Veď údel ľudských synov a údel zvierat je rovnaký: ako zomrie jeden, tak zomrie i druhý, jeden dych je pre všetkých. Človek nemá prednosť pred zvieratami, lebo všetko je márnosť..

A Boh riekol: Učiňme človeka na svoj obraz a podľa svojej podoby, a nech vládnu nad morskými rybami a nad nebeským vtáctvom a nad hovädami a nad celou zemou a nad každým plazom, ktorý sa plazí na zemi.

Prach si a v prach sa obrátiš

Vtedy Hospodin, Boh, stvárnil človeka, prach zo zeme, a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.

Svet predmetov vyzaruje atomy do priestoru a tieto pri dopade na zmyslove organy vyvolavaju zmyslove pocity. - Zmysly su hrube, nemozu dostatocne hlboko viest k poznaniu skutocnosti /atomom/. Vnemy+myslienky su zmeny stavu tela.

Guľaté atómy, ktoré sa hýbu, pretože pre svoju prirodzenosť nikdy nemôžu byť v pokoji, strhujú a uvádzajú do pohybu celé telo.

Z pakrti pochádzajú guny -
sattva, radžas a tamas,
To sú putá, ktoré zväzujú
nehynúceho, ktorý sídli
uväznený vo svojom tele

Aké sú základné vlastnosti, ktoré by mal človek (resp. politik) mať :
1. obozretnosť, predvídavosť
2. odvaha
3. umiernenost
4. spravodlivost.
Z týchto najdôležitejšia je spravodlivosť, pretože ňou sa odlišujú ľudia od zvierat. Nespravodlivosť nie je ľudská vlastnosť ale vlastnosť čisto zvieracia, vlastnosť šeliem.

Lebo veď v ňom (v Bohu) žijeme, hýbeme sa a sme, jako aj ktorýsi z vašich básnikov povedali: Lebo i jeho rodina sme.

Slovom možno povedať: všetko, čo sa vzťahuje k telu, je prúd zmien, a čo sa vzťahuje k duši zasa ako sen a dym, život je boj a putovanie cudzinou a posmrtná sláva je už vlastne zabudnutím.

Telo, duša, rozum: telu patria zmysly, duši pudy, rozumu zásady.

Ak máme spoločnú schopnosť myslieť, máme spoločný aj rozum, skrze ktorý sme rozumnými tvormi. Ak je tento rozum spoločný, tak aj ten, ktorý nám nariaďuje, čo treba robiť a čo nie. Ak toto pripustíme, aj zákon je spoločný, a ak zákon, sme občanmi. Ak sme občanmi, tak nám všetkým prináleží akési občianstvo, a ak toto pripustíme, svet je ako štát. A či azda môže niekto povedať, že celému ľudskému pokoleniu prináleží nejaký iný štát?

Vonkajší človek existuje v priestore a čase, vnútorný človek je transcendentný.

Je istou pravdou, že žijeme, t.j. sme bytosti v pohybe, ktoré chcú v tomto pohybe aj zostať.

Netreba totiž o tom ani pochybovať, že láskavý Boh chce začať s opätovnou obnovou svojho obrazu, ktorý sa stratil pri prvom hriechu, a to s obnovou toho, že človek je vencom a korunou stvorenia, t.j. najmä s obnovou jeho moci nad stvorenými vecami...

Ľudské telo je stroj, ktorý sám naťahuje svoje pružiny, živý obraz nepretržitého pohybu.

Človek je zostrojený takým spôsobom, že si nemožno vopred o ňom urobiť jasnú predstavu. Všetky pokusy definovať ho apriorne sú márne..

Nič nie je tak obmedzené, ako vláda duše nad telom a nie je nič tak rozsiahle ako vláda tela nad dušou.

Človek je nástroj vývinu absolútneho ducha.

Človek je proces.

Embrio je človekom o sebe. Dospelý človek je človekom pre seba.

Existencia človeka predchádza esenciu človeka. Esencia sa može vyvíjať.

Človek nestojí v protiklade ku prírode, ale je s ňou spojený vďaka tvorivému rozumu, ktorý vo všetkom pôsobí, jednak v prírode (nevedomým inštinktívnym spôsobom) a tak isto aj v človeku (vedomým a slobodným spôsobom)

Podstatou človeka je presne táto kreativita, ktorá v ňom pôsobí. Táto kreativita je ale Absolútnom, ktoré pôsobí všade, nielen v ľuďoch. V ľuďoch je ale táto kreativita vedomá. Možno povedať, že v ľuďoch si je táto kreativita vedomá seba samej (absolútny duch u Hegela). Náboženstvo, umenie a predovšetkým filozofia sú spôsoby totoho vedomia seba samého.

