Len pozri na túto nalíčenú bábku, na toto živoriace telo, ktoré hromadí neduhy a je plné túžob, hoci v ňom nie je nič trvalého. Toto telo spozná čoskoro vyčerpanosť, je krehké a hniezdo chorôb, keď smrť ukončí jeho život, rozpadne sa v páchnuce spleť.

Všetko čo vo vlastnom tele poznávame ako kammicky získanú pevnosť alebo "zem", teda vlasy, chlpy, nechty, zuby, kože, mäso, šľachy, kosti, morek, obličky, srdce, pečeň, bránice, slezina, pľúca, žalúdok, črevá, výkaly, atď. - to sa nazýva vlastný prvok pevnosti. Či sa jedná o vlastný prvok pevnosti alebo o vonkajší prvok pevnosti, obaja sú len prvok pevnosti. A to má byť múdro chápané v súlade so skutočnosťou: "Toto nie som ja, toto mi nepatrí, toto nie je moje ja."

Všetko čo vo vlastnom tele poznávame ako kammicky získanú tekutosť či "vodu," - teda žlč, sliz, hnis, pot, krv, tuk, sliny, hlieny, sliz, kĺbový maz, moč, atď. - to sa nazýva vlastné prvok tekutosti. Či sa jedná o vlastné prvok tekutosti alebo o vonkajší prvok tekutosti, obaja sú len prvok tekutosti. A to má byť múdro chápané v súlade so skutočnostou: "Toto nie som ja, toto mi nepatrí, toto nie je moje ja."

Všetko čo vo vlastnom tele poznávame ako kammicky získané teplo či "oheň," čo zahrieva, vysušuje, spaľuje to, čo bolo zjedené, vypité, rozžuvané, úplne strávené, čo hreje alebo sála atď. - to sa nazýva vlastný prvok tepla. Či sa jedná o vlastný prvok tepla alebo o vonkajší prvok tepla, obaja sú len prvok tepla. A to má byť múdro chápané v súlade so skutočnosťou: "Toto nie som ja, toto mi nepatrí, toto nie je moje ja."

Čo teda je prvok pohybu (vájo–dhátu)? Prvok pohybu môže byť vlastný alebo vonkajší. A čo je vlastný prvok pohybu? Všetko čo vo vlastnom tele poznávame ako kammicky získaný pohyb či "vietor," - vetry stúpajúci nahor a klesajúci dole, vetry žalúdka a čriev, vietor hýbajúci údy, vdýchnovanie a výdychovanie, atď. - to sa nazýva vlastný prvok pohybu. Či sa jedná o vlastný prvok pohybu alebo o vonkajší prvok pohybu, obaja sú len prvok pohybu. A to má byť múdro chápané v súlade so skutočnosti: "Toto nie som ja, toto mi nepatrí, toto nie je moje ja."

A tak keby ktokoľvek povedal, že cítenie je jeho ja, malo by sa mu odpovedať takto: "Existujú tri druhy cítenia, príjemné, bolestné a neutrálne. Ktoré z týchto troch cítenia považuješ za svoje ja? " Pretože v okamihu bytia zakúšania jedného z nich nie je možné zakúšať tie druhé. Tieto tri druhy cítenia sú nestále, vznikajú podmienečne, sú podrobené starnutiu a rozplynutiu, prestaniu a vyhasnutiu. Ktokoľvek si pri cítení jedného z týchto troch druhov myslí, že toto je jeho ja, bude musieť po prestaní tohto cítenia pripustiť, že jeho ja sa rozpadlo. Bude teda považovať svoje ja už v tomto prítomnom živote za pominuteľné, zmiešané s potešením a bolesťou, podrobené vzniku a zániku.

Som ovládaný svojimi činmi, som dedičom svojich činov, som ako moje činy, utiekam sa k svojim činom. Nech už vykonám činy dobré alebo zlé, zdedím ich. - O tomto by mali opakovane rozjímať žena i muž; hospodár a vôbec každý človek.

Vykonávateľ činov nie je od svojich činov oddelený.

Telo a duša človeka sú od seba ostro oddelené, pričom duši náleží panstvo na telom.

Samotná duša sa delí na tri časti. Jednu božskú časť -rozum a dve časti vztiahnuté k zmyslovo vnímateľnému svetu -srdnatá myseľ (vznešenejšia časť) a žiadostivosť (nižšia, odporujúca časť). Toto trojité členenie duše vyjadruje Platon obrazom záprahu - Rozum odpovedá pohoničovi, srdnatá myseľ povoľnému a žiadostivosť vzpurnému koňu.

