Eva - hebrejsky chavvá, t.j. život.

Nepodstrihujte si vlasy dookola, nezohyzďujte si okraje brady.

Kňazi sa nepýtali: Kde je Hospodin? Hoci sa vyznali v zákone, mňa nepoznali,...

Kiežby som vedel, kde Ho nájdem, aby som došiel až k Jeho sídlu. Predostrel by som Mu svoj prípad a ústa by som si naplnil dôvodmi.....Ajhľa, ak idem dopredu, niet Ho tam, ak idem späť, nezbadám Ho; 9 ak pôsobí na ľavej strane, nezastihnem Ho, ak sa skrýva na pravej strane, neuvidím Ho. 10 Lebo On pozná cestu, ktorou kráčam, keď ma preskúša, vyjdem ako zlato.

Pokladas nas len za cudzincov a priselcov, akymi boli vsetci nasi predkovia. Nas pozemsky cas je ako beznadejny tien.

Priklad poprenia prirodnych zakonov v biblii: Vtedy Nebúkadnecar pristúpil k dverám rozpálenej pece a povedal: Šadrach, Méšach a Abéd-Nego, služobníci Najvyššieho, Boha, vyjdite von! Potom Šadrach, Méšach a Abéd-Nego vyšli spomedzi plameňov./Dan 3,26

Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.

keď Samsonove dlhé vlasy boli ostrihané, aby zničili jeho silu.

Potom Hospodin povedal Mojžišovi: „Choď k faraónovi. Ja som zatvrdil jeho srdce i srdce jeho služobníkov, aby som medzi nimi urobil tieto svoje znamenia..

To bolo to pravdivé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na svet. 10 Na svete bol, a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal!

Telo je klietka a myseľ je vtáčik v nej.

Do tych istych riek vstupujeme, a predsa nevstupujeme, sme a nie sme.

Tym, ze vsetko je a sucastne nie je, Herakleitos vyjadril, ze Vsetkom je dianim.

Spoločný je počiatok a koniec na kružnici.

Jedno a to isté sa v nás prejavuje ako živé a mŕtve, bdiace a spiace, mladé a staré; lebo toto sa premieňa na tamto a tamto zasa na toto.

Ako to myslíš Zenon? Že ak je mnoho súcien, musia byť podobné a nepodobné, čo však nie je možné; pretože nie je možné, aby nepodobné veci boli podobné a podobné nepodobné; nie takto to myslíš?

Zvuk je hmotný.

Čím ti budem prospešný svojim učením?

paradox Luhár (Hovorí pravdu ten, kto hovorí, že klame?)

paradox Hromada (od koľkých zŕn začína hromada?)

Amen, hovorím vám: Čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. / Mt 18,18

Ježiš povedal: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia. Oni si však delili Jeho rúcha a hádzali (o ne) lós.

Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho. Kto však stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.

Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život na tomto svete nenávidí, zachová si ho pre večný život.

.

Mohamed zaviedol „päť pilierov“ islamu, ktoré sú základom praxe: recitovanie základnej formulky viery (šahada-Svedčím, že niet boha okrem Boha a svedčím, že Mohamed je posol Boží), modlitba s umývaním (salah), pôst (saum), dávanie almužny (zakáh) a púť do Mekky (hadž).

Islam je mier.

Základom systematických prac je uvádzanie výrokov pre a proti (sic et non) a štrukturácia vedenia systémom otázok (questiones) .

Človek nemá mať vedomosti bez odpovedajúcich činov. Človek ktorý pozná dobré a zlé má povinnosť realizovať dobro.

.

the attribute of a substance is simply the substance’s essence Given this definition, Descartes infers that each substance has only one attribute.

Radosť je prechod od menšej dokonalosti ku väčšej.

Ak budú na ľudské telo súčasne pôsobiť dve alebo viac telies, keď si myseľ neskôr predstaví niektoré z nich, ihneď sa rozpamätá aj na ostatné.

Pokiaľ ľudia žijú podľa rozumu, potiaľ sa vždy nevyhnutne zhodujú svojou prirodzenosťou. / Niekto by mohol namietať, že každý človek má vlastný rozum.

Každá vec môže zaniknúť len pôsobením vonkajšej príčiny.

Predpokladom toho, aby v nejakom indivíduu existovali mody myslenia, ako láska, žiadostivosť alebo akýkoľvek iný modus, ktorý označujeme názvom duševné afekt, je aby v tom istom individuu existovala idea veci milovanej , žiadanej atď. Naproti tomu idea môže existovať, aj keď neexistuje nijaký iný modus myslenia.

Predmetom ideje, ktorá konštituuje ľudskú myseľ, je telo, čiže nejaký skutočne existujúci modus rozľahlosti a nič iného.

Veci, ktoré nemajú nič spoločné, nemôžu (podľa axiómy 5) byť chápané navzájom jedna z druhej, teda (podľa axiómy 4) jedno nemôže by príčinou druhej. A to sa práve malo dokázať.

Bohom rozumiem absolútne nekonečné súcno, t.j. substanciu pozostávajúcu z nekonečného počtu atribútov.

Hovorime, ze nejaka vec je slobodna, ked existuje iba z nutnosti svojej prirodzenosti a je iba sama sebou determinovana k svojemu jednaniu. Hovorime, ze nejaka vec je nutna alebo skor nutena, ak je urcitemu vymedzenemu sposobu existencie posobeniu determinovana niecim inym.

Kedze Descartes hovoril, ze substancia ma len jeden atribut, a ten atribut je esencia substancie.... A number of scholars have found it hard to understand how one substance could have multiple attributes each one of which is /what the intellect perceives … as constituting its essence./ Either Spinoza is claiming that the one substance has multiple essences, or that the attributes are not really the essence of the substance but only seem to be.

Zadost je sama esence cloveka, pokud je myslena jako determinovana k cinnostii nejakym svym stavem, ktery je dan. / zadost je pud, jehoz jsme si vedomi, a pud je sama esence cloveka, pokud je determinovana ke konani toho, co slouzi k jeho sbezachove./v skutocnosti neuznavam rozdil mezi lidskym pudema zadostim nebot at uz si clovek je nebo neni sveho pudu vedom, pud zustava stale tyz.

Afekt muze byt omezen a odstranen jenom afektem, ktery je opacny a silnejsi nez ten jenz ma byt omezen./Affectus nec coerceri nec tolli potest nisi per affectum contrarium et fortiorem affectu coercendo. Etika 4kap.tvrd.7

Radost je prechod cloveka od mensej dokonalosti k vacsej./Laetitia est hominis transitio a minore ad majorem perfectionem. /etika 3. kap. def.2

Kdykoli premysli mysl o sobe same a o sve schopnosti neco konat, raduje se, a to tim vice, cim presneji si predstavuje svou schopnost neco konat./ Cum mens se ipsam suamque agendi potentiam contemplatur, laetatur, et eo magis, quo se suamque agendi potentiam distictius imaginatur./3kap. tvrd. 53

Bohom rozumiem absolútne nekonečné súcno, t.j. substanciu pozostávajúcu z nekonečného počtu atributov, z ktorých každý vyjadruje večnú a nekonečnú esenciu.

Konečnou svojho druhu sa nazýva vec, ktorá môže byť vymedzená inou vecou tej istej prirodzenosti. Napríklad teleso sa nazýva konečné preto, lebo si môžeme vždy utvoriť pojem iného, ešte väčšieho telesa. Takisto môže byť myslenie vymedzené iným myslením. Ale teleso sa nedá vymedziť myslením, ani myslenie telesom.

Atribútom rozumiem to na substancii, čo rozum poznáva ako niečo vytvárajúce jej esenciu.

Všetko, čo je, je alebo v sebe samom, alebo v niečom inom.

Čo nemožno pochopiť z niečoho iného, treba chápať z neho samého.

Veci, ktoré nemajú navzájom nič spoločné, nemôžu byť ani jedna z druhej pochopené, čiže pojem jednej nezahŕňa pojem druhej.

Pravdivá idea sa musí zhodovať s tým, čoho je ideou.

Čo možno chápať ako neexistujúce, toho esencia nezahŕňa existenciu.

