Kvôli zmyslovej žiadostivosti, na jej základe a ňou vedení, úplne ovládaní žiadostivosťou zmyslov bojujú králi s kráľmi, vojvodcovia s vojvodcami, kňazi s kňazmi, občania s občanmi; matka sa háda so synom, syn s matkou, otec so synom, syn s otcom, brat sa háda s bratom, brat so sestrou, sestra s bratom, priateľ s priateľom. Takto v hádke, rozkolu a boji napádajú jeden druhého päsťami, palicami či zbraňami. A tým podliehajú smrti alebo smrteľné bolesti. A ďalej, tiež kvôli zmyslovej žiadostivosti, na jej základe a ňou vedení, úplne ovládaní žiadostivosťou zmyslov ľudia vnikajú do obydlia, kradne, plienia, vykrádajú celé domy, prepadajú a znásilňujú. Načo sú stíhaní vladári a trestaní rôznymi formami násilia. A tým podliehajú smrti alebo smrteľnej bolesti. V tom spočívajú biedne dôsledky zmyslovej žiadostivosti, tak vzniká ona celá hromada utrpenia v tomto prítomnom živote kvôli zmyslové žiadostivosti, na jej základe a pod vedením žiadostivosti zmyslov.

Ako hovori Empedokles, veci sa nachadzaju raz v pohybe a raz v pokoji, pohybuju sa , ked laska vytvara z mnohosti jednotu alebo Svar z jednoty mnohost, naproti tomu v medziobdobiach odpocivaju.

Keď si (tyran) zabezpečí mier pred vonkajšími protivníkmi tým, že s jednými sa dohodne a druhých zničí, myslím, potom bude neprestajne pripravovať nejaké vojny, aby ľud potreboval vodcu.

Dôsledkom toho všetkého je, že ľudí dohnali k nenávisti, vzájomnému zhnusenia a vojnám, že roztrhali Písmo na cári a úplne rozdelili národ. /suniti, siiti, katolici, protestanti...

Slava je tak sladka,ze mame radi vsetko s cim je spojena, trebars i smrt.

Prvý človek, ktorý si ohradil pozemok, odvážil sa vyhlásiť - Toto je moje - a našiel nadostač prostoduchých ľudí, čo mu uverili, stal sa skutočným zakladateľom civilizovanej spoločnosti.

Koľko zločinov, vojen, biedy by sa ušetrilo, keby niekto vytrhol koly, zakopal priekopy a zavolal na svojich druhov - Ak zabudnete, ze plody patria všetkým a pôda nikomu, ste stratení.

Medzi právom silnejšieho a právom prvého majiteľa sa rozpútal neľútostný spor.

Boháč nenachádzal prijateľné ospravedlnenie, aby dokázal svoju nevinu, nemal dostatok síl aby sa ubránil, ľahko ožobračoval jednotlivca, ale jeho zas okrádala banda lupičov, stál sám proti všetkým, ba nemohol sa spojiť proti nepriateľom, ktorých držala pohromade spoločná nádej na korisť...

vo veľkých skupinách pôsobil tento stav ešte zhubnejšie ako kedykoľvek predtým medzi jednotlivcami, ktorí sa zoskupovali. Stade pochádza zdroj medzinárodných konfliktov, bitiek, vrážd, represálií, ktoré rozochvievali prírodu a otriasali rozumom, ale ja všetkých zvrátených predsudkov, ktoré povyšujú na úroveň cti hrozné krviprelievanie. Najčestnejší ľudia si zratu považovali za povinnosť podrezávať blížnych, stali sme sa svedkami hromadných vrážd bez zjavného dôvodu...Tak vyzerali prvé výsledky, odkedy sa ľudstvo rozdelilo na rozličné spoločnosti.

Tieto rozpory medzi (vlastníctvom a výrobou) vedú k triednym bojom, v ktorých sa utlačovaná trieda, znevýhodnená výrobnými vzťahmi, povstáva proti vládnucej triede.

Dokiaľ budú jatky, budú aj vojny.

Aké ohromné množstvo zla vzniká následkom toho, že si ľudia priznávajú právo predchádzať zlu, ktoré sa môže stať. 99 percent zla na svete, od inkvizície až k dynamitovým bombám, popravám a utrpeníu desaťtisícov takzvaných politických zločincov sa zakladá na tomto úsudku.

