1. Jedno jediné nekonečno sa manifestuje v tendencii, ktorá je zároveň protikladná a doplňujúca sa, v jin a jang, a to v ich ustavičnej premene. 2. Jin a jang vznikajú z nekonečného a večného pojmu vesmíru, nepretržite. 3. Jin je odstredivá sila, jang je dostredivá sila. Spolu vytvárajú energiu všetkých fenoménov. 4. Jin priťahuje jang a jang priťahuje jin. 5. Jin odpudzuje jin a jang odpudzuje jang. 6. Jin a jang, kombinované v rozličných pomeroch, vytvárajú navzájom nepodobné javy. Príťažlivosť alebo odpudivosť javov je úmerná rozdielu síl jin a jang. 7. Všetky javy sú pominuteľné. Pomer jinu a jangu sa v nich ustavične mení. Jin sa premieňa na jang a jang sa premieňa na jin. 8.Nič nie je úplne jin ani úplne jang. Všetko je na rozličných stupňoch vyvážené obidvoma týmito tendenciami. 9. Neexistuje neutrálny stav. Vždy prevažuje buď jin alebo jang. 10. Veľké jin priťahuje malé jin, veľké jang priťahuje malé jang. 11. Extrémne jin sa mení na jang a extrémne jang sa mení na jin. 12. Všetky javy sú vnútri jang a na povrchu jin.

Ako nás duša, ktorá je (vz)duch, ovláda, tak dych a (vz)duch objímajú celý svet.

Tento svet, ten istý pre všetkých, nevytvoril ani nikto z bohov, ani nikto z ľudí, ale vždy bol, je a bude, večne živý oheň zapaľujúci sa podľa miery a zhasínajúci podľa miery.

Do tých istých riek vstupujeme, a predsa nevstupujeme, sme a nie sme.

Zo všetkých veci nič také nezaniká ani nevzniká, čo by už predtým nebývalo. Tým však, že sa veci miešajú a rozlučujú, menia sa.

Všetko je vo všetkom.

Človek je mierou všetkých vecí, jestvujúcich, že sú, nejestvujúcich, že nie sú.

Idea špiny neexistuje.

Je však jasné, že jestvuje určitý počiatok a príčiny súcna.

Realita našeho běžného života je ako vidina, přelud, fatu morgána, podobně jako jí jsou nebeská města polobohů, zaječí parohy nebo syn neplodné ženy. Příčinou této vidiny je nevědomost (v sans. avidjá, v pálí avidždža) o prázdnotě.

Nielen živé bytosti sú bez jakékoli podstaty nebo duše (átman), ale i všechny věci jsou bez svabhávy, jinak řečeno bez vlastní podstaty. Jsou-li tedy bez skryté esence, jsou prázdné (šúnjata). Je tomu tak proto, že vznikají podmíněně, nikoli svou vlastní silou, ale v závislosti na podmínkách, které vytvářejí jejich současnou existenci. Podle zákona závislého vznikání je všechno vzájemně zřetězeno, propojeno a spjato, každá věc je vlastně průsečíkem vzájemných vztahů, věci nemohou existovat samy o sobě, jsou ovlivňovány, jsou pomíjivé, nemají svou vlastní podstatu. Věci tedy neexistují samy o sobě, jsou zbaveny vlastních charakteristických rysů, jelikož jsou jen průsečíky vzájemných vztahů, vlastně vůbec jako takové neexistují. Ale jestliže neexistují, neznamená to, že všechno je pouhé nebytí. Právě naopak, protože není bytí (bháva), nemůže být ani nebytí (abháva) jako jeho protiklad. Jedinou skutečností je prázdnota.

Vsetko totiz, co nejak je alebo moze byt, je zavinute zavinute v samotnom povode / bohu a vsetko co je alebo bude stvorene, bude rozvvinute v tom, co je zavinute. Vsetko stvorene je zavinute bohom v bohu alebo rozvinute vo stvoreni sveta svetom.

nech si ma klame kto chce, predsa nikdy nesposobi, aby som bol nič, pokiaľ si budem myslieť, že som niečo; alebo aby niekedy bolo pravdou, že som nikdy nebol, keď už je pravda, že som

Iba to, čo poznávam jasne a zreteľne, t.j. matematicky je skutočné.

Ak je atóm chápaný ako fyzický bod, resp. hmotný princíp prírodného telesa, mal by byť zmyslovo vnímateľný, kedže ale atómy pre svoju nepatrnosť unikajú nášmu zraku (a sú akoby zmyslovo nevnímateľné), preto teda atómy nemožno chápať ako fyzické body, ale len ako matematické body, t.j. len ako ideálne entity.

Ak sú atómy nedeliteľné, nemôžu sa ani spájať, a tak nemôžu vytvárať ani nijakú jednotu ani skladať celky.

Ak existencia atómov predpokladá prázdny priestor, avšak tento ani podľa Aristotela, ani podľa Tomáša Akvinského neexistuje, z čoho vyplýva, že nemôžu existovať ani atómy.

Nepochybujem ani trochu o tom, ze skutocne existuju veci, ktore vidim svojimi ocami, ktorych sa dotykam rukami. Jedina vec, ktorej existenciu popieram je to, co filozofia nazyva hmotou.

To čo sa hovorí o absolútnej existencii nemysliacich vecí bez vzťahu k ich vnímaniu, je mi celkom nepochopiteľné.

Esse est percipi - existovat znamena byt vnimany.

Možno však poviete, že hoci idey samy neexistujú mimo ducha, predsa len môžu existovať veci im podobné, ktoré sú ich kópiami alebo napodobeninami a existujú mimo myseľ v nejakej nemysliacej substancii. Na to odpoviem, že sa idea môže podobať zas len idei.

Existuje vec osebe.

Podstatou sveta je utrpenie.

„Svet je moja predstava:“ - toto je pravda, ktorá platí u každej živej a poznávajúcej bytosti; hoci iba človek si to môže pomocou úvahy uvedomiť: a ak to naozaj urobil, tak u neho nastalo filozofická vytriezvenie. Potom mu je zrazu jasné a isté, že nepozná slnko ani zem; ale vždy iba oko, ktoré vidí slnko, iba ruku, ktorá cíti zem; že svet, ktorý ho obklopuje, existuje iba ako predstava, teda iba vo vzťahu k niečomu inému , predstavujúcemu si, teda jemu samému.

Svet nie je vecou, ale suhrnom faktov. Svet ma urcitu logiku, svet tvoria fakty v logickom priestore.

Byt znamena byt hodnotou(viazanej) premennej.

Všeobecniny sú iba flatus vocis.

Fenomenologia chce skumat veci v tom, ako sa nam ukazuju. Ukazuju sa v nasom vedomi. Pricom akt vedomia je vzdy vedomim niecoho./neexistuje prazdne vedomie/ Pomocou reflexie sa skuma struktura fenomenov. Vedomie je vsak aj prud. (ad fenomenológia)