Prirodzenosť substancie je taká, že predchádza svoje stavy.

Dve substancie, ktoré majú rozdielne atribúty, nemajú navzájom nič spoločné.

Veci, ktoré nemajú nič spoločné, nemôžu (podľa axiómy 5) byť chápané navzájom jedna z druhej, teda (podľa axiómy 4) jedno nemôže by príčinou druhej. A to sa práve malo dokázať.

Dve alebo viaceré rozdielne veci sa od seba líšia alebo rozličnými atribútmi, alebo rozličnými stavmi svojich substancií.

V prírode nemôžu byť dve alebo viaceré substancie s tou istou prirodzenosťou čiže s tým istým atribútom.

K prirodzenosti substancie patrí, že existuje.

Každá substancia je nevyhnutne nekonečná.

Čím viac reality čiže bytia má každá vec, tým viac atribútov jej prináleží.

Každý atribút jednej a tej istej substancie sa musí pochopiť zo seba samého.

Nie je možné pravdivo chápať nijaký atribút substancie, z ktorého by vyplývalo, že substancia je deliteľná.

Absolútne nekonečná substancia je nedeliteľná.

Iná substancia ako boh nemôže ani existovať, ani sa nedá chápať.

Boh čiže všetky jeho atribúty sú večné.

Existencia boha a jeho esencia je jedno a to isté.

Všetko, čo vyplýva z absolútnej prirodzenosti niektorého atribútu boha, muselo existovať vždy a nekonečne, čiže je práve na základe tohto atribútu večné a nekonečné.

Všetko, čo vyplýva z nejakého atribútu boha, pokiaľ je utváraný modifikáciou, ktorá v dôsledku tohto atribútu nevyhnutne existuje a je nekonečná, musí takisto nevyhnutne existovať a byť nekonečné.

Každý modus, ktorý nevyhnutne existuje a je nekonečný, musel nevyhnutne vyplývať z absolútnej prirodzenosti nejakého atribútu boha, alebo z nejakého atribútu utváraného modifikáciou, ktorá nevyhnutne existuje a je nekonečná.

Esencia vecí vytvorených bohom nezahŕňa existenciu.

Vec, ktorá je determinovaná na nejakú činnosť, bola takto nevyhnutne determinovaná bohom, a ktorá nebola determinovaná na činnosť bohom, nemôže determinovať samu seba.

Vec determinovaná bohom na nejakú činnosť nemôže urobiť samu seba nedeterminovanou.

Skutočne konečný alebo skutočne nekonečný rozum musí obsahovať atribúty a stavy boha a nič iné.

Rozum, či je v skutočnosti konečný alebo nekonečný, a aj vôľa, túžba, láska atď. musia patriť k prírode vytvorenej a nie k prírode tvoriacej.

Čokoľvek chápeme, že je v moci boha, to nevyhnutne existuje.

Telesom rozumieme modus, ktorý určitým vymedzeným spôsobom vyjadruje esenciu boha, pokiaľ sa chápe ako rozpriestranená vec; pozri dôsledok tvrdenia 25, časť I.

Hovorím, že k esencii nejakej veci patrí to, existenciou čoho sa vec nevyhnutne ustanovuje a čoho neexistenciou sa táto vec nevyhnutne ruší, čiže to, bez čoho nejaká vec nemôže ani byť, ani sa nedá chápať.

Ideou rozumiem pojem, ktorý si myseľ tvorí, pretože je mysliacou vecou.

Adekvátnou ideou rozumiem ideu, ktorá má, pokiaľ chápe sama v sebe bez vzťahu k objektu, všetky vlastnosti alebo vnútorné znaky pravdivej idey.

Trvanie je neohraničené pokračovanie existencie.

Realitou a dokonalosťou rozumiem to isté.

Jednotlivými vecami rozumiem veci, ktoré sú konečné a majú determinovanú existenciu. Ak totiž viac jednotlivín pôsobí vedno tak, že všetky sú súčasne príčinou jedného účinku, tak ich v dôsledku toho považujem všetky za jednu jednotlivú vec.

Esencia človeka nezahŕňa nevyhnutnú existenciu, t. j. podľa prírodného poriadku môže sa práve tak stať, že tento alebo onen človek existuje, ako aj že neexistuje.

Človek myslí.

Pociťujeme nejaké telo, podnecované rozličnými modmi.

Myslenie je atribút boha, čiže boh je vec mysliaca.

Rozpriestranenosť je atribút boha, čiže boh je vec rozpriestranená.

V bohu nevyhnutne je tak idea jeho esencie, ako aj idea všetkých vecí, ktoré nevyhnutne vyplývajú z jeho esencie.

Idea boha, z ktorej vyplýva nekonečne mnoho vecí v nekonečne mnohých modoch, môže byť len jedna jediná.

Formálne bytie ideí poznáva boha ako svoju príčinu, iba pokiaľ sa chápe ako vec mysliaca, a nie pokiaľ sa objasňuje iným atribútom. To znamená, že tak idey atribútov boha, ako aj idey jednotlivých vecí nepoznávajú ako svoju pôsobiacu príčinu tie veci, ktoré sú nimi myslené, čiže postihované veci, ale samého boha, pokiaľ je mysliacou vecou.

Príčinou modov ktoréhokoľvek atribútu je boh, iba pokiaľ sa chápe v zmysle atribútu, módmi ktorého sú, a ni epokiaľ sa chápe v zmysle nejakého iného atribútu.

Usporiadanie a vzájomná súvislosť ideí je taká istá ako usporiadanie a vzájomná súvislosť vecí.

Idey neexistujúcich jednotlivých vecí čiže modov musia byť obsiahnuté v nekonečnej idei boha, rovnako sú obsiahnuté formálne esencie jednotlivých vecí čiže modov v atribútoch boha.

Boh je príčinou idey jednotlivej, skutočne existujúcej veci, nie pokiaľ je nekonečný, ale pokiaľ sa chápe tak, že v ňom pôsobí iná idea jednotlivej skutočne existujúcej veci, ktorej príčinou je tiež boh, pokiaľ v ňom pôsobí nejaká tretia idea a tak donekonečna.

K esencii človeka nepatrí bytie substancie, čiže substancia netvorí formu človeka.

Všetky telesá sú alebo v pohybe, alebo v pokoji.

Každé teleso sa pohybuje hneď pomalšie, hneď rýchlejšie.

Telesá sa navzájom nelíšia svojou substanciou, ale tým, či sú v pohybe alebo v pokoji a či sa pohybujú pomalšie alebo rýchlejšie.

Všetky telesá sa niektorými vlastnosťami zhodujú.

Teleso v pohybe alebo v pokoji muselo byť determinované na pohyb alebo pokoj iným telesom, a toto opäť iným a tak donekonečna.

Všetky mody, ktorými jedno teleso pôsobí na nejaké iné, vyplývajú z prirodzenosti telesa, ktoré je predmetom pôsobenia, a zároveň z prirodzenosti pôsobiaceho telesa, takže jedno a to isté teleso býva uvádzané do pohybu rozmanitým spôsobom podľa rozmanitej prirodzenosti hýbajúcich telies a naopak, rozmanité telesá bývajú uvádzané do pohybu jedným a tým istým telesom rozmanitým spôsobom.

Keď teleso uvedené do pohybu narazí na iné teleso, ktoré je v pokoji a ktorým nemôže pohnúť, odrazí sa, aby mohlo zotrvávať v pohybe, a uhol, ktorí tvorí dráha odrazu s rovinou tlesa zotrvávajúceho v pokoji, na ktoré pohybujúce sa teleso narazilo, sa bude rovnať uhlu dopadu, ktorý tvorí dráha dopadu s touto rovinou.

Čím väčšie alebo menšie sú plochy, ktorými časti jednotlivej veci, čiže zloženého telesa navzájom k sebe priliehajú, tým ťažšie alebo ľahšie sa tieto časti dajú pohnúť k tom, aby zmenili svoju polohu, a v dôsledku toho tým ťažšie alebo ľahšie možno dosiahnuť, aby daná jednotlivá vec nadobudla iný tvar. Preto budem nazývať tvrdými tie telesá, ktorých časti priliehajú k see veľými plochami, mäkkými tie, ktorých časti priliehajú k sebe malými plochami, a napokon tekutými tie, ktorých časti sa medzi sebou pohybujú.