Človek je metafyzické zviera / Človek má metafyzickú potrebu.

Človek sa skladá z intelektu a vôle. Intelekt po smrti zaniká, vôľa ostáva. Vôľa je večná a nesmrteľná - a predsa ona v nás má strach zo smrti. Nerada sa však oddeľuje od svojho vidiaceho intelektu, čo je strach zo smrti.

Pokladáme sa za najskôr poznávajúce bytosti až v druhom rade chcejúce.

Intuitívne dokáže nazerať každé zviera, abstraktné predstavy má iba človek.

Každé rastúce zviera (teda aj človek) je hrobom tisícky mŕtvych zvierat.

Z noci bezvedomia prebudený k životu, sa vôľa ako indivíduum ocitá v nekonečnom , bezhraničnom svete medzi nespočetnými ďalšími individúami, z ktorých každé sa usiluje, trpí, mýli sa a akoby cez nejaký úzkostný sen sa ponáhľa späť do starého stavu bezvedomia. Dovtedy sú však jeho túžby bezhraničné, jeho nároky nevyčerpateľné a každá slnená túžba zrodí túžbu novú.

Človek je miesto úplného sebauvedomenia si vôle. (Vôle, ktorá je podstatou sveta).

Sme so svetom spojený viac než si myslíme. Jeho vnútorná podstata je našou vôľou, jeho vonkajší prejav je naša predstava. Vedomie bez spomienok nie sme my. Toto naše ja neostáva. Individualita je omyl. V skutočnosti sme jedno s celým svetom. Zmyslom života je rozoznať tento omyl.

Človek je najpožadovačnejší tvor, konkrement tisícky želaní.

Úlohou fyziky je skúmať vzťahy medzi jednotlivými javmi. Dospieva k silám. Môže pritom spraviť tú chybu, že všetko násilne redukuje na jednu silu ,napr. silu človeka na chemickú alebo elektrickú. V človeku sú však tieto sily podriadené vyššej sile (ľudskej). Ľudská sila vznikla z boja týchto nižších síl.

Ľudská sila vznikla z boja a prekonaním týchto nižších síl eletrických, chemických, sily tiaže. Tieto nižšie sily stále kladú odpor. Trávenie a vstrebávanie je napr. prekonávanie chemických väzieb.

Kedže človek je iba stelesnením svojej vôle ,nie je nič prevrátenejšie ako chcieť byť niečím iným ako sme,lebo je to protirečenie vôle voči sebe samej. Napodobovanie cudzích vlastností a zvláštností je oveľa horšie ako nosenie cudzích šiat, je to vyjadrenie našej bezcennosti vyslovené nami samými.

Kto som - vôľa ako indivíduum, ktorá sa ocitá v nekonečnom , bezhraničnom svete medzi nespočetnými ďalšími individúami (oddelenými navzájom v priestore, čase a prepojeními kauzalitou)

Človek je vôla, ktorá je oddelená od ostatných ľudí, s rovnakou alebo podobnou vôľou akú má on sám. Táto oddelenosť mu umožňuje konať dobro, podobne ako médium uzavreté vo valci motora môže konať prácu.

Vôľa nás napína ako strunu. Sami sme hudobným nástrojom, napnutou, chvejúcou sa strunou.

Človek je súhrn spoločensko-ekonomických vzťahov.

Človek je to čo má byť prekonané.

Človek je most medzi zvieratom a nadčlovekom.

Človek je zviera, ktoré dokáže sľubovať.

Vo vesmíre na chvíľu chytré zvieratá vymysleli poznávanie. (pozn. Človek je chytré zviera = posmešný preklad z animal rationale, rozumný živočích)... .

Podstatou človeka a všetkého je vôľa k moci.

Musí sa vyvinúť v človeku pamäť vôle, stále chcenie toho, čo sme už raz chceli ...medzi počiatočné "ja chcem","ja to urobím" a vlastné vybitie vôle, vlastný čin, sa nechtiac vložiť celý svet cudzích vecí, okolností, a dokonca vôľových aktov, bez toho aby táto dlhá reťaz vôle praskla.

Človek je súcno, ktoré má veľmi špecifický vzťah k bytiu. Človek je súcno, o ktorom sa nedá povedať, že sa medzi iným súcnom len vyskytuje. Toto súcno sa onticky vyznačuje skor tým, že mu v jeho bytí o toto bytie samo ide .

