Priroda je vyvin ideje v priestore. Dejiny su vyvin ideje v case.

Existuje druh kritiky, pri ktorej si prevezmeme niečo z toho, čo kritizujeme, a takáto kritika je často zdrojom našich vlastných názorov a presvedčení. Väčšina presvedčení, ktoré máme vznikla s kritickým vyrovnávaním sa s názormi iných. Na základe toho človek dospieva k modifikovaným pozíciam,.. Celé dejiny filozofie sú takýmto procesom tvorby nových pozícií na základe neustálej kritiky starých pozícií.

vývoj či poznání probíhá po spirále. V určitých fázích života se člověk dostává do bodu, kdy se kruh uzavírá a člověk postupuje na tomto místě na vyšší úroveň. Asi nejznáměnjší je teroie vztah Pána a raba: Pán, který pohrdl životem a nutí nyní raba k práci pro uspokojení vlastních potřeb, představuje heroicko-parazitní sebevědomí, rab, který se v okamžiku smrtelné úzkosti vzdal, avšak dospěl duchovně rovněž k lidskému sebevědomí, představuje sebevědomí pracovní a produktivní. Zatímco panské sebevědomí není schopno dalšího vývoje, je rab tvůrcem materiálních statků i nositelem vnitřního lidského vývoje: učí se kázni (což je vyšší lidská hodnota než pánovo jednorázové pohrdnutí životem), nabývá zkušenost o samostatnosti vnějších věcí, ale i o možnosti jejich utváření, a posléze dochází k přesvědčení, že určujícím principem světa je ideální princip, který spatřuje ve vůli pána. Druhou složkou jeho sebevědomí je ovšem uspokojení z vlastního díla, takže jeho sebevědomí je rozporné („nešťastné sebevědomí“). Posléze dochází k tomu, že vztah „pán – rab“ se obrací, protože pán se stane více závislým na rabovi než rab na pánovi. Proto dochází nutně k zrovnoprávnění raba.

Šťastné obdobia sú v histórii ľudstva prázdnymi stránkami. / Die Perioden des Glueck sind in der Weltgeschichte leere Blaeter.

História v industriálnej spoločnosti začína študovať ľudí a ich diela, namiesto kráľov a ich vojen. Prestáva byť záznamom osobností a začína byť históriou veľkých objavov a nových myšlienok.

Dejiny nemajú nijaký zmysel: máme teda dôvod k radosti. Veď prečo by sme mali pretrpieť všetky tie muky kvôli nejakému pozitívnemu koncu vývoja, kvôli akejsi poslednej slávnosti, ktorej náklady by aj tak išli na úkor našej námahy a nášho stroskotania? A to všetko kvôli budúcim idiotom, ktorý jasajú nad naším trápením a tancujú na našom popole? Vízia rajského konečného stavu svojou absurdnosťou presahuje aj najhoršie formy poblúdenia našich nádejí.

Aby dejiny mali zmysel, museli sme to v dejinách byť vždy my, kto sa ich účastnil a aj budúcnosť si pripravujeme pre seba. Skrátka, aby mali dejiny zmysel, náuka o reinkarnácii musí byť pravdivá.

Na históriu sa nedá dívať iba cez okuliare ekonomiky, sú aj iné motivácie ako ekonomické ktoré hýbu ľuďmi.

Históriu nemožno zjednodušiť na boj dvoch tried, s jasným rozdelením na proletariát a buržoáziu. Nedá sa jasne rozlíšiť medzi tými ktorí vykorisťujú a tými, ktorí sú vykorisťovaní, napr. v prípade malých majiteľov akcií, alebo majiteľov celoživotných úspor, alebo duchovných alebo schudobnelých potomkov buržoázie alebo šľachty, alebo vzdelaných ľudí. To bol obrovský problém revolúcie v Rusku a jej červeného teroru voči najrozličnejším ľuďom.

Stoici boli presvedčení, že celý kozmický cyklus v ktorom sa príroda nachádza pozostáva z jedného jediného vznikania a zanikania, boli presvedčení že sa história bez prestania opakuje. Každých 2000 rokov prichádza svetový oheň, ktorý pohltí zem a potom sa všetci ľudia narodia znovu a musia žit znovu a znovu ten istý fatalistický život (ad stoicizmus)

informačné revolúcie vždy priniesli spoločenské napätie, ktoré aj v minulosti viedlo k spoločenských revolúciám, často násilným.

Dátumy, mená či udalosti. Taká je zvyčajná predstava o dejinách, ktorú poznáte z hodín dejepisu. Dáte mi však za pravdu, že minulosť ponúka oveľa viac než len výpočet základných informácií. Je to predovšetkým dobrodružstvo poznávania a fascinácia dobou, ktorá je nám viac či menej vzdialená. História preto ponúka zážitok z cestovania. Z cestovania v čase.