Ak je niekoľko rovnako alebo rozlične veľkých telies vystavených tlaku ostatných telies tak, že k sebe priliehajú, alebo ak sa pohybujú ronakými alebo rozdielnymi rýchlosťami tak, že si určitým spôsobom navzájom sprostredkujú svoje pohyby, hovoríme o nich, že sú navzájom zjednotené a že všetky spolu tvoria jedno teleso čiže jednotlivý vec, a práve touto jednotou telies sa táto jednotlivá vec líši od ostatných.

Ak sa od telesa a či jednotlivej veci, ktorá sa skladá z viacerých telies, niketoré telsá oddelia, ale súčasne ich miesto zaujme rovnaký počet iných tej istej prirodzenosti, jednotlivina si svoju pôvodnú prirodzenosť zachová bez akejkoľvek zmeny svojej formy.

Ak sa odlúčia väčšie alebo menšie časti, z ktoých sa skladá jednotlivá vec, ale v takom pomere, že všetky telesá navzájom zachovávajú ten istý spôsob pohybu alebo pokoja ako predtým, aj jednotlivá vec si zachová svoju pôvodnú prirodzenosť bez akejkoľvek zmeny svojej formy.

Ak sú niektoré telesá, z ktorých sa jednotlivá vec skladá, nútené zmeniť pohyb smerujúcim jedným smerom na pohyb smerujúci iným smerom, a to tak, že môžu vo svojic pohyboch pokračovať a odovzdávať si ich navzájom tým istým spôsobom ako predtým, jednotlivá vec si takisto zachová svoju prirodzenosť bez akejkoľvek zmeny svojej formy.

Okrem toho jednotlivina takto zložená si zachováva svoju prirodzenosť, ču už je v pohybe alebo v pokoji ako celok, alebo či sa pohybuje tým alebo oným smerom, len kým si každá jeho časť zachováva svoj pohyb a odovzdáva ho ostatným častiam ako predtým.

Ľudské telo sa skladá z veľmi mnohých jednotlivých vecí (rozličnej prirodzenosti), z ktorých je každá sama osebe veľmi zložitá.

Spomedzi jednotlivých vecí, z ktorých sa skladá ľuské telo, sú niektoré tekuté, niektoré mäkké a napokon niektoré tvrdé.

Na jednotlivé veci tvoriace ľuské telo, a teda aj na samo ľudské telo pôsobia veľmi mnohými spôsobmi vonkajšie telesá.

Aby sa ľudské telo zachovalo, potrebuje veľké množstvo iných telies, ktorými sa stále akoby obnovuje.

Ak je tekutá časť ľuského tela determinovaná vonkajším telesom tak, že často naráža na inú mäkkú časť, mení jej plochu a vtláča akoby stopy po vonkajšom narážajúceom telese.

Ľudské telo môže pohybovať vonkajšími telesami premnohými spôsobmi a premnohými spôsobmi na ne pôsobiť.

Ľudská myseľ je schopná postihovať veľmi veľa vecí a je tým schopnejšia, čím viacerými modmi sa môže pôsobiť na jej telo.

Idea, ktorá utvára formálne bytie ľuskej mysle, nie je jednoduchá, ale sa skladá z veľmi mnohých ideí.

Idea každého modu, ktorým vonkajšie telesá pôsobia na ľuské telo, musí zahŕňať prirodzenosť ľudského tela a zároveň prirodzenosť vonkajšieho telesa.

Ak sa na ľuské telo pôsobí modom, ktorý zahŕňa prirodzenosť nejakého vonkajšieho telasa, bude ľudská myseľ považovať toto vonkajšie teleso za skutočne existujúce alebo pre ňu prítomné, kým na telo nebude pôsobiť iný afekt, ktorý by vylúčil existenciu alebo prítomnosť telesa.

Ľudská myseľ poznáva samo ľudské telo a vie o jeho existencii iba prostredníctvom ideí stavov, ktoré telo podstupuje.

Boh má aj ideu ľudskej mysle, čiže ju pozná. Táto idea čiže toto poznanie vyplývajú z boha a na boha sa vťahujú tým istým spôsobom ako idea čiže poznanie ľudského tela.

Táto idea mysle je jedno s mysľou takisto, ako je jedno myseľ a telo.

Ľudská myseľ postihuje nielen stavy tela, ale aj idey týchto stavov.

Myseľ poznáva samu seba iba potiaľ, pokiaľ postihuje idey stavov tela.

Ľudská myseľ nezahŕňa adekvátne poznanie častí, z ktorých sa skladá ľudské telo.

Idea ktoréhokoľvek stavu ľudského tela nazahŕňa adekvátne poznanie vonkajšieho telesa.

Ľudská myseľ postihuje nejaké vonkajšie teloso ako skutočne existujúce iba prostredníctvom ideí stavov svoho tela.

Idea nijakého stavu ľuského tela nezahŕňa adekvátne poznanie samého tela.

Pokiaľ sa idey stavov ľuského tela vzťahujú iba na ľudskú myseľ, nie sú jasné a zreteľné, ale konfúzne.

Idea idey ktoréhokoľvek stavu ľuského tela nezahŕňa adekvátne poznanie ľuskej mysle.

Trvanie nášho tela môžeme poznať len úplne neadekvátne.

Trvanie jednotlivých vecí, ktoré sú mimo nás, môžeme poznať iba nanajvýš neadekvátne.

Všetky idey, pokiaľ sa vzťahujú na boha, sú pravdivé.

V ideách nie je nič pozitívne, prečo by sa mali nazývať nepravdivými.

Každá idea, ktorá je v nás absolútna čiže adekvátna a dokonalá, je pravdivá.

Nepravda sa zakladá na nedostatočnosti poznania, ktorá je v neadekvátnych čiže skreslených a konfúznych ideách.

Neadekvátne a konfúzne idey sa vynárajú s tou istou nevyhnutnosťou ako adekvátne čiže jasné a zreteľné idey.

To, čo je všetkým veciam spoločné (o tom pozri lemu 2) a čo je rovnako v časti i v celku, netvorí esenciu nijakej jednotlivej veci.

To, čo je všetkým veciam spoločné a čo je rovnako v časti i v celku, nemožno chápať inak než adekvátne.

To, čo je spoločné a vlastné ľuddskému telu a niektorým vonkajším telesám, ktoré působia na ľudské telo, a čo je rovnako v každej ich časti i v celku, toho idea bude adekvátna aj v mysli.

Všetky idey vyplývajúce v mysli z ideí, ktoré sú adekvátne, sú tiež adekvátne.

Poznanie prvého druhu je jedinou príčinou nepravdivosti, poznanie druhého a tretieho druhu je nevyhnutne pravdivé.

Nie poznanie prvého, ale druhého a tretieho druhu nás učí rozlišovať pravdivé od nepravdivého.

Ten, koho idea nejakej veci je pravdivá, vie, že je pravdivá, a nemôže o danej veci pochybovať.

Každá idea ktoréhokoľvek telesa alebo jednotlivej skutočne existujúcej veci nevyhnutne zahŕň večnú a nekonečnú esenciu boha.

Poznanie večnej a nekonečnej esencie boha, ktoré zahŕňa každá idea, je adekvátne a dokonalé.

Ľudská myseľ poznáva večnú a nekonečnú esenciu boha adekvátne.

Adekvátnou príčinou nazývam tú, ktorej účinok sa môže jasne a zreteľne postihnúť z nej samej. Neadekvátnou alebo čiastočnou nazývam tú, ktorej účinok sa nemôže pochopiť z nej samej.

Hovoríme, že sme činní, vtedy, keď sa v nás alebo mimo nás deje niečo, čoho sme adekvátnou príčinou, t.j. (podľa predchádzajúcej definície), keď z našej prirodzenosti v nás alebo mimo nás vyplýva niečo, čo možno jasne a zreteľne poznať len z nej samej. A naopak hovorím, že sme trpní, keď sa v nás niečo deje, alebo keď z našej prirodzenosti vyplýva niečo, čoho sme len čiastočnou príčínou.