Na rozdiel od budhistickej náuky, sa v západnom myslení robí výrazný rozdiel medzi človekom a inými živými bytosťami, rastlinami a zvieratmi. Človek je výnimočný tým, že má jazyk, to znamená, že sa nachádza vo vediacom (vedomom) vzťahu k Bytiu. Otázka čo je bytie sa však v doterajšom myslení nekládla. Jej zodpovedanie je však pre zopdovedanie otázky čo je človek nevyhnutné. (ad Budhistická filozofia)

Človek nie je nič iné, ako to, čo zo seba urobí. Človek je naskôr projektom, ktorý sa subjektívne reflektuje, namiesto toho aby bol penou , hlinou či kapustou.

Človek je živočích rozprávajúci príbehy.

Vlastnosť ľudského mozgu je reagovať na splnenie želania nie spokojnosťou ale želaním ešte po niečom lepšom. Hocičo dosiahneme, chceme viac.

Človek nestojí nad prírodou, ale je jej súčasťou.

Clovek je bytost, ktora neustale chce viac, než može, a može viac než smie.

Clovek je zviera, ktore tepelne upravuje svoje potraviny.

Človek je algoritmus. Emócie sú výsledky algoritmu vypočítavajúceho pravdepodobnosť úspechu nejakého podujatia - odvaha alebo strach.

Človek je nástroje vyrabajúci živocích.

Clovek je system, ktory sa dokaze naucit hrat rozne hry, ci uz pocitacove, alebo v realnom svete , vcitane hier jazykovych

Clovek je jediny rod z podcelade homini z celade hominidov z nadcelade hominidovcov z podradu celistovnosoblizne (suchonose) z radu primatov z nadradu placentovcov z podriedy zivorode triedy cicavcov stupna stvornozcov nadriedy celustnatcov podkmena stavovcov nadkmena chordatov vyvojovej vetvy druhoustovcov skupiny dvojstranovcov vyvojoveho stupna epitelvcov rise zivocichov z domeny eukariotov.

Clovek je na sposob hry futbaloveho muzstva. Clovek nie je substancia, ale len nieco zo substancii poskladane.

Clovek je vysokoorganizovana forma bielkovin.

Človek je animal rationale - rozumný živočích.

Človek je zoon logon, zoon politikon. (z gréčtiny - Rozpravajúci, spoločenský živočích.) Do latinčiny sa to preložilo neštastne ako animal rationale/rozumný živočích

Človek dokáže rovnako ako zvieratá žiť v objektívnej realite, ale okrem toho ešte dokáže žit vo fiktívnej realite spolu s ostatnými ľudmi a to ho robí výnimočným oproti zvieratám, pretože dokáže flexibilne kooperovať vo veľkých skupinách.

Človek je boh, alebo príbuzný boha.

Človek je zložený z nesmrteľnej (božskej) duše a smrteľného (materiálneho) tela.

Človek je zviera, ktoré.....

Podstatou človeka je sloboda.

Človej je stroj.

Človek je časťou svetovej substancie.

Človek je časťou materiálneho sveta.

Človek je pôvabný strojček s absolútne vypočítateľným algoritmom konania. Rob mu zle - bude zlý. Rob mu dobre - bude dobrý.

Toto je záhada človeka - človek ako vedomie sveta, človek ako pozorovateľ vesmíru.

Podstata človeka videná mikroskopom sa vo svojich základných stavebných prvkoch v ničom nelíši od podstaty kameňa či piesku.

Skutočný človek je však iba duch! Fyzické telo je len jeho vonkajší obal, slúžiaci mu na to, aby sa mohol prejaviť v hmotnosti. Aby v nej mohol žiť, duchovne rásť a duchovne dozrievať.

Každý z nás je produktom hviezd. Naše telá pozostávajú z prachu hviezd.

Človek je rozhovorom. I keď nehovorí, i keď sa mu iba niečo sníva. Človek je iba rozhovorom, podstata človeka vo filozofii je, že sme rozhovorom. Nič iného nie sme.

Človek vo svojej arogancii si o sebe myslí, že je niečím výnimočným, dielom hodným božstva, ja si skromne myslím, že stojí za úvahu, že vznikol zo zvierat.

Človek je potomkom opíc, ktoré sa státisíce rokov vyvíjali.

Človek je dielom božím.

Človek je domestikovaná opica. Preto miesto antropocentrického druhového mena Homo sapiens je na mieste meno iné, také, ktoré by podobne ako u iných domestikovaných druhov zdôraznilo fakt domestikácie. Ak máme prasa divé a prasa domáce, tak je výstižné a vecne správne mať Homo sapiens a Homo domesticus.

Na počiatku bola molekula, schopná sa replikovať a ďalej len evolúcia. V prapolievke dochádza medzi molekulami k nedostatku surovín, preto začal boj o existenciu - štiepenie konkurentov a ochranná bielkovinová stena. Postupne sa takto vyvinul veľký nemotorný robot s trávením - človek.