Mýtus anamnézie - Duša je svojou esenciou spriaznená s ideami a je im podobná. Pred vstupom do pomíjajúceho tela nahliadala ideje. Duchovne nahliadnuté však bolo pri vstupe do tela zavalené zmyslovosťou. Očistením od ponorenia do zmyslov (vystúpením z jaskyne) je možné znova si spomenúť. Pravé poznanie sa uskutočňuje rozpomínaním.

Si dušička, ktorá sa vlečie s mŕtvolou, ako hovoril Epiktetos.

Na konci stvorenia uz (Boh) bol rozdal vsetky vlastnosti, takze na cloveka nezostalo nic, co by mu bolo vlastne. Preto cloveku povedal - Nebrania ti ziadne neprekonatelne obmedzenia, al z vlastnej vole si sam urcis svoju prirodzenost./existencionalizmus?/ Urobil som ta svtredom sveta, aby si sa odtial rozhliadal, co vsetko na svete je. Mas volnost zubozit sa a padnut do nizsieho sveta dobytka. Prave tak mas volnst pozdvihnut sa rozhodnutim vlastneho ducha do vyssieho sveta bozstva.

Netreba totiž o tom ani pochybovať, že láskavý Boh chce začať s opätovnou obnovou svojho obrazu, ktorý sa stratil pri prvom hriechu, a to s obnovou toho, že človek je vencom a korunou stvorenia, t.j. najmä s obnovou jeho moci nad stvorenými vecami...

Ľudské telo je stroj, ktorý sám naťahuje svoje pružiny, živý obraz nepretržitého pohybu.

Človek je zostrojený takým spôsobom, že si nemožno vopred o ňom urobiť jasnú predstavu. Všetky pokusy definovať ho apriorne sú márne..

Nič nie je tak obmedzené, ako vláda duše nad telom a nie je nič tak rozsiahle ako vláda tela nad dušou.

Človek je dielom okolností a podmienok v ktorých vyrastá.

Človek je syntéza nekonečnosti a konečnosti, dočasnosti a večnosti, slobody a nutnosti, jeho existencia je existenciou v paradoxe.

Ja je vedomou syntézou nekonečnosti a konečnosti, ktorá sa vzťahuje k sebe samej a ktorej úlohou je stať sa sebou, a to sa dá len vo vzťahu k Bohu.

Každý človek je duševno-telesnou syntézou, ktorá je k disponovaná na to, aby bola duchom, to je budova; ale on uprednosťnuje bývanie v suteréne, to znamená v kategóriách zmyslového.

Človek je to čo má byť prekonané.

Človek je most medzi zvieratom a nadčlovekom.

Človek je zviera, ktoré dokáže sľubovať.

Vo vesmíre na chvíľu chytré zvieratá vymysleli poznávanie. (pozn. Človek je chytré zviera = posmešný preklad z animal rationale, rozumný živočích)... .

Podstatou človeka a všetkého je vôľa k moci.

Musí sa vyvinúť v človeku pamäť vôle, stále chcenie toho, čo sme už raz chceli ...medzi počiatočné "ja chcem","ja to urobím" a vlastné vybitie vôle, vlastný čin, sa nechtiac vložiť celý svet cudzích vecí, okolností, a dokonca vôľových aktov, bez toho aby táto dlhá reťaz vôle praskla.

Človek je súcno, ktoré má veľmi špecifický vzťah k bytiu. Človek je súcno, o ktorom sa nedá povedať, že sa medzi iným súcnom len vyskytuje. Toto súcno sa onticky vyznačuje skor tým, že mu v jeho bytí o toto bytie samo ide .

Človek nie je nič iné, ako to, čo zo seba urobí. Človek je naskôr projektom, ktorý sa subjektívne reflektuje, namiesto toho aby bol penou , hlinou či kapustou.

Človek je živočích rozprávajúci príbehy.

Vlastnosť ľudského mozgu je reagovať na splnenie želania nie spokojnosťou ale želaním ešte po niečom lepšom. Hocičo dosiahneme, chceme viac.

Človek nestojí nad prírodou, ale je jej súčasťou.

Clovek je bytost, ktora neustale chce viac, než može, a može viac než smie.

Clovek je zviera, ktore tepelne upravuje svoje potraviny.

Človek je algoritmus. Emócie sú výsledky algoritmu vypočítavajúceho pravdepodobnosť úspechu nejakého podujatia - odvaha alebo strach.

Človek je nástroje vyrabajúci živocích.

