Egypťania prví priniesli toto učenie, že duša je nesmrteľná a po zániku tela vstupuje do iného živočícha, ktorý sa zakaždým rodí. A keď prejde všetkými suchozemskými, morskými a okrídlenými zvieratami, opäť vstupuje do rodiaceho sa ľudského tela, a takto obchádza tritisíc rokov. Toto učenie prevzali niektorí Gréci - jedni prv, druhí neskoršie - a vydávali ho za vlastné. Poznám ich mená, ale nenapíšem ich.

Rozpráva sa, že raz šiel Pytagoras okolo, keď ktosi bil psa ; tu pocítil vraj ľútosť a povedal : "Prestaň a nebi ho, je to duša môjho priateľa, ktorú som spoznal, keď som začul zavýjanie."

..Pytagoras... kedykoľvek na niečo upriamil celú svoju myseľ, ľahko videl každú zo všetkých vecí vo svojich desiatich, ba dvadsiatich životoch.

Tie duše, ktoré majú väčší obsah ohňa, čiže sú suché, pravdepodobne unikajú smrti tým, že sa nestávajú vodou, ale zmenia sa priamo na kozmický oheň, kým duše s menším obsahom ohňa zostupom do podsvetia, čiže cez vodu, nastupujú svoj dlhší cyklus premien.

Lebo báť sa smrti, občania, nie je nič iné ako vzbudzovať zdanie, že človek je múdry, hoci nie je; je to totiž domnienka, že človek vie, čo nevie. Nikto totiž nevie, či práve smrť nie je pre človeka zo všetkého najväčším dobrom, ľudia sa je však boja, akoby bezpečne vedeli, že je najväčšie zlo. A nie je potom tá najnehabnejšia nevedomosť spočívajúca v tom, že sa človek domnieva, že vie, čo nevie?.

Uvážme však aj to, že je veľká nádej, že je to niečo dobré. Smrť je totiž jedno z dvoch; totiž alebo nie je nič a mŕtvy nemá o ničom nijaký pocit, alebo je smrť podľa toho, čo sa povráva, akási premena a pre dušu presťahovanie sa z tohto miesta na iné. Ak teda pri smrti niet nijakého pocitu, ale je to spánok, keď človek zaspí a nemá vôbec nijaký sen, potom by smrť bola obdivuhodným ziskom. Myslím si totiž: keby si mal niekto vybrať tú noc, v ktorej tak spal, že sa mu vôbec nesnívalo, a porovnávať s ňou ostatné noci a dni svojho života a po uvážení povedať, koľko dní a nocí v svojom živote prežil lepšie a príjemnejšie ako spomínanú noc, myslím, že by v provnaní s ostatnými dňami a nocami ani sám perský kráľ, nieto ešte obyčajný človek, nenašiel veľa takých nocí.

Veskerá duše je nesmrtelná. Neboť co se stále pohybuje, je nesmrtelné; co však pohybuje niečím iným a jest pohybováno od niečoho iného, to má ustání pohybu a tím i ustání života. Jedine to, co pohybuje samo sebe, nikdy se neprestáva pohybovat, protože neopouští samo sebe, nýbrž toto jest i všem jiným vecem, které se pohybují, zdrojem a počiatkem pohybu.

Duša je ako melódia na strunovom nástroji. Ak struny prasknú, melódia napriek tomu existuje, pretože je nehmotná,večná a božská. Strunový nástroj bol stvorený pre melódiu a nie naopak.

A blúdia tak dlho, kým nie sú z túžby po telesnom ktoré na nich uľpieva, opäť zavreté do tela; uzavreté sú, ako je pravdepodobné do zvierat takých vlastností, akým v živote holdovali...Napríklad ti, čo hodovali labužníctvu, chlípnosti a pijanstvu a nevedeli sa toho vystríhať, pravdepodobne berú na seba podobu oslov a takých zvierat... Tí však, čo sa nadmieru oddávali nespravodlivosti, tyranstvu a chamtivosti, berú na seba podobu vlkov, jastrabov a supov...

Z tých ostatných sú pomerne najšťastnejší a na najlepšie miesto idú tí, čo sa usilovali o všeobecne ľudskú a občiansku cnosť, ktorú nazývame rozvážnosť a spravodlivosť a ktorá vznikla z návyku a cvičenia bez filozofie a rozumového poznania..je pravdepodobné, že prichádzajú opäť do takých družných a krotkých tvorov, možno do včiel, ôs a mravcov, alebo opäť do toho istého rodu ľudí a v tom prípade sa z nich zasa rodia riadni muži.

Do spoločnosti bohov však môže prísť len ten, kto bol filozofom a odchádza úplne čistý, len milovník múdrosti.

Ježiš im povedal: „Synovia tohto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. 37 A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva »Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba«. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“

Keby som vedel všetko, čo je na svete, a nemal by som lásky, čo by mi to všetko pomohlo pred Bohom, ktorý ma bude súdiť zo skutkov?