Afektom rozumiem stavy tela, ktorými sa zväčšuje alebo zmenšuje, podporuje alebo obmedzuje schopnosť tela konať, a zároveň aj idey týchto stavov.

Na ľudské telo možno pôsobiť mnohými spôsobmi, ktorými sa zväčšuje alebo zmenšuje jeho schopnosť konať, a inými, ktoré jeho schopnosť konať ani nezväčšujú, ani nezmenšujú.

Ľudské telo môže podliehať mnohým zmenám, a jednako si uchovať dojmy čiže stopy predmetov (o nich pozri postulát 5, časti II), a teda aj tie isté predstavy vecí. Ich definíciu pozri v poznámke k tvrdeniu 17, časti II.

Naša myseľ je v niečom činná a v niečom trpná. Totiž pokiaľ má adekvátne idey, potiaľ je v niečom nevyhnutne činná, a pokiaľ má neadekvátne idey, potiaľ je v niečom nevyhnutne trpná.

Telo nemôže determinovať myseľ na myslenie, ani myseľ telo na pohyb alebo pokoj, ani na čokoľvek iné (ak niečo iné je).

Činné stavy mysle vychádzajú len z adekvátnych ideí, jej trpné stavy závisia len od neadekvátnych ideí.

Veci majú odporujúcu si prirodzenosť, t.j. nemôžu byť v tom istom subjekte potiaľ, pokiaľ jedna môže spôsobiť zánik druhej.

Každá vec, pokiaľ je sama sebou, usiluje sa zotrvať vo svojom bytí.

Snaha každej veci zotrvať vo svojom bytí nie je nič iné ako jej skutočná esencia.

Snaha každej veci zotrvať vo svojom bytí nezahŕňa ohraničený, ale neohraničený čas.

Pokiaľ má myseľ jasné a zreteľné idey, i pokiaľ má idey konfúzne, usiluje sa zotrvať vo svojom bytí v akomsi neohraničenom trvaní a uvedomuje si túto svoju snahu.

Idea, ktorá vylučuje existenciu nášho tela, nemôže byť v naej mysli, ale jej odporuje.

Čokoľvek zväčšuje alebo zmenšuje, podporuje alebo obmedzuje schopnosť nášho tela konať, toho idea zväčšuje alebo zmenšuje, podporuje alebo obmedzuje schopnosť našej mysle myslieť.

Ak niekedy pôsobili na myseľ dva objekty súčastne, vždy, keď bude neskôr pôsobiť na ňu jeden z nich, bude na ňu pôsobiť aj druhý.

Predstava minulej alebo budúcej veci vyvoláva v človeku taký istý afekt radosti alebo smútku ako predstava prítomnej veci.

Kto si predstavuje, že to, čo miluje, zanikne, pocíti smútok; ak si však predstaví, že to zostane zachované, pocíti radosť.

Kto si predstavuje, že to, čo nenávidí, zanikne, pocíti radosť.

Kto si predstavuje, že to, čo miluje, pôsobí radosť alebo smútok, tiež pocíti radosť alebo smútok a obidva tieto afekty budú v milujúcom tým silnejšie alebo slabšie, čím budú silnešie alebo slabšie v milovanej veci.

Kto si predstavuje, že vec, ktorú nenávidí, smúti, bude sa radovať. Ak by si naopak predstavil, že táto vec sa raduje, bude zarmútený. Obidva tieto afekty budú tým silnejšie alebo slabšie, čím väčší alebo menší je opačný afekt vo veci, ktorú nenávidí.

Ak si predstavujeme, že nejaká vec nám podobná, ktorá sa v nás nespája s nijakým afektom, sa nachádza v nejakom afekte, tak aj my sami pociťujeme pociťujeme podobný afekt.

Budeme sa usilovať robiť všetko to, na čo ľudia pozerajú podľa našich predstáv s radosťou, a naopak budeme odmietať robiť to, čo podľa našich predstáv ľudia odmietajú.

Ak niekto vykonal niečo, o čom si predstavuje, že to iným pôsobí radosť, vyvolá to v ňom radosť sprevádzanú ideou samého seba ako jej príčinou, čiže bude sám o sebe uvažovať s radosťou. Ak naopak vykonal niečo, čo podľa jeho predstavy iných zarmúti, bude aj o sebe samom uvažovať so smútkom.

Ak si predstavujeme, že niekto niečo miluje, po niečom túži alebo niečo nenávidí, čo sami milujeme, po čom túžime alebo čo nenávidíme, tým pevnejšie to budeme milovať atď. Ak si však predstavujeme, že to čo milujeme, sa niekomu protií, alebo naopak, naša myseľ bude kolísať.

Ak si predstavujeme, že sa niekto teší z veci, ktorú môže vlastniť len on sám, pokúsime sa spôsobiť, aby ju nevlastnil.

Keď milujeme vec nám podobnú, usilujeme sa, pokiaľ môžeme, spôsobiť, aby aj ona opätovala našu lásku.

Čím väčší afekt sme podľa našej predstavy vyvolali v milovanej veci, tým viac budeme na to hrdí.

Žiadostivosť, ktorá vzniká zo smútku, alebo z radosti, z nenávisti alebo z lásky, je tým väčšia, čím väčší je afekt.

Ak si niekto predstavuje, že ho niekto miluje, hoci sa domnieva, že na to nedal nijaký podnet (čo sa môže stať podľa dôsledku tvrdenia 15 a podľa tvrdenia 16 tejto časti), bude jeho lásku opätovať.

Kto niekomu z lásky alebo v nádeji na chválu preukázal dobrodenie, bude zarmútený, ak uvidí, že jeho dobrodenie je prijímané s nevďakom.

Nenávisť premožená láskou sa mení na lásku, a preto je potom láska väčšia, ako keby ju nenávisť nepredchádzala.

Radosť, ktorá vzniká z toho, že si predstavujeme, ako nenávidená vec zaniká alebo je postihnutá nejakým zlom, nevzniká bez akéhosi smútku mysle.

Každá vec môže byť per accidens príčinou nádeje alebo strachu.

Rozličných ľudí môže rozličným spôsobom podnietiť jeden a ten istý predmet; jeden a ten istý predmet môže v rozličnom čase podnietiť rozličným spôsobom jedného a toho istého človeka.

Na predmet, ktorý sme predtým videli zároveň s inými predmetmi, alebo o ktorom si predstavujeme, že niet ničoho, čo by nemal spoločné s viacerými iným predmetmi, nebudeme myslieť tak dlho ako na predmet, o ktorom si predstavujeme, že má niečo zvláštne.

Myseľ sa usiluje predstavovať si len to, čo ustanovuje jej schopnosť konať.

Keď si myseľ predstavuje svoju neschopnosť, je tým zarmútená.

Je toľko druhov radosti, smútku a žiadostivosti, a teda každého afektu, ktorý sa z nich skladá, ako kolísanie mysle, alebo ktorý sa od nich odvodzuje, ako láska, nenávisť, nádej, strach atď., koľko je druhov predmetov, ktoré na nás pôsobia.

Ktorýkoľvek afekt každého jednotlivca sa líši od afektu iného jednotlivca natoľko, nakoľko sa esencia jedného líši od esencie druhého.

Okrem radosti a žiadostivosti ako trpných stavov sú iné afekty radosti a žiadostivosti, ktoré sa vzťahujú na nás, pokiaľ je činný.

Spomedzi všetkých afektov, ktoré sa vzťahujú na myseľ, pokiaľ je činná, nie sú nijaké, ktoré by sa nevzťahovali na radosť alebo žiadostivosť.

Smútok je prechod človeka od väčšej dokonalosti k menšej

Údiv je predstava nejakej veci, na ktorej myseľ utkieva preto, lebo táto zvláštna predstava nijako nesúvisí s ostatnými. Pozri tvrdenie 52 a poznámku k nemu.