Clovek je system, ktory sa dokaze naucit hrat rozne hry, ci uz pocitacove, alebo v realnom svete , vcitane hier jazykovych

Clovek je jediny rod z podcelade homini z celade hominidov z nadcelade hominidovcov z podradu celistovnosoblizne (suchonose) z radu primatov z nadradu placentovcov z podriedy zivorode triedy cicavcov stupna stvornozcov nadriedy celustnatcov podkmena stavovcov nadkmena chordatov vyvojovej vetvy druhoustovcov skupiny dvojstranovcov vyvojoveho stupna epitelvcov rise zivocichov z domeny eukariotov.

Clovek je na sposob hry futbaloveho muzstva. Clovek nie je substancia, ale len nieco zo substancii poskladane.

Clovek je vysokoorganizovana forma bielkovin.

Človek je animal rationale - rozumný živočích.

Človek je zoon logon, zoon politikon. (z gréčtiny - Rozpravajúci, spoločenský živočích.) Do latinčiny sa to preložilo neštastne ako animal rationale/rozumný živočích

Človek dokáže rovnako ako zvieratá žiť v objektívnej realite, ale okrem toho ešte dokáže žit vo fiktívnej realite spolu s ostatnými ľudmi a to ho robí výnimočným oproti zvieratám, pretože dokáže flexibilne kooperovať vo veľkých skupinách.

Človek je boh, alebo príbuzný boha.

Človek je zložený z nesmrteľnej (božskej) duše a smrteľného (materiálneho) tela.

Človek je zviera, ktoré.....

Podstatou človeka je sloboda.

Človej je stroj.

Človek je časťou svetovej substancie.

Človek je časťou materiálneho sveta.

Človek je pôvabný strojček s absolútne vypočítateľným algoritmom konania. Rob mu zle - bude zlý. Rob mu dobre - bude dobrý.

Toto je záhada človeka - človek ako vedomie sveta, človek ako pozorovateľ vesmíru.

Podstata človeka videná mikroskopom sa vo svojich základných stavebných prvkoch v ničom nelíši od podstaty kameňa či piesku.

Skutočný človek je však iba duch! Fyzické telo je len jeho vonkajší obal, slúžiaci mu na to, aby sa mohol prejaviť v hmotnosti. Aby v nej mohol žiť, duchovne rásť a duchovne dozrievať.

Každý z nás je produktom hviezd. Naše telá pozostávajú z prachu hviezd.

Človek je rozhovorom. I keď nehovorí, i keď sa mu iba niečo sníva. Človek je iba rozhovorom, podstata človeka vo filozofii je, že sme rozhovorom. Nič iného nie sme.

Človek vo svojej arogancii si o sebe myslí, že je niečím výnimočným, dielom hodným božstva, ja si skromne myslím, že stojí za úvahu, že vznikol zo zvierat.

Človek je potomkom opíc, ktoré sa státisíce rokov vyvíjali.

Človek je dielom božím.

Človek je domestikovaná opica. Preto miesto antropocentrického druhového mena Homo sapiens je na mieste meno iné, také, ktoré by podobne ako u iných domestikovaných druhov zdôraznilo fakt domestikácie. Ak máme prasa divé a prasa domáce, tak je výstižné a vecne správne mať Homo sapiens a Homo domesticus.

Na počiatku bola molekula, schopná sa replikovať a ďalej len evolúcia. V prapolievke dochádza medzi molekulami k nedostatku surovín, preto začal boj o existenciu - štiepenie konkurentov a ochranná bielkovinová stena. Postupne sa takto vyvinul veľký nemotorný robot s trávením - človek.

Jedinec je smrteľný, gény DNA sú nesmrteľné. Naše telo je vehikel nástroj na rozmnožovanie, gény DNA sú replikátor, to čo prežíva.

Gény a ich vehikle (telá) predstavujú nový typ stability, ktorý je založený na životnosti, plodnosti a presnosti prepisu. DNA sa delí a rozmnožuje do všetkých buniek v tele a aby prežil musí sa rozmnožiť aj mimo smrteľného tela.

Človek je sebauvedomenie. Je si vedomý seba samého, vedomý svojej ľudskej reality a úrovne; a to je to v čom sa podstatou odlišuje od zvierat, ktoré neprekračujú úroveň jednoduchého pociťovania seba samého.

Človek sa vo fyzickej rovine skladá z piatich prvkov a v rovine psychofyzickej z piatich skándh. Neexistuje žiadna nemenná podstata, žiadne nemenné ja.