(Vz)duch je Boh.

Boh je deň a noc, zima a leto, boj a mier, nasýtenie a hlad, ale mení sa práve tak ako oheň, keď sa zmieša s kadidlami, a nazýva sa tak alebo inak podľa vône každého z nich.

Jedno, ktoré jediné je múdre, nechce, a predsa chce byť nazývané menom Zeus.

Boh je rozum v ohnivej guli.

Boh je čisté myslenie. Intelekt.

Boh je nehybný hýbateľ.

Prvý predmet žiadostivosti a prvý predmet myslenia sú totožné.

Lebo veď v ňom (v Bohu) žijeme, hýbeme sa a sme, jako aj ktorýsi z vašich básnikov povedali: Lebo i jeho rodina sme.

A my sme poznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám. Boh je láska a kto zostáva v láske zostáva v Bohu a Boh v ňom.

Na počiatku bola logika a tá logika bola u boha a boh bol tá logika.

Implicitné rozlíšenie medzi jednotou božstva a početnosťou mien sa odráža v samotnej štruktúre (jeho) mien samotných. Každé meno obsahuje rovnakú predponu: „nad-“ alebo hyper- v gréčtine, čo naznačuje jednotu božstva, na ktoré sa mená vzťahujú. Ale každé meno je iné, čo naznačuje sebarealizáciu božstva. Výsledkom je skupina mien ako „nad - dobro“, „nad bytím“ a „nad životom“.

..druhá, ekvivalentná predpona (božích mien): „pred-“ alebo pro- v gréčtine. Boh je „pred-dobrý“ a „pred-bytie“, čo znamená, že má vlastnosti stvoreného spôsobom, ktorý presahuje stvorené a aj jeho vlastnosti. Predpony „nad-“ a „pred-“ sa musia striktne použivať pri menách, ktorými označujeme samého Boha. Na druhej strane, ak sa mená používajú na Boha iba ako na príčinu, môžu sa prefixy vynechať, pretože kauzalita Boha je už procesom rozlišovania, ktoré správne označuje každé z rôznych mien.

Skutočnosť, že Boh presahuje správny význam týchto mien, ešte neznamená, že by sa mal nazývať „nebytím“, „neživotom“ alebo „neintelektom“. Dionysius radšej hovorí, že Boh je „nad bytím“, „nad životom“ a „nad intelektom“.

Akékoľvek a všetky božské mená musia byť negované, počnúc menami symbolickej teológie, počnúc zrozumiteľnými menami a končiac teologickými znázorneniami. Božstvo nie je o nič viac „duchom“, „synovstvom“ a „otcovstvom“ ako „intelektom“ alebo „spiacim“. Tieto negácie musia byť odlíšené od privatácií. Privatáciou je jednoducho absencia daného predikátu, ktorý by mohol byť rovnako ľahko prítomný. Absencia predikátu je v rozpore s jeho prítomnosťou: „neživý“ je protikladom „živému“. Ale keď hovoríme, že božstvo „nežije“, neznamená to, že je „neživé“. Božstvo je mimo neživých aj nad živých. Z tohto dôvodu Dionysius hovorí, že naše tvrdenia o božstve nie sú v rozpore s našimi negáciami, ale že obe musia byť prekročené: dokonca aj negácie musia byť negované.

Je isté a zmyslom známe, že niektoré veci sa v tomto svete menia. No všetko, čo sa mení alebo vzniká, mení sa pôsobením iných... Ak sa však mení aj to, od čoho zmena pochádza, je nutné, aby aj toto bolo menené od niečoho tretieho, toto od štvrtého, lenže takto nemožno postupovať donekonečna... Preto je nevyhnutné dôjsť k prvému pôvodcovi zmeny (hýbateľovi), ktorý sa vôbec nemení, a toho všetci ľudia pokladajú za Boha.

Vo veciach vnímaných zmyslami vidíme rad účinných príčin, no nevidíme, a ani to nie je možné, aby nejaká vec bola účinnou príčinou seba samej, keby to bolo tak, potom by nejaká vec musela byť skôr, než je, čo je nemožné. Lenže nie je možné, aby sa v účinných príčinách postupovalo donekonečna... Teda je nevyhnutné prijať jedu účinnú príčinu ako prvú. Túto všetci volajú Boh..