Jedinec je smrteľný, gény DNA sú nesmrteľné. Naše telo je vehikel nástroj na rozmnožovanie, gény DNA sú replikátor, to čo prežíva.

Gény a ich vehikle (telá) predstavujú nový typ stability, ktorý je založený na životnosti, plodnosti a presnosti prepisu. DNA sa delí a rozmnožuje do všetkých buniek v tele a aby prežil musí sa rozmnožiť aj mimo smrteľného tela.

Človek je sebauvedomenie. Je si vedomý seba samého, vedomý svojej ľudskej reality a úrovne; a to je to v čom sa podstatou odlišuje od zvierat, ktoré neprekračujú úroveň jednoduchého pociťovania seba samého.

Človek sa vo fyzickej rovine skladá z piatich prvkov a v rovine psychofyzickej z piatich skándh. Neexistuje žiadna nemenná podstata, žiadne nemenné ja.

Človek je zviera, ktoré si vytvára utópie.

Človek v západnej kultúre sa definoval na rozdiele medzi kultúrou a prírodou a hlavne na rozdiele medzi človekom a zvyškom prírody. Myslíme si, že stojíme nad prírodou a zdá sa nám už neprístojné hovoriť o sebe ako o cicavcoch alebo o primátoch. To je tradícia, ktorá pochádza už z Biblie... pritom veda nám dnes hovorí, že máme v našom tele viac nie-ľudských buniek ako ľudských, viac nie-ľudského DNA. Samotné ľudské DNA pochádza z časti z vírusov. Vieme že tento mikroživot baktérií a bacilov v nás, nepomáha len pri trávení, ale určuje aj našu inteligenciu, náladu, to čo sa staneme alergikmi, alebo autistami, epileptikmi, alebo dostaneme alzheimera.... učíme sa, že sme ďaleko viac časťou prírody, ako sme si mysleli...

Hoci sa pravidelne sprchujeme a umývame, tak na povrchu našeho tela a vnútri našeho tela žije rovnaký počet mikrobiot ako je buniek našeho tela alebo dvojnásobný, čo je 5 až 10x 10 na 14-tu. Zatiaľ čo génov človeka je 21500, tak génov týchto mikrobiot je 2 až 20 miliónov. Ak sa pozeráte na človeka, geneticky sa teda dívate na 0,1 až 1% človeka a zbytok sú geny eubakterií, archebakterií, mikroskopických eukaryot. A kde žijú? V piatich oblastiach - povrch kože, ústna dutina, nosná dutina, pohlavná sústava a predovšetkým tráviaca sústava.

Človek je holobiont, zliatina ľudských buniek a buniek mikrobiont.

Človeka tvorí 37,2 bilióna buniek, s odchýlkou približne 0,81 bilióna... Kedže počet baktérií a ľuských buniek je takmer rovnaký, dalo by sa tvrdiť, že človeka spolovice tvora baktérie. Celkový počet buniek ľudského tela je spolu s baktériami okolo 70 biliónov.

Sme tým, čo chceme. (Chceš ženu, si muž)

To, čo nazývame "bytosť", "jedinec", "osoba", či "ja", nie je nič než meniace sa spojenie telesných a mentálnych javov, ktoré skutočne nemá žiadnu vlastnú existenciu. Toto je v stručnosti Budhovho náuka anattá, teda učenie, že všetka existencia je prázdna (Sunna) od akéhokoľvek trvalého ja či podstaty.

Za veľké zásluhy v minulých životoch sa niekto narodí ako človek.

Človek je tvor, ktorý...

Každé zviera (a teda i človek) je nielen hrobom tisícky mŕtvych zvierat ale i bydliskom milónov živých baktérií.

V prapolievke (v ktorej život vznikol) dochádzalo časom k nedostatku surovín. Preto medzi mikroorganizmami nastal boj o existenciu, potreba štiepenia svojich konkurentov a chránenia sa stenou. Tak vznikali bunky s metabolizmom a bunkovou stenou a po dlhom vývoji viacbunkový veľký nemotorný robot s trávením a kožou - človek.

Na rozdiel od iných druhov, ľudské mláďa sa rodí nedovivinuté. Je to zrejme hlavne preto, lebo naši prapredkovia zostúpili zo stromov do stepí, začali chodiť na zadných končatinách, čo si od samíc vyžaduje užšiu panvu, pričom hlava plodu mala naopak tendenciu získavať na objeme, aby bola schopná spracovať nárast sociálnych interakcií. O nedovivinuté mláďa sa treba dlhšie starať, a to už samotná matka nezvládne. Je nutná spolupráca otca. V etológii sa to nazýva vysoká miera samčích rodičovských investícií (male parental investments, MPI), čo značí mieru "obete", ktorú musí samec budúcemu potomstvu obetovať.