Nevážnosť je predstava nejakej veci, ktorá sa mysle dotýka tak málo, že je prítomnosťou tejto veci skôr nútená predstavovať si to, čo vo veci nie je, ako to, čo v nej je. Pozri poznámku k tvrdeniu 52 tejto časti.

Náklonnosť je radosť sprevádzaná ideou nejakej veci, ktorá je per accidens príčinou našej radosti.

Odpor je smútok sprevádzaný ideou nejakej veci, ktorá per accidens príčinou nášho smútku. K týmto definíciam pozri poznámku k tvrdeniu 15 tejto časti.

Zbožňovanie je láska k tomu, koho obdivujeme.

Nádej je neustále radosť, vznikajúca z idey budúcej alebo minulej veci, o ktorej výsledku do istej miery pochybujeme.

Strach je nestály smútok, vznikajúci z idey budúcej alebo minulej veci, o ktorej výsledku do istej miery pochybujeme. Pozri o tomto poznámku 2 k tvrdeniu 18 tejto časti.

Istota je radosť vznikajúca z idey budúcej alebo minulej veci, pri ktorej je príčina pochybnosti odstránená.

Zúfalstvo je smútok, vznikajúci z idey budúcej alebo minulej veci, pri ktorej je príčina pochybnosti odstránená.

Uspokojenie je radosť sprevádzaná ideou minulej veci, ktorá nastala napriek očakávaniu.

Výčitky svedomia sú smútok sprevádzaný ideou minulej veci, ktorá nastala napriek očakávaniu.

Súcit je smútok sprevádzaný ideou zla, ktoré sa prihodilo niekomu inému, podľa našej predstavy nám podobnému. Pozri poznámku k tvrdeniu 22 a poznámku k tvrdeniu 27 tejto časti.

Priazeň je láska k niekomu, kto urobil druhému dobro.

Preceňovanie znamená zmýšľať o niekom z lásky lepšie ako je správne.

Podceňovanie znamená zmýšľať o niekom horšie, ako je správne.

Závisť je nenávisť, pokiaľ v človeku vyvoláva taký stav, že je zarmútený zo šťastia druhého a naopak z nešťastia druhého sa raduje.

Milosrdenstvo je láska, pokiaľ vyvoláva v človeku taký stav, že sa raduje zo šťastia druhého a naopak je zarmútený z nešťastia druhého.

Pokora je smútok, ktorý vznikol z toho, že človek premýšľa o svojej neschopnosti čiže slabosti.

Ľútosť je smútok sprevádzaný ideou nejakého činu, o ktorom veríme, že sme ho urobili zo slobodného rozhodnutia mysle.

Pýcha znamená, že si pre samoľúbosť myslíme o sebe viac, ako je správne.

Sebapodceňovanie značí, že pre smútok zmýšľame o sebe horšie, ako je správne.

Hanba je smútok sprevádzaný ideou nejakého činu, o ktorom si predstavujeme, že ho iní hania.

Želanie je žiadostivosť čiže pud zmocniť sa nejakej veci, ktorý je podnecovaný rozpomienkou na ňu a zároveň obmedzovaný rozpomienkou na iné veci, ktoré vylučujú existenciu žiadanej veci.

Vďaka čiže vďačnosť je žiadostivosť čiže snaha daná láskou robiť dobre tomu, kto nám z rovnakého afektu lásky preukázal nejaké dobrodenie. Pozri tvrdenie 39 a poznámku k tvrdeniu 41 tejto časti.

Dobromyseľnosť je túžba dobre robiť tomu, koho nám je ľúto. Pozri poznámku k tvdeniu 27 tejto časti.

Zloba je túžba, ktorá nás podnecuje z nenávisti robiť niečo zlé tomu, koho nenávidíme. Pozri tvrdenie 39 tejto časti.

Pomstychtivosť je túžba, ktorá nás podnecuje zo vzájomnej nenávisti robiť niečo zlé tomu, kot nám v rovnakom afekte ublížil. Pozri dôsledok 2 tvrdenia 40 tejto časti a poznámku k tomuto dôsledku.

Krutosť čiže ukrutnosť je túžba, ktorá niekoho podnecuje urobiť niečo zlé tomu, koho milujeme, lebo koho nám je ľúto.

Bázeň je túžba vyhnúť sa menším zlom väčšiemu zlu, ktorého sa bojíme. Pozri poznámku k tvrdeniu 39 tejto časti.

Odvážnosť je túžba, ktorá niekoho podnecuje podstúpiť nejaké nebezpečenstvo, ktoré sa jemu rovní boja podstúpiť.

Zbabelosť sa pripisuje tomu, koho túžba je obmedzená strachom z nebepečenstva, ktoré sa jemu rovní boja podstúpiť.

Úľak sa pripisuje tomu, ktorého túžbu vyhnúť sa zlu obmedzuje údiv nad zlom, ktorého sa bojí.

Ľudskosť čiže skromnosť je túžba robiť to, čo sa ľuďom páči, a nerobiť to, čo sa im nepáči.

Ctižiadosť je nemierna túžba po sláve.

Pôžitkárstvo je nemierna túžba alebo láska k hodovaniu.

Opilstvo je nemierna túžba a láska k pitiu.

Lakomstvo je nemierna túžba a láska k bohatstvu.

Zmyselnosť je takisto túžba a láska k telesnému obcovaniu.

Afekt, ktorý sa nazýva pathema (trpný stav) mysle, je konfúzna idea, ktorou myseľ potvrdzuje silu svojho tela alebo nejakej jeho časti existovat, a to silu väčšiu alebo menšiu ako predtým. A ak je táto idea daná, sama myseľ je determinovaná, aby uvažovala radšej o tejto veci ako o inej.

Dobrom budem rozumieť to, o čom s istotou vieme, že je nám užitočné.

Zlom však budem rozumieť to, o čom s istotou vieme, že zabraňuje, aby sme dosiahli nejaké dobro.

Jednotlivé veci nazývam náhodnými, pokiaľ nenachádzame nič, čo by ich existenciu nevyhnutne ustanovovalo, alebo čo by ju nevyhnutne vylučovalo, ako pozeráme iba na ich esenciu.

Tie isté jednotlivé veci nazývam možnými, pokiaľ - ak pozeráme na príčiny, ktoré ich majú utvoriť - nevieme, či tieto príčiny sú determinované, aby ich utvorili.

Protichodnými afektmi budem v nasledujúcom výklade rozumieť tie, ktoré človekom zmietajú, hoci sú toho istého druhu, napríklad ako půžitkárstvo a lakomosť, ktoré sú druhmi lásky, nie sú však protichodné svojou prirodzenosťou, ale per ascidens.

Čo budem rozumieť afektom vo vzťahu k budúcej, prítomnej a minulej veci, vyložil som v poznámke 1 a 2 k tvrdeniu 18, časti III, potri tamže.

Účelom, kvôli ktorému niečo konáme, rozumiem pud.

Schopnosťou a mocou rozumiem to isté, t.j. (podľa tvrdenia7, časti III) schopnosť vzťahujúca sa na človeka je sama jeho esencia čiže prirodzenosť, pokiaľ má moc niečo vykonať, čo možno chápať len na základe zákonov jeho vlastnej prirodzenosti.

V prírode neexistuje nijaká jednotlivá vec, nad ktorú by nebolo inej mocnejšej a silnejšej. Teda nech je daná akákoľvek vec, je daná aj iná, mocnejšia, ktorá danú vec môže zničiť.

Nič z toho, čo má nepravdivá idea pozitívne, sa neruší prítomnosťou nečoho pravdivého, pokiaľ je pravdivé.

Sme trpní potiaľ, pokiaľ sme časťou prírody, ktorá sa nemôže chápať sama zo seba a bez ostatných častí.

Sila, ktorou človek zotrváva vo svojej existencii, je ohraničená a nekonečne prekonávaná mocou vonkajších príčin.

Nie je možné, aby človek nebol časťou prírody a aby podliehal len tým zmenám, ktoré sa môžu pochopiť iba z jeho prirodzenosti a ktorých je adekvátnou príčinou.