Súcna, s ktorými sa stretávame, sú náhodné, vznikajú a zanikajú. Lenže v rade súcen, ktoré vznikajú postupne, nie je možné postupovať donekonečna. Treba teda pripustiť, že jestvuje nutné bytie, ktoré má plný dôvod svojho jestvovania v sebe a od ktorého sa odvodzujú ostatné súcna. Toto bytie nazývame Boh.

Jestvujú stupne dokonalosti (v dokonalostiach, ktoré ako také nie sú ohraničené, napr. dobrota, pravda). Neboli by tu však stupne, keby nebolo niečo najväčšie (lebo viac alebo menej sa hovorí vo vzťahu k najviac). Preto musí jestvovať bytie absolútne dokonalé, nekonečné bytnosťou, pravdou i dobrotou. Toto bytie nazývame Boh.

Vo svete nachádzame usporiadanosť a cieľovosť. Usporiadanosť a cieľovosť vyžadujú rozum, ktorý ich vytvoril. Takým rozumom nemôže byť ľudská myseľ (ani iný ohraničený rozum), ktorá usporiadanosť poznáva, no nevytvára je. Preto je nevyhnutné pripustiť jestvovanie usporiadateľského rozumu, príčinu poriadku vo svete. Túto nazývame Boh.

Boh je nekonečné súcno - ens infinitum.

Boh nie je viazaný žiadnymi pravidlami, pravdami a hodnotami. Pravda a dobro neexistuje, dokiaľ ich Boh nestvorí. Boh spôsobuje, že 1+1=2 a že dobro je dobrom.

Všetci ľudia predpokladajú, že všetky veci práve tak ako oni jednajú účelne, ba dokonca pokladajú za isté, že sám Boh riadi všetko k nejakému účelu (hovoria totiž, že Boh stvoril všetky veci kôli človeku a samotného človeka preto, aby ho uctieval).

Mám úplne odlišný pohľad na Boha a prírodu ako kresťania väčšinou majú, pretože ja zastávam názor, že Boh je vnútornou a nie vonkajšou príčinou všetkých vecí. Hovorím, Všetko je v Bohu; a žije a hýbe sa v Bohu..... V úplnom omyle sú však tí, ktorí hovoria, že mojím úmyslom je ukázať, že Boh a príroda, pod ktorou rozumejú určitú hmotu telesnej látky, sú jedno a to isté. Nemám žiadny taký úmysel.

Boh-To coho pojem uz nevyzaduje pojem inej veci, aby sa z neho mohol utvorit.

Boh, čiže príroda./ Deus sive natura.

Substanciou rozumiem to, čo je samo v sebe a čo sa chápe zo seba samého, t. j. to, čoho pojem nepotrebuje pojem inej veci, aby sa z neho mohol utvoriť.

Bohom rozumiem absolútne nekonečné súcno, t. j. substanciu skladajúcu sa z nekonečne mnohých atribútov, z ktorých každý vyjadruje večnú a nekonečnú esenciu.

Boh čiže substancia skladajúca sa z nekonečne mnohých atribútov, z ktorých každý vyjadruje večnú a nekonečnú esenciu, existuje nevyhnutne.

Z nevyhnutnosti božej prirodzenosti musí vyplývať nekonečne mnoho vecí v nekonečne mnohých modoch (t. j. všetko, čo možno zahrnúť pod nekonečný rozum.)

Boh pôsobí iba podľa zákonov svojej vlastnej prirodzenosti a nie je nútený nikým iným.

Boh je imanentná (vnútorná) a nie vonkajšia príčina všetkých vecí.

Boh je pôsobiacou príčinou nielen existencie vecí, ale aj ich esencie.

Moc boha je sama jeho esencia.

Pod pojmom natura naturans (príroda tvoriaca) musíme rozumieť to, čo je samo v sebe a čo je chápané zo seba samého, čiže atribúty substancie, ktoré vyjadrujú večnú a nekonečnú esenciu, tzn. .. musíme pod týmto pojmom rozumieť Boha, pokiaľ ho chápeme ako slobodnú príčinu. Pod pojmom natura naturata (príroda vytvorená) rozumiem všetky tie veci, ktoré vyplývajú z nutnosti prirodzenosti Boha, čiže z každého atribútu Boha, tzn. všetky módy atribútov Boha, pokiaľ ich chápeme ako veci, ktoré sú v Bohu a ktoré bez neho nemôžu ani byť, ani byť chápané.