Hovoria, že plnenie tohoto príkazu (neprotivenia sa zlu náslím) je veľmi ťažké a je vlastníctvom dokonalosti. Ale ako by nebolo ťažké, keď jeho porušenie sa nielenže nezakazuje, ale priamo podporuje, pretože sa priamo žehná súdom, väzniciam, delám, puškám, vojakom a vojnám. (ad kresťanstvo)

1887 - výdavky nutné na vydržovanie vojsk pohlcujú tretinu až polovicu rozpočtu všetkých európskych štátov.

Zvláštnosť otroka spočíva v tom, že v rukách svojeho pána je vecou, zbraňou a nie človekom. Takými sú vojaci, dôstojníci, generálovia, idúci na vraždenie i smrť podľa ľubovôle vladára alebo vladárov.

..pudy života majú oveľa viac dočinenia s naším vnútorným vnímaním, kedže vystupujú ako rušitelia pokoja, ustavične so sebou prinášajú napätiam ktorých likvidácia sa pociťuje ako slasť, zatiaľčo pudy smrti akoby vykonávali svoju prácu nenápadne. Zdá sa akoby bol princíp slasti priam v službách pudov smrti.

Organizácia súčastného štátu je podobná s organizáciou štátu, ktorý je vo vojne. Jednota v mene produkcie, odstránenie opozície v mene boja. Odbory už nehovoria, že zamestnávateľ je nepriateľ, ale samy navrhujú racionalizačné opatrenia. Šefovia sú vojenského typu. Masovo komunikačné prostriedky máme aj v spálni.

Islam vidí svet ako otvorený konflikt medzi Krajom mieru (Dar al-Islam) a Krajom vojny (Dar al-Harb), ktorý musí byť porazený vo svätej vojne (džihád)

Vďaka rozličným historických náhodám, hornou spoločenskou vrstvou v Severnom Írsku boli takmer iba protestanti a spodnou vrstvou boli takmer iba katolíci. Takže to, čo sa zdá na prvý pohľad ako teologický konflikt o povahe Krista, bol v skutočnosti typickým konfliktom medzi majetnými a nemajetnými.

Takmer všetky krajiny vedia povedať : My nechceme robiť genetické experimenty na ľuďoch, alebo vývoj umelej inteligencie v oblasti zabijáckych robotov. Ale čo ak to urobia iní, ktorým nemôžeme dôverovať? Budú potom vo vývoji pred nami a to si nemôžeme dovoliť. Musíme sami také veci vyvíjať.

Základnou príčinou násilia je pripútanosť k extrémnym názorom, napríklad ku spravodlivosti a morálke. Táto pripútanosť obvykle vzniká, ak sa necháme pohltiť dualistickými náhľadmi ako sú dobro a zlo, krása a škaredosť, morálka a nemorálnosť. Naše nekompromisné presadzovanie vlastných právd zaberie všetok priestor schopnosti cítiť s druhými. (ad dualizmus)

Príčinou vojen je strach. Keby sa ľudia prestali báť jeden druhých, necítili by potrebu zbrojiť.

To že je zápas o miesto v hierarchii medzi ľudmi, nevyplýva zo zlého usporiadania ľudskej spoločnosti, ale má hlbšie korene v biológii, u zvierat je tiež takýto zápas (ktorý ochudobňuje jedincov na spodku hierarchie)

Druhú svetovú vojnu nespôsobili národné štáty, ale Hitler a nacistická ideológia, ktorá sa pretekala s komunistickou ideológiou. Národné štáty naopak proti tejto ideológii z vlastneneckých dôvodov bojovali a vyhrali.

Vojny vznikajú kôli hraničným sporom medzi národnými štátmi. Tak vznikla prvá i druhá svetová vojna, boje v Severnom Irsku i vojna na Balkáne v 90-tich rokoch 20 teho storočia.

Imperializmus bol výsledkom toho, že kapitalistické krajiny potrebovali nové trhy. Rast výroby je možný iba vtedy, ak dôjde k zodpovedajúcemu rastu spotrebiteľského dopytu. Pretože pracovníci v kapitalistickej ekonomike nie sú schopní naplniť dopyt (nie sú schopní kupovať, lebo majú nízke mzdy), musia výrobcovia expandovať na nekapitalistické trhy, aby našli spotrebiteľov pre svoje tovary, čo vedie k imperializmu. Ako impérie rastú, tak dochádza k stretu impérií a k vojne. To bolo príčinou 1. sv. vojny.

Imperializmus je kapitalizmus. keď sformovanie medzinárodných kapitalistických monopolov rozdelí svet medzi seba a je dokončené územné rozdelenie celého sveta medzi najväčšie kapitalistické mocnosti. Kapitalistické mocnosti vyvolávajú vojny so slabšími národmi aby zväčšili svoj monopolný kapitál. Pri rozvoji kapitalizmu je jeho prirodzeným vývojom to, aby kapitalistické národy predstavujúce jadro, si podmaňovali národy na periférii prostredníctvom imperialistických vojen pri hľadaní nových trhov a zdrojov.