Silu a stupňovanie každého trpného stavu a jeho pretrvávanie nevymedzuje moc, ktorou sa usilujeme zotrvávať v existencii, ale moc vonkajšej príčiny v porovnaní s našou mocou.

Sila nejakého trpného stavu čiže afektu môže prevýšiť ostatné činné stavy človeka čiže jeho moc tak, že afekt húževnate pretrváva v človeku.

Afekt možno zoslabiť a odstrániť iba opačným a silnejším afektom, ako je ten, ktorý má byť obmedzený.

Poznanie dobra a zla nie je nič iné než afekt radosti alebo smútku, pokiaľ si ho uvedomujeme.

Afekt, ktorého príčinu si predstavujeme ako prítomnú, je silnejší než afekt, ktorého príčinu by sme si predstavovali ako neprítomnú.

Budúca vec, ktorá podľa našej predstavy čoskoro nastane, pôsobí na nás intenzívnejšie, ako keby sme si predstavovali, že čas jej existencie je ešte od prítomnosti ďaleko. Aj spomienka na vec, ktorú si predstavujeme ako nedávnu, pôsobí na nás intenzívnejšie, ako keby sme si ju predstavovali ako dávno minulú.

Afekt vyvolaný vecou, ktorú si predstavujeme ako nevyhnutnú, je za rovnakých okolností intenzívnejší ako afekt vyvolaný možnou alebo náhodnou, čiže nevyhnutnou vecou.

Afekt vyvolaný vecou, o ktorej vieme, že v prítomnosti neexistuje, a ktorú si predstavujeme ako možnú, je za rovnakých okolností intenzívnejší, ako keď ho vyvolá náhodná vec.

Afekt vyvolaný náhodnou vecou, o ktorej vieme, že v prítomnosti neexistuje, je za rovnakých okolností slabší ako afekt vyvolaný vecou minulou.

Pravdivé poznanie dobra a zla nemôže oslabiť nijaký afekt, pokiaľ je pravdivé, ale len pokiaľ sa chápe ako afekt.

Žiadostivosť vznikajúcu z pravdivého poznania dobra a zla môžu potlačiť alebo obmedziť mnohé iné žiadostivosti, ktoré vznikajú z afektov, čo nás stiesňujú.

Žiadostivosť, ktorá vzniká z poznania dobra a zla, a toto poznanie sa vzťahuje na budúcnosť, môže byť ľahšie obmedzená alebo potlačená žiadostivosťou po veciach, ktoré sú príjemné v prítomnosti.

Žiadostivosť, ktorá vzniká z pravdivého poznania dobra a zla, a toto poznanie sa vzťahuje na náhodné veci, môže byť obmedzená žiadostivosťou po veciach, ktoré sú prítomné, ešte oveľa ľahšie.

Žiadostivosť, ktorá vzniká z radosti, je za rovnakých okolností silnejšia ako žiadostivosť, ktorá vzniká zo smútku.

Každý nevyhnutne podľa zákonov svojej prirodzenosti túži po tom, čo pokladá za dobré, alebo zavrhuje to, čo pokladá za zlé.

Čím sa kto väčšmi usiluje a čím lepšie dokáže vyhľadávať to, čo mu je užitočné, t.j. zachovať svoje bytie, tým je schopnejší, a naopak, pokiaľ zanedbáva to, čo mu je užitočné, t.j. nestará sa zachovať svoje bytie, potiaľ je neschopný.

Nikto nemôže túžiť, aby bol šťastný, dobre konal a dobre žil, kto by zároveň netúžil po tom, aby bol, konal a žil, t.j. aby skutočne existoval.

Nemožno si myslieť, že nejaká schopnosť je prednejšia od tejto, (totiž snahy zachovať sa).

Pokiaľ je človek determinovaný na nejakú činnosť tým, že má neadekvátne idey, vôbec nemožno povedať, že koná na základe schopnosti, ale na základe schopnosti koná len natoľko, nakoľko je determinovaný tým, čomu rozumie.

Konať absolútne cnostne nie je u nás nič iné, ako konať pod vedením rozumu, žiť, zachovávať svoje bytie (tieto tri výrazy označujú to isté), ato na základe toho,že vyhľadávame, čo je pre nás užitočné.

Nikto sa neusiluje zachovať svoje bytie kuôli inej veci.

O čo sa usilujeme rozumom, nie je nič iné ako poznanie. Pokiaľ myseľ požíva rozum, pokladá za užitočné pre seba iba to, čo vedie k poznaniu.

Najvyšším dobrom pre myseľ je poznávať boha a najvyššou schopnosťou mysle je poznávať boha.

Nijaká jednotlivá vec, ktorej prirodzenosť je úplne odlišná od našej, nemôže ani podporovať, ani obmedzovať našu schopnosť konať a nijaká vec vonkoncom nemôže byť pre nás dobrá alebo zlá, ak nemá s nami nič spoločné.

Pokiaľ ľudia podliehajú trpným stavom, potial sa o nich nemôže povedať, že sa zhodujú so svojou prirodzenosťou.

Pokiaľ ľudmi zmietajú afekty, ktoré sú trpnými stavmi, môžu stáť proti sebe, a potiaľ sa aj jeden a ten istý človek mení a je nestály.

Pokiaľ ľudia žijú podľa rozumu, potiaľ sa vždy nevyhnutne zhodujú svojou prirodzenosťou.

Najvyššie dobro je spoločné všetkým tým, ktorí idú cestou cnosti, a všetci sa můžu z neho tešiť rovnako.

Dobro, po ktorom túži každý, kto ide cestou cnosti, bude želať aj ostatným ľuďom, a to tým viac, čím väčšmi poznáva boha.

To, čo uspôsobuje ľudské telo tak, že naň možno mnohorako pôsobiť, alebo to, čo ho robí spôsobilým, aby samo mnohorako pôsobilo na vonkajšie telesá, je človeku užitočné. A to tým užitočnejšie, čím sa telo stáva spôsobilejším, aby sa naň dalo mnohorako pôsobiť a aby samo pôsobilo na iné telesá. Škodlivé je naopak to, čo túto spôsobilosť znižuje.

Láska a žiadostivosť môžu byť nadmerné.

Afekty nádeje a strachu nemôžu byť samy osebe dobré.

Preceňovanie ľahko robí človeka, ktorý je vážený, pyšným.

Priazeň neodporuje rozumu, ale môže sa s ním zhodovať a z neho vzniknúť.

Spokojnosť so sebou samým môže vznikať z rozumu a len spokojnosť, ktorá vzniká z rozumu, je najvyššia možná spokojnosť.

Pokora nie je cnosť, čiže nevzniká z rozumu.

Ľútosť nie je cnosť, čiže nevzniká z rozumu, ale ten, kto ľutuje nejaký čin, je dvojnásobne úbohý čiže bezmocný.

Veľmi veľká pýcha alebo veľmi veľké sebapodceňovanie je najväčšia neznalosť seba.

Veľmi veľká pýcha alebo veľmi veľké sebapodceňovanie svedčí o najväčšej bezmocnosti ducha.

Sláva neodporuje rozumu, ale môže z neho vzniknúť.

Na každú činnosť, na ktorú sme determinovaní afektom, ktorý je trpným stavom, môžeme byť determinovaný aj bez neho rozumom.

Žiadostivosť, ktorá vzniká z radosti alebo zo smútku a ktorá sa vzťahuje na jednu alebo na niekoľko, ne však na všetky časti tela, neberie nijaký ohľad na to, čo je užitočné pre celého človeka.

Žiadostivosť, ktorá vzniká z rozumu, nemôže byť nadmerná.

Pokiaľ myseľ chápe veci podľa príkazu rozumu, je podnecovaná rovnako, či je to idea budúcej, minulej alebo prítomnej veci.

Koho vedie strach a koná dobro, aby sa vyhol zlu, toho nevedie rozum.

Poznanie zla je neadekvátne poznanie.

Pod vedením rozumu si z dvoch dobier zvolíme väčšie a z dvoch ziel menšie.

Vedení rozumom budeme väčšmi túžiť po väčšom budúcom dobre a po menšom prítomnom zle než po väčšom budúcom zle.

