Telo je klietka a mysel je vtacik v nej.

A aké existuje vedomie? Je šesť typov vedomia: vedomie tvarov, vedomie zvukov, vedomie pachov, vedomie chutí, vedomie telesných vnemov a vedomie mysle (doslova: vedomie oka, vedomie ucha, atď.).

Vznikanie vedomia je závislé na podmienkach; a bez týchto podmienok žiadne vedomie nevzniká. A podľa toho, na ktorých podmienkach je jeho vznikanie závislé, tak je toto vedomie nazývané. Vedomie, ktorého vznik závisí na oku a tvaroch, je nazývané vedomím oka (čakkhu-viňňána). Vedomie, ktorého vznik závisí na uchu a zvukoch, je nazývané vedomím ucha (sota-viňňána). Vedomie, ktorého vznik závisí na čuchovom orgánu a pachu, je nazývané vedomím nosa (Ghana-viňňána). Vedomie, ktorého vznik závisí na jazyku a chuti, je nazývané vedomím jazyka (dživhá-viňňána). Vedomie, ktorého vznik závisí na tele a telesných dotykoch, je nazývané vedomím tela (Kája-viňňána). Vedomie, ktorého vznik závisí na vnútornej základni mysli a vonkajších predmetoch mysle, je nazývané vedomím mysli (mano-viňňána).

Človek je myseľ a telo, a interakcia medzi mysľou a telom, napr. keď chcem zdvihnúť ruku, alebo keď sadnem na špendlík a cítim bolesť je kauzálnou interakciou medzi týmito dvoma substanciami , mysľou a telom, ktoré sú nejako v človeku zjednotené.

Filozofia skuma neempirickú podmienku empirického.(teda vedomie?)

To, že jednotka pociťovania nemá nič spoločné s jednotkou pohybu, sa stane zrejmým, ak položíme tieto dva vedľa seba... lebo sa dá ukázať, že pojem oscilujúcej molekuly je tvorený mnohými jednotkami pocitov... máme tendenciu vybrať si medzi alternatívou prevedenia všetkých mentálnych javov na fyzikálne javy, alebo prevedenia všetkých fyzikálnych javov na mentálne javy; druhá z alternatív sa zdá prijateľnejšia.

Monistické pozície sú charakteristické preferovaním buď telesnej (materializmus) alebo duševnej (idealizmus) stránky človeka. idealizmus (Platón, Aristoteles, Tomáš Akvinský): Podľa Platóna duša doslova padla do tela zo sveta ideí. Telesnú formu existencie považuje za nedokonalú. Úlohou duše je smerovať k dokonalosti a vrátiť sa do sveta ideí, zbaviť sa telesnosti. Takýto pohľad prezentuje duchovné ako nadradené telesnému. Kladie ich v antickom Grécku do protikladu ako dokonalé a nedokonalé, neskôr v kresťanskom ponímaní ako dobré a zlé. materializmus (Thomas Hobbes, Willard Van Orman Quine, Darwin, Daniel Dennett): V materialistických teóriách sú duševné procesy prezentované ako súčasť fyzického (fyzikalistický materializmus) alebo je existencia duše úplne popieraná ako napríklad v behaviorizme, ktorý chápe ľudský organizmus ako stroj a tzv. duševné procesy sú iba odpoveďou na telesné podnety.

Dualistické pozície rozlišujú medzi telom a dušou. Chápu ich buď nezávisle od seba (Wittgenstein), ako paralelne jestvujúce javy (paralelizmus) alebo ich stavajú do vzájomnej relácie, kde spolu interagujú (interakcionizmus). interakcionizmus (René Descartes, Karl Popper): Descartes rozdelil súcno na veci mysliace a veci rozpriestranené, ktoré jestvujú nezávisle od seba, no vo svete prichádzajú do vzájomných vzťahov. Descartes však neobjasnil ako môžu dve natoľko rozdielne a nezávislé entity ako myslenie a hmota spolu interagovať a psychofyzický problém necháva po tejto stránke nedoriešený. Karl Popper považuje naše vzťahovanie sa ku svetu za výsledok interakcie dvoch rozdielnych realít. Nikdy nebudeme schopní vedecky exaktne popísať vonkajšiu realitu, pretože jej vnímanie je výsledkom psychologických procesov a daností s akými k fyzikálnemu svetu pristupujeme. paralelizmus (Baruch Spinoza, Gottfried Wilhelm Leibniz): Spinoza sa pokúsil riešiť psychofyzický problém vyvstávajúci s descartovského rozdelenia sveta na res cogitans a res extensa prostredníctvom paralelizmu. Označil myslenie a rozpriestranenosť za atribúty jednej substancie, ktorá sa paralelne prejavuje ako modus myslenia a modus hmoty. Podobne Leibnitz rozlišuje medzi duchovnými a hmotnými monádami. Tie spolu podľa neho tvoria svet ako aj človeka. Tieto monády pritom jestvujú paralelne, vo vzájomnej harmónii. Leibnitz popiera existenciu skutočného psychofyzického problému. Chápe svet ako harmóniu.