Deontologické vyhlásenia o právach a povinnostiach spôsobujú vznik nezmieriteľných morálnych konfliktov v morálnych otázkach. Totiž práve „vyhlásenia o právach, vinách, povinnostiach a morálnej zodpovednosti stanovujú pozíciu, ale nerobia nič, aby ju obhájili. Hovoria nám, čo máme robiť, ale nevysvetľujú, prečo by sme to mali robiť a tomu, kto s tým nesúhlasí, neposkytujú nič, na základe čoho by mohol svoj názor zmeniť. (ad deontológia)

Vojny pochádzajú z nacionalizmu, teda z pokazenia zdravej lásky k vlasti, ktorá umožňuje národom spolupracovať (spájať to najlepšie) a nie súperiť (presadzovať vlastnú silu).

Plníme si ústa slovom mier, ale potom z nášho vzdelávacieho systému budujeme kultúru založenú na súperení a nie na spolupráci.

Kultúrnosť nemá žiadnu nadvládu nad inštinktami a teda barbarský prvok a základný pud ničenia sú v ľudskej duši nezničiteľné. Možnože by sa v budúcich storočiach mohol nájsť nejaký spôsob, ako by sa tieto inštinkty dali skrotiť, aspoň v spoločenskom živote národov, ale zdá sa, že ony pretrvávajú v každodennom živote a aj v najvnútornejšej prirodzenosti človeka ako nezničiteľné sily a možno sú dokonca aj nevyhnutné na to, aby udržali vitálne napätie.

Zdá sa, že tieto inštinkty (základný pud ničenia) vo vzťahoch medzi národmi nie je možné nijako skrotiť (ani zákonmi, zbraňami, sankciami, medzinárodnými organizáciami…) práve preto, že tieto inštinkty sú vlastné všetkým ľuďom, či už tomu, kto uviazol v dopravnej zápche, až po toho, kto vládne národu.

Ech, sebectvo! to! — a niet nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.


Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
hoc zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného —

Množstvo jazykov je iba zdrojom konfliktov, lebo každý človek chce prirodzene rozumieť o čom sa rozpráva v jeho okolí a reč, ktorej nerozumie mu lezie na nervy. Každý silou mocou drží svojej reči, v domnienke, že by prišiel o niečo veľmi vzácne, keby ju stratil. Národ prežíva cez väčšinu, neschopnú sa naučiť cudzí jazyk. Pre väčšinu ľudí má národ a národná reč veľkú hodnotu ako jediné miesto, kde človeku rozumejú a odnárodnenie sa jednotlivca je pokladané za veľkú zradu.

A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.

Vojna je pokračovaním politiky iným spôsobom.

Ak by Sovietsky zväz prežil, dnes by sa dalo predísť mnohým konfliktom vo svete, ktorých príčinou je unipolárny svetový poriadok na čele s USA.

História nás učí, že žiadny diktátor nemôže ostať pri moci, pokiaľ prehraje vojnu. Preto diktátor nemôže ukončiť začatý konflikt.

Vo chvíli, keď sa zlo zmocní sveta, tak to už je vec ktorá nie je len materiálna, ktorá nie je len technická, za tým stojí nejaké mystérium, nejaké zlo, my kresťania hovoríme, že za tým stojí diabol, a tak ako Stalin a Hitler boli strážený silami zla, aby sa ani atentát nepodaril. Preto aj zlo, ktoré dnes vyžaruje z Ruska presahuje to materiálne , a teda že možno očakávať ešte ďalšie pustošenie, ktoré môže súvisieť aj s nejakou stratou sebazáchovy... keď tak, nech to všetko padne.

Tí, ktorý vojnu vedú, často tvrdia , že chcú len napraviť staré krivdy. Najčastejšie však jedny krajiny napadajú druhé, aby rozšírili svoje územia alebo získali cenné suroviny.

V Európe bola aj tridsaťročná vojna, ktorá sa viedla z náboženských dôvodov.

Vojna nie je nič iné, než naša konštrukcia a výslednica našich vedomí, našich túžob.

Vojna a akékoľvek zlo je výsledkom slobody človeka a daňou za to, že môžeme žiť autentický život. O to vzácnejšie je rozhodnutie slobodného človeka pre Boha, pre dobro a pre pokoj. Je to najväčší div a zázrak, aký poznám.

