Vedomie je všetkým spoločné.

Ako pavúk, ktorý uprostred pavučiny pocíti, len čo mucha pretrhne niektorú niť, a preto ta beží, ako sa mrzel, že ju roztrhla, tak duša človeka pri poranení niektorej časti tela náhli sa ta, akoby neznášala poranenie tela, s ktorým je pevne a podľa určitého pomeru spojená.

Medzi fyzickými udalosťami a psychickými udalosťami nie je žiadne kauzálne spojenie, každá substancia koná podľa svojich zákonov, myseľ podľa svojich a telo podľa svojich a zhodu medzi nimi zabezpečuje iba predzjednaná harmónia, ktorú vytvoril Boh.

Princip stoicizmu: Vedomie ma mysliacu podstatu a nieco je podstatne , pravdive a dobre len vtedy, ak sa pri tom vedomie sprava ako mysliaca podstata... V stoicizme sa tato mnohoraka cinnost (ziadostivosti a prace) stiahla do jednoducheho rozlisenia, ktore je v cistom pohybe myslenia.(ad stoicizmus)

vedomie je fyzická vlastnosť, ako je trávenie alebo oheň. Bez ohľadu na to, akú dobrú simuláciu trávenia si na počítači vytvoríte, nič nestrávi; bez ohľadu na to, ako dobre simulujete oheň, nič sa nespáli.

Monistické pozície sú charakteristické preferovaním buď telesnej (materializmus) alebo duševnej (idealizmus) stránky človeka. idealizmus (Platón, Aristoteles, Tomáš Akvinský): Podľa Platóna duša doslova padla do tela zo sveta ideí. Telesnú formu existencie považuje za nedokonalú. Úlohou duše je smerovať k dokonalosti a vrátiť sa do sveta ideí, zbaviť sa telesnosti. Takýto pohľad prezentuje duchovné ako nadradené telesnému. Kladie ich v antickom Grécku do protikladu ako dokonalé a nedokonalé, neskôr v kresťanskom ponímaní ako dobré a zlé. materializmus (Thomas Hobbes, Willard Van Orman Quine, Darwin, Daniel Dennett): V materialistických teóriách sú duševné procesy prezentované ako súčasť fyzického (fyzikalistický materializmus) alebo je existencia duše úplne popieraná ako napríklad v behaviorizme, ktorý chápe ľudský organizmus ako stroj a tzv. duševné procesy sú iba odpoveďou na telesné podnety.

Dualistické pozície rozlišujú medzi telom a dušou. Chápu ich buď nezávisle od seba (Wittgenstein), ako paralelne jestvujúce javy (paralelizmus) alebo ich stavajú do vzájomnej relácie, kde spolu interagujú (interakcionizmus). interakcionizmus (René Descartes, Karl Popper): Descartes rozdelil súcno na veci mysliace a veci rozpriestranené, ktoré jestvujú nezávisle od seba, no vo svete prichádzajú do vzájomných vzťahov. Descartes však neobjasnil ako môžu dve natoľko rozdielne a nezávislé entity ako myslenie a hmota spolu interagovať a psychofyzický problém necháva po tejto stránke nedoriešený. Karl Popper považuje naše vzťahovanie sa ku svetu za výsledok interakcie dvoch rozdielnych realít. Nikdy nebudeme schopní vedecky exaktne popísať vonkajšiu realitu, pretože jej vnímanie je výsledkom psychologických procesov a daností s akými k fyzikálnemu svetu pristupujeme. paralelizmus (Baruch Spinoza, Gottfried Wilhelm Leibniz): Spinoza sa pokúsil riešiť psychofyzický problém vyvstávajúci s descartovského rozdelenia sveta na res cogitans a res extensa prostredníctvom paralelizmu. Označil myslenie a rozpriestranenosť za atribúty jednej substancie, ktorá sa paralelne prejavuje ako modus myslenia a modus hmoty. Podobne Leibnitz rozlišuje medzi duchovnými a hmotnými monádami. Tie spolu podľa neho tvoria svet ako aj človeka. Tieto monády pritom jestvujú paralelne, vo vzájomnej harmónii. Leibnitz popiera existenciu skutočného psychofyzického problému. Chápe svet ako harmóniu.

Vedomie je najvyssia uroven psychickeho odrazu skutocnosti.

Ak tie pojmy Bytie-Existencia a Vedomie považuješ za filozofické výpovede, tak mi chýba ich jednoznačne zrozumiteľný obsah. Ja tie slová k životu nepotrebujem a preto považujem za zbytočné sa nimi nejak diskusne zaoberať. Čo budeš s nimi robiť ty, je tvoja vec

pokiaľ TERAZ používaš formuláciu byť si vedomý, tak táto formulácia je o určitom PROCESE uvedomovania si... teda je to určitá ľudská ČINNOSŤ, ktorú môžeš vyjadriť slovesom - uvedomovať si a k tomuto slovesu je príbuzným synonymom napríklad sloveso vnímať. To oboje používam i ja. Kdežto keď si predtým, v kom. 71 používal formulácie Jeho vedomie..naše vedomie tak tieto formulácie - dávajú -vedomie- ako PODSTATNÉ MENO, čím evokujú predstavu, akoby -vedomie- bolo nejaký SUBJEKT (alebo čosi také...) Teda tie formulácie NEVYPOVEDAJÚ LEN O našej ČINNOSTI

Vedomie vznika pri nahromadeni obrovskeho mnozstva informacii na jednom mieste.

Vedomie je obsah mysle, ktory si clovek dokaze vybavit.

Vedomie je moznost zamerat svoju cinnost. Rozlisujeme spolocenske a individualne vedomie.

Pozornost = motoricke zameranie, selektivita.

Pozornost = z mnozstva podnetov si vyberame len niektore, podla stupna dolezitosti.

Pozornost je vrcholny stupen vedomia, aktivacie.

Pozornost vysvetluje teoria filtra.

Pozornost sa riadi zakonitostami vnemoveho pola - vyclenenie figury (zakon pregnantnosti- priblizne kolme vnimame ako kolme, zakon proximity - pismena v riadku, zakon kontinuity - o ceste ktora ide rovno a aj odbocuje hovorime, ze ide rovno, zakon podobnosti, zakon spolocneho osudu, zakon uzavretosti(())

Pozornost je spojena so vzruchom v urcitych mozgovych centrach.

Pozornost je ohnisko optimalnej vzrusivosti.

Pozornost suvisi s retikularnou formaciou. - Sieťkovitý útvar alebo retikulárna formácia (lat. formatio reticularis) sú funkčne spojené útvary mozgu s tlmivým a povzbudivým vplyvom na rôzne mozgové funkcie. Časť predĺženej miechy.

V prípade stavov ako smrť či kóma, to znamená, že na určitý čas môžeme stratiť vedomie alebo zomrieť a znovu sa narodiť, pričom latentne, takrečeno na nevedomej úrovni vedomia, stále existuje úschovňa všetkých karmových odtlačkov a sklonov. Preto sa alajavidžnána volá zásobáreň vedomia (a niekedy aj substrát uvedomelosti). Je to trvalejší stav, ako sú naše vedomé stavy.

Aj ľudská osobnosť je dualistický výsledok spojenia duše a hmoty. Životom prechádza v znamení ich zápasu. Zatiaľ čo duša je vo svojej prirodzenej a čistej podobe úplne dokonalá, v spojení s telom sa stáva obmedzenou. Spojenie duše a hmoty nenastáva priamo, ale prostredníctvom veľmi jemnej hmoty (tzv. karmanu).