Je veľmi mnoho vecí, ktorých znalosť osoží duši len málo alebo nič. A veľmi nemúdry je, kto sa stará o iné veci než o tie, čo slúžia jeho spaseniu.

V nebi musí byť krásne. Ešte sa odtiaľ nikto nevrátil.

Smrť znamená úplné zničenie.

Časť človeka po smrtí zaniká, časť ostáva.

Človek je do posledného svojho chĺpka nezničiteľný.

Existuje posmrtný život.

V maternici sú dve bábätká.Jedno sa pýta druhého, Veríš na život po pôrode?Druhé odpovedá: Prečo sa pýtaš? Jasné, že verím. Musí existovať niečo po pôrode. Možno sme tu, aby sme sa pripravili na to, čo budeme potom.Nezmysel, hovorí prvé. Nie je žiaden život po pôrode. Čo by to bol za život?Druhé odpovedá, Neviem, ale bude tam viac svetla ako tu. Možno budeme chodiť nohami a jesť ústami. Možno budeme používať viac zmyslov, ako si vieme teraz predstaviť.Prvý hovorí, To je absurdné. Chodenie je nemožné. A jesť ústami? Smiešne! Pupočná šnúra nám dodáva všetky živiny, ktoré potrebujeme. Lenže je krátka. Takže logicky život po pôrode je vylúčený.Druhý trvá na svojom, No ja si myslím, že tam niečo existuje a možno je to tam úplne iné ako tu. Možno tam už nebudeme potrebovať pupočnú šnúru.Prvý odpovedá, Nezmysel. A okrem toho, ak by tam bol život, ako je možné, že sa odtiaľ ešte nikto nevrátil? Pôrod je koniec života a po pôrode nie je nič iba tma a ticho a zabunutie. Nikam to nevedie.No neviem, hovorí druhý, ale určite sa stretneme s Matkou a ona sa o nás postará.Prvý odpovedá, Matku? Ty naozaj veríš v Matku? Úsmevné. Ak Matka existuje, kde je teraz?Druhý hovorí, Je okolo nás. Sme ňou obklopení. Sme ňou. Žijeme z nej. Bez nej by toto miesto nebolo.Odvetí prvý, Dobre, ja ju nevidím, takže logicky nemôže existovať.Na čo odpovedá druhý, “Niekedy, keď je úplne ticho a sústredíš sa a naozaj počúvaš, môžeš cítiť jej prítomnosť a počuť je milujúci hlas, ktorý sa k nám zhora prihovára.

Ja vnímam pre situáciu človeka ako kľúčové približne toto vyjadrenie: Nepominiteľný LOGOS sa stal z Lásky pominuteľne človekom, aby pominuteľní ľudia sa z Lásky stali nepominuteľnými a boli tam, kde je LOGOS.

Biblia: Boh je skryvajuci sa boh. Povaha veci sa rada skryva. Mnohe nam je skryte. Heidegger:Aristoteles pokladá . Fýzis pokladá za otvorenosť neskrytosti, v ktorej môžu prirodzené jestvujúcna v prvom rade prísť do prítomnosti. Fyzici dnes taktiež hovoria o tmavej hmote a skrytej energii.

Biblia nič nehovorí o tom, ako fungujú nebesá, ale ako sa máme do neba dostať ---vs.----Ale predstava o posmrtnom živote a nebi, kde sa má odohrávať, je faktuálne tvrdenie o tom, aký je svet. To nie je tvrdenie o hodnotách a morálke. Také veci sa dajú vedecky testovať.

Duša existuje a aj posmrtny zivot, nasvedčujú tomu napr.astrálne cestovanie,spomienky na minulé životy,svetelný tunel efekt

Smrť začala byť posledných 100 rokov skôr technickým ako metafyzickým problémom. Ide už o to ako vyriešiť problém starnutia. O sto rokov sa možno už človek bude môcť updatovať, vložiť do iného tela a žiť ďalej.

Po smrti žijeme v inej dimenzii.

V prípade stavov ako smrť či kóma, to znamená, že na určitý čas môžeme stratiť vedomie alebo zomrieť a znovu sa narodiť, pričom latentne, takrečeno na nevedomej úrovni vedomia, stále existuje úschovňa všetkých karmových odtlačkov a sklonov. Preto sa alajavidžnána volá zásobáreň vedomia (a niekedy aj substrát uvedomelosti). Je to trvalejší stav, ako sú naše vedomé stavy.

Duša je nesmrteľná, pretože je nehmotná.

Po smrti odchádza naša duša cez čiernu dieru do večnosti. Preto sú aj tie zážitky navrátivších sa z klinickej smrti, že prechádzali cez tunel, na konci ktorého bolo svetlo.