Najbežnejší a najobsiahlejší pojem ktorý máme o Bohu, je sice celkom dobre vyjadrený výrazmy, že Boh je absolutne dokonala bytosť, predsa však z tejto vety nebývajú vyvodzované dostatočné dôsledky.

Boh - Monada monad.

Boh je dostatočný dôvod.

Boh koná iba keď má dostatočný a dobrý dôvod konať. Boh je rovnako racionálny ako my a koná iba to, o čom si myslí, že je dobré.

Boh je apriórna idea rozumu (Vernuftu) Je to idea jednotiaceho bodu totality. Svet je idea totality vonkajšiej skúsenosti.

Logika, ríša čisto ideálneho, je teda Absolútno, Božstvo, je to zobrazenie Boha, akým bol vo svojej večnej podstate pred stvorením sveta, a jej duch je konečný. A ak by sa niekto spýtal odkiaľ pochádza logika, tak by sa vlastne pýtal po predpokladoch (podmienkach) logiky, čo je však otázka, ktorá sa dá položiť len vrámci logiky, lebo mimo logiky žiadne predpoklady nie sú.

Boh je absolútno.

Potreba predstavovať si absolútno ako subjekt si poslúžila vetami ako: 'Boh je večnosť, alebo morálny poriadok sveta, alebo láska atď..'. Slovo Boh je ale zvuk bez zmyslu, až predikát hovori čím je. Prečo nehovoríme iba (ako v staroveku o čistých pojmoch..bytí, jednom, t.j. o tom čo tvorí význam) a prečo pripájame aj zvuk bez zmyslu? Lebo hovoríme o subjekte.

..nie moja maličkosť, ale samo náboženstvo hovorí: Boh je Človek, Človek je Boh; nie ja, ale samo náboženstvo popiera a kritizuje predstavu Boha, ktorý nie je človekom, ale iba Ens rationsis (vec v rozume), a necháva Boha stať sa človekom a až tohoto ľudsky vyzerajúceho, cítiaceho a zmýšľajúceho Boha robí predmetom uctievania a modlitieb.

V žiadnom prípade nehovorím : Boh je ničím, Trojica je ničím, Slovo Božie je ničím atď., ja iba ukazujem, že nie sú tým, čo sa iluzórne domnieva teológia - mystéria prichádzajúce ku človeku zvonku, ale že sú to mystéria zvnútra človeka, mystéria ľudskej podstaty;

Boh ako odcudzenie, pripísanie ľudských vlastností v ideálnej forme na niekoho iného, boha.

O ľuďoch, ktorí boli za svojho života mocní sa verilo, že si zachovávajú svoju moc aj po smrti ako duchovia. U obyvateľov ostrova Tanna, "boh" znamená doslovne mŕtvy muž. "Jehovah" znamená "ten silný", " bojovník". : bol to lokálny pohlavár, ktorý bol po svojej smrti uctievaný ako "boh duchov".

Ak chápeme Boha nie ako bežný stred vedomia (ľudského typu), ale ako Stred stredov, a človeka nie ako stred sveta, ale ako os (alebo šípku) namierenú v smere, ktorým postupuje svet (ku stále silnejšiemu vedomiu a väčšiemu zosobneniu), potom nám antropomorfizmus ani antropocentrizmus nehrozí, a pritom zachováva všetko, čo vyžaduje kresťanská náuka.

Boh možno stvoril svet a pritom s detailmi si už nedal veľa práce, ako napr. programátor počítačovej hry už neprogramuje detaily stromov na horizonte, pretože tam už hráč hry nemá ísť, les už nie je súčasťou hry je to len kulisa. Tak i Boh už za quarkami detaily neriešil, lebo predpokladal, že tam už človek nedôjde, a tak ich naprogramoval len neurčito. Preto je teda quantová teória len o pravdepodobnostiach.