Slobodný človek neuvažuje o ničom menej než o smrti. Jeho múdrosť je v premýšľaní o živote a nie o smrti.

Slobodný človek, ktorý žije medzi nevedomými ľuďmi, usiluje sa podľa možnosti vyhnúť ich dobrodeniam.

Ak sa v tom istom subjekte vzbudia dve protichodné činnosti, bude musieť nevyhnutne alebo v obidvoch, alebo len v jednej z nich nastať zmena, kým neprestanú byť protichodné.

Moc účinku je vymedzená mocou samej príčiny potiaľ, pokiaľ esencia tohto účinku vysvetľuje alebo vymedzuje esenciou jeho príčiny.

Ako sa myšlienky a idey vecí usporadúvajú a spájajú v mysli, presne tak sa usporadúvajú a spájajú stavy tela čiže predstavy vecí v tele.

Afekt, ktorý je trpným stavom, prestane ním byť, len čo si o ňom utvoríme jasnú a zreteľnú ideu.

Neexistuje nijaký stav tela, o ktorom by sme si nemohli utvoriť nejaký jasný a presný pojem.

Afekt vyvolaný vecou, ktorú si predstavujeme izolovane a nie ako nevyhnutnú, ani ako možnú, ani ako náhodnú, je inak za rovnakých okolností zo všetkých afektov najsilnejší.

Pokiaľ myseľ chápe všetky veci ako nevyhnutné, potiaľ má nad nimi väčšiu moc, čiže menej im podlieha.

Afekty, ktoré vznikajú z rozumu alebo sú ním vyvolávané, ak berieme zreteľ na čas, sú silnejšie ako tie, ktoré sa vzťahujú na jednotlivé veci, považované za neprítomné.

Čím viac príčin, pôdobiacich súčastne, vyvoláva nejaký afekt, tým je silnejší.

Kým na nás nedoliehajú afekty odporujúce našej prirodzenosti, dovtedy máme moc usporiadať a spájať stavy tela podľa usporiadania zodpovedajúceho rozumu.

Čím sa nejaká predstava vzťahuje na viac vecí, tým je častejšia, čiže tým častejšie ožíva a tým viac je s ňou myseľ zaujatá.

Predstavy vecí sa ľahšie spájajú s predstavami vzťahujúcimi sa na ti veci, ktoré poznáme jasne a zreteľne, než s inými predstavami.

S čím viacerými inými predstavmi je nejaká predstava spojená, tým častejšie ožíva.

Myseľ môže spôsobiť, aby sa všetky stavy tela čiže predstavy vecí vzťahovali na ideu boha.

Kto jasne a zreteľne poznáva seba a svoje afekty, miluje boha, a to tým viac, čím viac poznáva seba a svoje afekty.

Táto láska k bohu musí myseľ zaujať najväčšmi.

Boh nemá trpné stavy a nepodlieha nijakému afektu radosti alebo smútku.

Nikto nemôže boha nenávidieť.

Kto miluje boha nemôže sa usilovať, aby boh opätoval jeho lásku.

Túto lásku k bohu nemôže poškvrniť ani afekt závisti, ani afekt žiarlivosti, ale je podnecovaná tým väčšmi, čím viac ľudí je podľa našej predstavy spojených s bohom tým istým pudom lásky.

V bohu je predsa nevyhnutne daná idea, ktorá vyjadruje esenciu toho alebo onoho ľudského tela ako večnú.

Ľudská myseľ nemôže úplne zaniknúť s telom, ale ostáva z nej niečo, čo je večné.

Konať absolútne cnostne nie je u nás nič iné, ako konať pod vedením rozumu, žiť, zachovávať svoje bytie (tieto tri výrazy označujú to isté), a to na základe toho, že vyhľadávame, čo je pre nás užitočné.

Nikto sa neusiluje zachovať svoje bytie kuôli inej veci.

Čím je myseľ spôsobilejšia chápať veci tretím druhom poznania, tým viac túži chápať veci týmto druhom poznania.

Z tohto tretieho druhu poznania vzniká najvyššia možná spokojnosť mysle.

Snaha, čiže túžba poznať veci tretím druhom poznania nemôže vzniknúť z prvého druhu poznania, ale z druhého druhu poznania.

Všetko, čo myseľ chápe ako večné, nechápe na základe toho, že postihuje skutočnú danú existenciu tela, ale na základe toho, že postihuje esenciu tela ako večnú.

Pokiaľ naša myseľ poznáva seba a svoje telo ako večné, potiaľ nevyhnutne poznáva boha a vie, že ju možno z boha pochopiť.

Tretí druh poznania závisí od mysle ako do svojej formálnej príčiny, pokiaľ sama myseľ je večná.

Zo všetkého, čo poznávame tretím druhom poznania, sa radujeme, a to radosťou sprevádzanou ideou boha ako príčinou tejto radosti... Pozn: nie pokiaľ si ho predstavujeme ako prítomného, ale pokiaľ si ho chápeme ako večného..

Rozumová láska k bohu, ktorá vzniká z tretieho druhu poznania je večná.

Myseľ podlieha afektom, ktoré sa vzťahujú na trpné stavy, len pokiaľ trvá telo.

Boh miluje sám seba nekonečnou rozumovou láskou.

Rozumová láska mysle k bohu je sama láska boha, ktorou miluje sám seba, nie pokiaľ je nekonečný, ale pokiaľ ho možno vysvetliť na základe esencie ľudskej mysle postihovanej ako večnej, t. j. lásky, ktorou boh miluje sám seba.

V prírode nie je nič, čo by odporovalo tejto rozumovej láske, alebo čo by ju mohlo odstrániť.

Čím viac vecí myseľ poznáva druhým a tretím druhom poznania, tým menej sama podlieha zlým afektom a tým menej sa bojí smrti.

Kto má telo spôsobilé na veľmi veľa vecí, ten má myseľ, ktorej veľmi veľká časť je večná.

Čím e nejaká vec dokonalejšia, tým je činnejsšia a menej trpná, a naopak, čím je činnejšia, tým je dokonalejšia.

Aj keby sme nevedeli, že naša myseľ je večná, pokladali by sme za najdôležitejšie plnenie povinností, zbožnosť a absolútne všetko, čo sa vzťahuje na rozvážnosť a ušľachtilosť, ako sme to ukázali v štvrtej časti.

Blaženosť nie je odmena za cnosť, ale je to cnosť sama. Netešíme sa z nej preto, že ktoríme svoje chúťky, ale naopak môžeme krotiť svoje chúťky, pretože sa z nej tešíme.

Pravda si nedá poroučet ani všeobecně přijímanou tradicí, ani souhlasem všech.

Niet vacsej prekazky napredovania vedenia ako dvojznacnost slov. - There is no greater impediment to the advancement of knowledge than the ambiguity of words.

Bytie zrejme nie je realny predikat, t.j. pojem niecoho, co moze pristupit k pojmu nejakej veci. Je to iba stanovenie nejakej veci alebo urcitych veci osebe. Pri logickom pouzivani tvori len kopulu sudu.

Unter »Grundfrage der Philosophie« versteht man seit Fichte die Frage nach dem Verhältnis von Materie und Bewusstsein. Für Materie werden in diesem Zusammenhang auch die Begriffe Leib oder Körper verwendet, für Bewusstsein auch die Begriffe Geist oder Seele.

Protiklady subjektu a objektu, realneho a idealneho, prirody a ducha sa rozpustaju v absolutne ako identite realneho a idealneho.

Najblizsimi prikladmi ucelu su potreba, pud. Su pocitovanym rozporom, ktory sa odohrava vnutri zijceho subjektu sameho, a prechadzaju v cinnost, v ktorej neguju tuto negaciu, ktora je este obycajnou subejktivitou.Ukojenie nastoluje mier medzi subjektom a objektom tym, ze objektivno .... je zjednotene so subjektivnom./Bedürfnis, Trieb sind die am nächsten liegenden Beispiele vom Zweck. Sie sind der gefühlte Widerspruch, der innerhalb des lebendigen Subjekts selbst stattfindet, und gehen in die Tätigkeit, diese Negation, welche die noch bloße Subjektivität ist, zu negieren. Die Befriedigung stellt den Frieden her zwischen dem Subjekt und Objekt, indem das Objektive, das im noch vorhandenen Widerspruche (dem Bedürfnisse) drüben steht, ebenso nach dieser seiner Einseitigkeit aufgehoben wird, durch die Vereinigung mit dem Subjektiven

Štúdium dejín filozofie je štúdiom filozofie samej.

