Existuje druh kritiky, pri ktorej si prevezmeme niečo z toho, čo kritizujeme, a takáto kritika je často zdrojom našich vlastných názorov a presvedčení. Väčšina presvedčení, ktoré máme vznikla s kritickým vyrovnávaním sa s názormi iných. Na základe toho človek dospieva k modifikovaným pozíciam,.. Celé dejiny filozofie sú takýmto procesom tvorby nových pozícií na základe neustálej kritiky starých pozícií.

História v industriálnej spoločnosti začína študovať ľudí a ich diela, namiesto kráľov a ich vojen. Prestáva byť záznamom osobností a začína byť históriou veľkých objavov a nových myšlienok.

Dejiny nemajú nijaký zmysel: máme teda dôvod k radosti. Veď prečo by sme mali pretrpieť všetky tie muky kvôli nejakému pozitívnemu koncu vývoja, kvôli akejsi poslednej slávnosti, ktorej náklady by aj tak išli na úkor našej námahy a nášho stroskotania? A to všetko kvôli budúcim idiotom, ktorý jasajú nad naším trápením a tancujú na našom popole? Vízia rajského konečného stavu svojou absurdnosťou presahuje aj najhoršie formy poblúdenia našich nádejí.

Aby dejiny mali zmysel, museli sme to v dejinách byť vždy my, kto sa ich účastnil a aj budúcnosť si pripravujeme pre seba. Skrátka, aby mali dejiny zmysel, náuka o reinkarnácii musí byť pravdivá.

Na históriu sa nedá dívať iba cez okuliare ekonomiky, sú aj iné motivácie ako ekonomické ktoré hýbu ľuďmi.

Históriu nemožno zjednodušiť na boj dvoch tried, s jasným rozdelením na proletariát a buržoáziu. Nedá sa jasne rozlíšiť medzi tými ktorí vykorisťujú a tými, ktorí sú vykorisťovaní, napr. v prípade malých majiteľov akcií, alebo majiteľov celoživotných úspor, alebo duchovných alebo schudobnelých potomkov buržoázie alebo šľachty, alebo vzdelaných ľudí. To bol obrovský problém revolúcie v Rusku a jej červeného teroru voči najrozličnejším ľuďom.