Vedomie je najvyssia uroven psychickeho odrazu skutocnosti.

Ak tie pojmy Bytie-Existencia a Vedomie považuješ za filozofické výpovede, tak mi chýba ich jednoznačne zrozumiteľný obsah. Ja tie slová k životu nepotrebujem a preto považujem za zbytočné sa nimi nejak diskusne zaoberať. Čo budeš s nimi robiť ty, je tvoja vec

pokiaľ TERAZ používaš formuláciu byť si vedomý, tak táto formulácia je o určitom PROCESE uvedomovania si... teda je to určitá ľudská ČINNOSŤ, ktorú môžeš vyjadriť slovesom - uvedomovať si a k tomuto slovesu je príbuzným synonymom napríklad sloveso vnímať. To oboje používam i ja. Kdežto keď si predtým, v kom. 71 používal formulácie Jeho vedomie..naše vedomie tak tieto formulácie - dávajú -vedomie- ako PODSTATNÉ MENO, čím evokujú predstavu, akoby -vedomie- bolo nejaký SUBJEKT (alebo čosi také...) Teda tie formulácie NEVYPOVEDAJÚ LEN O našej ČINNOSTI

Vedomie vznika pri nahromadeni obrovskeho mnozstva informacii na jednom mieste.

Vedomie je obsah mysle, ktory si clovek dokaze vybavit.

Vedomie je moznost zamerat svoju cinnost. Rozlisujeme spolocenske a individualne vedomie.

Pozornost = motoricke zameranie, selektivita.

Pozornost = z mnozstva podnetov si vyberame len niektore, podla stupna dolezitosti.

Pozornost je vrcholny stupen vedomia, aktivacie.

Pozornost vysvetluje teoria filtra.

Pozornost sa riadi zakonitostami vnemoveho pola - vyclenenie figury (zakon pregnantnosti- priblizne kolme vnimame ako kolme, zakon proximity - pismena v riadku, zakon kontinuity - o ceste ktora ide rovno a aj odbocuje hovorime, ze ide rovno, zakon podobnosti, zakon spolocneho osudu, zakon uzavretosti(())

Pozornost je spojena so vzruchom v urcitych mozgovych centrach.

Pozornost je ohnisko optimalnej vzrusivosti.

Pozornost suvisi s retikularnou formaciou. - Sieťkovitý útvar alebo retikulárna formácia (lat. formatio reticularis) sú funkčne spojené útvary mozgu s tlmivým a povzbudivým vplyvom na rôzne mozgové funkcie. Časť predĺženej miechy.

V prípade stavov ako smrť či kóma, to znamená, že na určitý čas môžeme stratiť vedomie alebo zomrieť a znovu sa narodiť, pričom latentne, takrečeno na nevedomej úrovni vedomia, stále existuje úschovňa všetkých karmových odtlačkov a sklonov. Preto sa alajavidžnána volá zásobáreň vedomia (a niekedy aj substrát uvedomelosti). Je to trvalejší stav, ako sú naše vedomé stavy.

Aj ľudská osobnosť je dualistický výsledok spojenia duše a hmoty. Životom prechádza v znamení ich zápasu. Zatiaľ čo duša je vo svojej prirodzenej a čistej podobe úplne dokonalá, v spojení s telom sa stáva obmedzenou. Spojenie duše a hmoty nenastáva priamo, ale prostredníctvom veľmi jemnej hmoty (tzv. karmanu).