Poznanie postupuje od zmyslovo konkretneho cez abstrakciu k pojmovo konkretnemu. Filozofia je abstraktna nauka pre tych co nerozumeju pojmom.

Ak tento prvy predpoklad, predstava o predmete dejin /filozofie/, nie je ustaleny, stavaji sa dejiny nutne niecim kolisavym.

Protirečenia hýbu svetom

Hegel splostil realitu na proces, vyvoj, cize uz nie je metafyzikom v Aristotelovskom zmysle, podla ktoreho prva filozofia skuma nehybnu podstatu (akinetos usia)

Absolutno je identita identity a neidentity./ Schelling chape absolutno iba ako identitu... ducha a prirody, hegel tam chcel dodat aj mnohost, rozpor.. obidvaja boli monisti.

Vo filozofii zalezi vsetko na tom, ci pochopime a vyjadrime pravdu nielen ako substanciu ale prave takisto aj ako subjekt.

Pri uskutočnení dlho obávaného až tak netrpíme, pri splnení dlho očakávaného nie sme až taký šťastný. Radosť a smútok sú čerpané z budúcnosti.

Žiadny dôvod nie je dostatočne silný na sebevraždu, a takmer žiadny dôvod nie je tak úplne slabý, aby už niekedy nebol dôvodom na sebevraždu.

Pohľad na cudzie utrpenia zmierňuje naše vlastné.

In practice all men are atheists; they deny their faith by their actions.

Ak vzťah, ktorý sa vzťahuje k sebe samému (t.j človek), ustanovilo niečo iné, tak tento vzťah, ktorý je niečo tretie, je zase vzťahom a vzťahuje sa k tomu, čo ustanovilo celý vzťah.

3 Zásady skúmania
1. Je nutné oddeliť psychologické od logického a subjektívne od objektívneho
2. Na význam slov sa je nutné pýtať v kontexte, nie izolovane
3. Treba dbať na rozdiel medzi pojmom a predmetom.

Sen o filozofii ako prisnej vede je dosnivany.

Exaktna filozoficka metoda - logickej syntaxe

.

Klasicke myslenie sustredovalo pozornost na veci. Vec je to, co sa nehybe a co sa nemeni. A ked sa to nehybe a nemeni, da sa to pozorovat, da sa to skumat, daju sa s tym robit rozne experimenty a nevznikaju ziadne problemy. Ale my sme si zrazu uvedomili, ze to vobec nie je realita. Realita je to, co je v pohybe, co zije, co sa meni...Potom sme si uvedomili, ze pre toto vsetko nam chybaju slova...

Existujú aj záväzné zákazy: zákaz úžerníctva, vína, falošného prisahania v mene Alaha, svätokrádežného nadávania atď. Tieto zákazy sú zapracované do islamského zákonodarstva (šaría).

Apoštol Jakub patril k nazorejom. Nazoreji skladali sľub čistoty, zdržanlivosti od vína, nejedli mäso, nestrihali vlasy.Tento sľub znamenal žiť čistý a svätý život.

Vlasy nielenže, vrátane fúzov u mužov, poskytujú informačné diaľnice do mozgu, vlasy tiež vyžarujú energiu, elektromagnetickú energiu vyžarovanú mozgom do vonkajšieho prostredia. To bolo vidieť na Kirlianových fotografiách, kedy bol človek fotografovaný s dlhými vlasmi a potom po ich ostrihaní. Keď sa vlasy ostrihali, prijímanie a odosielanie prenosov do a z prostredia je značne sťažené. Čiže výsledkom ostrihania je znecitlivenie. Strihanie vlasov je faktorom, ktorý prispieva k neznalosti núdze v oblasti životného prostredia v miestnych ekosystémoch. Tiež faktorom, ktorý prispieva k necitlivosti vo vzťahoch všetkého druhu. Prispieva k sexuálnej frustrácii..

Základom filozofie spoločnosti Tesco je poskytnúť zákazníkovi najvyššiu kvalitu za najlepšiu cenu a stať sa obchodom pre všetkých.Preto neustále rozširujeme sortiment výrobkov a ponuku našich služieb.Za všetkými úspechmi spoločnosti stoja tímy schopných zamestnancov. Pridajte sa k nám a nájdite si medzi nami svoje miesto.

Vonkajší vs. vnútorný človek Augustína a cirkevných otcov.

Dnes sa akosi vsetci viac ponahlame.

Vesmir sa rozpina stale rychlejsie. Sposobuje to vraj tmava energia, ktora pri zvacsovani priestoru ostava rovnakej hustoty, teda jej mnozstvo rastie. Zakon zachovania energie teda neplati.

Nikdy nebudeme vediet vsetko, ale mozme vediet velmi vela.

Cim mensie objekty chceme pozorovat, tym vacsie zariadenie (mikroskop) na to potrebujeme.

Ponechajte si právo rozmýšľať, dokonca rozmýšľať zle je lepšie ako nemyslieť vôbec

Najstrašnejšia vec je učiť povery ako pravdu

My dali sme sa do služby ducha, preto musíme prejsť cestu života tŕnistú.

Filozofa, by som definoval ako slepca, uvazneneho v tmavej izbe, hladajuceho cierny klobuk, ktory neexistuje. A teologa ako niekoho, kto ten klobuk nasiel./Michael Ruse

Gorgias /bol in, lebo bol casto out/ :Nic nie je. Aj ked nieco je, pre cloveka je to nepoznatelne. Ak je to poznatelne, neda sa o to podelit.

Keby iny ludia neexistovali, neexistoval by ani verejny jazyk./Martin Zouhar -Preco vznikla filozofia.

Stres v biológii, najmä botanike, je zaťaženie organizmu mimoriadne nepriaznivými podmienkami okolitého prostredia, resp. stav organizmu, ktorý toto zaťaženie vyvoláva./wikipedia

Dievčatá, ktoré majú radi dlhovlasých chlapcov sú menej materialistické.

Ako rástli moje vlasy, moja myseľ rástla tiež. Stretával som umelcov, sociálnych a politických aktivistov a množstvo inak mysliacich ľudí mimo mainstreamu. Stal som sa hipisák

Na krátkovlasom metalistovi nevidno hneď, že je metalista, na dlhovlasom to vidno hneď.

Človek plače keď má vlhkú dušu.

Šport vie z človeka spraviť lepšieho človeka.

V zdravom tele zdravý duch.

Šport rozvíja človeka emočne aj telesne.

SLUHA NÁRODA - Názov filmu v ktorom hral Zelenskyi prezidenta Ukrajiny, predtým než sa naozaj prezidentom stal.

Nie je to len nejaká extravagantná hypotéza. Treba mať na pamäti, že prvá legislatíva, ktorá signalizovala Putinovu vojnu proti Západu, bol zákon, ktorým zakázal adopciu ruských detí americkými rodinami

jedna z prvých vecí, ktoré Putin urobil po vtrhnutí na Ukrajinu, bola, že určil parlamentu hlasovať o novom zákone, ktorým urýchlil ruským rodinám proces adopcie ukrajinských detí, ktoré boli v podstate vzaté z okupovaných území

V žiadnom z tých nových členov NATO bývalej sovietskej sféry vplyvu žiadna americká základňa nebola a neboli tam rozmiestnené ani americké ani francúzske ani britské jadrové zbrane, čiže nič čo by mohlo Rusko z objektívneho hľadiska znepokojovať.

Ak Putin vidí hocikde na svete na ulici demonštrovať 20 000 ľudí, nepýta sa "Prečo sú tam?" ale "Kto ich tam poslal?"

Svet v ktorom by nebolo Rusko, nestojí za to aby existoval. (Putin)