“ vydělávat peníze a víc peněz, jednoduše chce jen žít, žít tak, jak je zvyklý, a vydělávat tolik, kolik na to potřebuje. Všude tam, kde moderní kapitalismus začínal svoje dílo stupňování „produktivity“ lidské práce stupňováním její intenzity, narážel na nekonečně houževnatý odpor ze strany tohoto leitmotivu předkapitalistické hospodářské práce a naráží na něj ještě dnes všude tím více, čím „zaostalejší“ je (z kapitalistického hlediska) dělnictvo, na něž je odkázaný.

Jestliže selhal apel na „smysl pro zisk“ prostřednictvím vyšších mzdových sazeb, pak .. bylo zřejmé, že je třeba pokusit se o totéž prostředky právě opačnými: snižováním mzdových sazeb donutit dělníka, aby pro udržení svého dosavadního výdělku podal vyšší výkon než dosud. Tak či onak se zdálo, a nezaujatému zkoumání se zdá až dosud, že nízká mzda a vysoký zisk jsou ve vzájemné korelaci, že vše, co se ve mzdě zaplatí navíc, musí znamenat přiměřené snížení zisku. Touto cestou kráčel od počátku kapitalismus a vždy, po celé století, platilo jako článek víry, že nízké mzdy jsou „produktivní“, tj. že stupňují pracovní výkon,

lid pracuje jen proto, že je chudý a jen potud, pokud je chudý

Ze svého bohatství „nemá nic“ pro svou vlastní osobu - s výjimkou jediného: iracionálního pocitu dobře „naplněného povolání“.Ale právě to připadá předkapitalistickému člověku tak nepochopitelné a záhadné, špinavé a opovrženíhodné. Že někdo může učinit cílem své celoživotní práce výlučně myšlenku, že jednou do hrobu klesne obtížen materiální vahou peněz a majetku, se mu zdá vysvětlitelné jen jako produkt perverzních pudů: „auri sacra fames“.

Spoločenské a ekologické zlá pochádzajú v dnešnej dobe z imperatívu rastu, z úsilia produkovať stále viac rozličných produktov.

Zamestnanie je ako zlatá klietka, tí čo sú v nej chcú von a tí čo sú von chcú dnu.

Aby bol človek dlhodobo spokojný (šťastný) zo svojej práce, musia byť splnené tri podmienky. 1. AUTONÓMIA - musí si sám vybrať , čo chce robiť. 2. ZMYSEL - musí to byť užitočné 3. MAJSTROVSTVO - chceme byť v niečom dokonalí.

Dokončenie úlohy vyvolá v mozgu krátkodobé vylúčenie dopamínu, činnosť v súlade so životným poslaním vyvoláva neustály tok dopamínu. (FLOW)