V prapolievke (v ktorej život vznikol) dochádzalo časom k nedostatku surovín. Preto medzi mikroorganizmami nastal boj o existenciu, potreba štiepenia svojich konkurentov a chránenia sa stenou. Tak vznikali bunky s metabolizmom a bunkovou stenou a po dlhom vývoji viacbunkový veľký nemotorný robot s trávením a kožou - človek.

co svět světem stojí, ještě se svobodní lidé, jimž nikdo nevládne, nikdy nepokusili obsadit nějaké velké území a podrobit si tamní obyvatelstvo; války byly od nepaměti záležitostmi vlád a mocipánů, nikoliv jejich poddaných, kteří však vždy nesou následky a trpí za rozhodnutí svých vládců, již je maximálně dokáží čas od času – za jejich peníze – masovou propagandou přesvědčit o tom, že válku vlastně chtějí.

„národní obrana“ se velmi často v rukou politiků zvrhává v „národní útok“, ač se tomu tak neříká (asi každý stát má ministerstvo obrany a nejspíše žádný nemá ministerstvo útoku; navzdory tomu, co taková ministerstva mnohých států provádějí v praxi)

Svět bez států totiž zároveň znamená svět bez válek. Jistě, na různých místech by i nadále probíhaly lokální konflikty, nicméně dokud by tyto byly placeny z kapes těch, kdo je vedou, neměly by patrně potenciál narůstat do tak obřích rozměrů jako války států.

Vývoj ide tak rýchlo, a udalosti prichádzajú tak rýchlo, že bežný človek to vôbec nedokáže stráviť. A pretože to nemôže stráviť, tak vznikajú v ľuďoch skratkovité názory, ktoré sa potom stavajú veľmi rýchlo proti sebe a naraz vidíte, že sú ľudia zúfalí, nenávistní, a akoby vojna prenikala aj do štátu, kde sa nebojuje.

Politici sa dostávajú do stavu, že veria, že iba sila rozhoduje o pravde. (a nie rozhovor so sebou samým, pri ktorom sa duša očisťuje od všetkého nepravdivého)

Väčšina mužov, keď ich oblečieš do rovnošiat a dáš im pušky, tak bojujú. Minimálne zo strachu. A prvé výbuchy a mŕtvi kamaráti ich presvedčia, že je to naozaj potrebné.

Veľmoci majú tendenciu expandovať a obsadzovať územia, ktorá sa im raz môžu hodiť. Ako keď budujete nejaké obchodné imperíum a vidíte nejaké strategické aktíva, tak po nich idete.

Ideológia nevoľníctva akéhokoľvek druhu totiž nemôže strpieť existenciu slobodného jednotlivca nielen vo vlastných radoch, ale ani kdekoľvek inde na svete.

Ustredným a najnebezpečnejším rozmerom rodiacej sa globálnej politiky bude konflikt medzi rôznymi civilizačnými skupinami.

Pre národy hľadajúce identitu a znovuobjavujúce svoju etnicitu sú nepriatelia nepostrádateľní - potenciálne najnebezpečnejšie nepriateľstvá pritom prepukajú na zlomových líniách medzi hlavnými svetovými civilizáciami.

Mocenská rovnováha medzi civilizáciami prechádza zmenami : vplyv Západu relatívne upadá; rastie ekonomická, vojenská i politická sila ázijských civilizácií; v islámskych krajinách dochádza k demokrafickej explózii...

Univerzalistické nároky vedú Západ stále častejšie do konfliktu s inými civilizáciami, najzávažnejší je konflikt s islámom a Čínou....

Vo svete po studenej vojne nehrajú najdôležitejšiu rolu ideologické, politické či ekonomické rozdiely medzi národmi, ale rozdiely kultúrne.

Sme v neustálom pokušení rozdeľovať ľudí na "my" a "on", na skupinu okolo nás a na tých druhých, na našu civilizáciu a tamtých barbarov. Učenci svet vysvetľovali pomocou protikladov orient - okcident, sever - juh, stred - okraj. Muslimovia svet tradične delia na dar al Islam a dár al Harb, krajinu mieru a krajinu vojny. Podobné rezlišenie, istým spôsobom obrátené naruby, sa vyskytlo i v teóriách amerických vedcov, ktorí svet rozdelili na "zóny mieru" a "zóny zmätku".

Lebo ľudia sú hriešni.

Poväčšine sme vyrastali pod dusivým tlakom paradigmy nulového súčtu, teda presvedčenia, že keď niekto vyhrá, niekto iný musí prehrať. Koncept hry s nulovým súčtom nám vnútil súperenie ako základný princíp fungovania sveta. Bez konkurencie by sme sa však nemohli pochváliť množstvom hospodárskych a spoločenských úspechov, ktoré sme za stáročia dosiahli. Podotýkam, zdravej konkurencie.

Ak dovolíme, aby mala súťaživosť hlavné slovo pri prijímaní rozhodnutí, prídeme o pevnú pôdu pod nohami a začneme vidieť nedostatok aj tam, kde nič nechýba.

Dojem nedostatku značne ovplyvňuje náš pohľad na svet. Tieto limity možno posunúť dvomi spôsobmi. Môžeme si uvedomiť, že dojem nedostatku často nevychádza zo skutočnosti, ale vytvárame si ho sami. Alebo sa môžeme rozhodnúť, že sa na hre s nulovým súčtom nebudeme vôbec zúčastňovať.

Ak jeden človek niečo získa, neznamená to, že druhý nevyhnutne niečo stratí. Záleží na zornom uhle. Spôsob, aký vnímame svet, je taký mocný, že nám vie nanútiť dojem nedostatku a zbytočne v nás vyvoláva súťaživosť, až napokon skutočne vytvorí nedostatok, ktorého sme sa sprvu obávali.

Rozdiely v bohatstve síce môžu viesť ku konfliktom, ale skúsenosť nás učí, že k tomu dochádza predovšetkým vtedy, keď sa bohaté a mocnejšie spoločnosti pokúšajú dobyť a kolonizovať spoločnosti chudobné a tradičné.

V roku 1793 skončili vojny kráľov a začali vojny národov..... V roku 1917 sa v dôsledku ruskej revolúcie ku konfliktu národných štátov pridal konflikt ideologií.

Koncom osemdesiatich y začiatkom 90-tich rokov vládni ministri v číne varovali kresťanských kazateľov, aby nanarušovali krehkú náboženskú rovnováhu v krajine.

Konflikty dnes vznikajú preto, že sa nerešpektuje medzinárodné právo (najma zo strany USA a Ruska)

Je akýsi duch národa, ktorý má svoju česť. A keď niekto urazí môj národ, potom pôjdem hoci aj do vojny a zabijem ho, kôli cti môjho národa.

Potrebujeme byť úprimní ohľadom našich dejín a to je extrémne ťažké pre každý národ na svete. Každý národ inklinuje k tomu vytvoriť si veľmi deformovaný obraz svojej minulosti. Pamätáme si iba momenty slávy, alebo momenty keď sme boli obeťou. A zabúda na chvíľe keď sme boli krutí, keď sme urobili chyby, keď sme boli agresormi. (Je to ) veľmi jednostranný pohľad na históriu, skoro ako keby mániodepresívny., že buď sme úbohé obete, po ktorých každý šliape a napadá ich, alebo sme najväčší hrdinovia.

Dejiny, prirodzenosť ľudská a Boh nám ukazujú, že pokiaľ budú dvaja ľudia a medzi nimi chlieb, peniaze a žena - bude vojna. To jest, že žiadny pokrok neprinútí ludí, aby sa zriekli divkého chápania života, pri ktorom sa bez bitky neda rozdeliť chlieb, peniaze a žena.

20-te storočie vložilo do rúk primáta z africkej savany komplikované artefakty, aby slúžili novému spôsobu vedenia vojny. Už nie šípy a luky, ale guľomety, tanky a lietadlá a v polovici storočia aj atómovú bombu. Iné typy artefaktov - totalitné spoločnosti - zosilili banálne zlo jednotlivcov. Individuálny človek sa nezmenil, zmenili sa inštitúcie. Sú to inštitúcie, ktoré dali zlu v 20-tom storočí nadľudskú, monštruóznu podobu.

Za celými hrôzami masového vraždenia v 20-tom storočí je banálne zlo individuálnych ľudských aktérov, strach, poslušnosť, závisť, komplexy menejcennosti. Zlo nacizmu a komunizmu bolo banálne, pokiaľ ide o ľudských jedincov, ktorí ho páchali Bolo to zlo, ktoré je podobne ako dobro súčasťou ľudskej prirodzenosti, ktorá sa preniesla v nezmenenej podobe z pleistocénovej africkej savany do 20-teho storočia.

Ale všimni si, že normální lidi to nechtějí
To jenom ty nahořě po větší moci dychtejí
chcejí ovládat víc lidí , nebo mít víc peněz
to už je jedno, radši do cesty im nelez

Chlapi idú radšej bojovať, ako by mali robiť.