Len pozri na túto nalíčenú bábku, na toto živoriace telo, ktoré hromadí neduhy a je plné túžob, hoci v ňom nie je nič trvalého. Toto telo spozná čoskoro vyčerpanosť, je krehké a hniezdo chorôb, keď smrť ukončí jeho život, rozpadne sa v páchnuce spleť.

Všetko čo vo vlastnom tele poznávame ako kammicky získanú pevnosť alebo "zem", teda vlasy, chlpy, nechty, zuby, kože, mäso, šľachy, kosti, morek, obličky, srdce, pečeň, bránice, slezina, pľúca, žalúdok, črevá, výkaly, atď. - to sa nazýva vlastný prvok pevnosti. Či sa jedná o vlastný prvok pevnosti alebo o vonkajší prvok pevnosti, obaja sú len prvok pevnosti. A to má byť múdro chápané v súlade so skutočnosťou: "Toto nie som ja, toto mi nepatrí, toto nie je moje ja."

Všetko čo vo vlastnom tele poznávame ako kammicky získanú tekutosť či "vodu," - teda žlč, sliz, hnis, pot, krv, tuk, sliny, hlieny, sliz, kĺbový maz, moč, atď. - to sa nazýva vlastné prvok tekutosti. Či sa jedná o vlastné prvok tekutosti alebo o vonkajší prvok tekutosti, obaja sú len prvok tekutosti. A to má byť múdro chápané v súlade so skutočnostou: "Toto nie som ja, toto mi nepatrí, toto nie je moje ja."

Všetko čo vo vlastnom tele poznávame ako kammicky získané teplo či "oheň," čo zahrieva, vysušuje, spaľuje to, čo bolo zjedené, vypité, rozžuvané, úplne strávené, čo hreje alebo sála atď. - to sa nazýva vlastný prvok tepla. Či sa jedná o vlastný prvok tepla alebo o vonkajší prvok tepla, obaja sú len prvok tepla. A to má byť múdro chápané v súlade so skutočnosťou: "Toto nie som ja, toto mi nepatrí, toto nie je moje ja."

Čo teda je prvok pohybu (vájo–dhátu)? Prvok pohybu môže byť vlastný alebo vonkajší. A čo je vlastný prvok pohybu? Všetko čo vo vlastnom tele poznávame ako kammicky získaný pohyb či "vietor," - vetry stúpajúci nahor a klesajúci dole, vetry žalúdka a čriev, vietor hýbajúci údy, vdýchnovanie a výdychovanie, atď. - to sa nazýva vlastný prvok pohybu. Či sa jedná o vlastný prvok pohybu alebo o vonkajší prvok pohybu, obaja sú len prvok pohybu. A to má byť múdro chápané v súlade so skutočnosti: "Toto nie som ja, toto mi nepatrí, toto nie je moje ja."

A tak keby ktokoľvek povedal, že cítenie je jeho ja, malo by sa mu odpovedať takto: "Existujú tri druhy cítenia, príjemné, bolestné a neutrálne. Ktoré z týchto troch cítenia považuješ za svoje ja? " Pretože v okamihu bytia zakúšania jedného z nich nie je možné zakúšať tie druhé. Tieto tri druhy cítenia sú nestále, vznikajú podmienečne, sú podrobené starnutiu a rozplynutiu, prestaniu a vyhasnutiu. Ktokoľvek si pri cítení jedného z týchto troch druhov myslí, že toto je jeho ja, bude musieť po prestaní tohto cítenia pripustiť, že jeho ja sa rozpadlo. Bude teda považovať svoje ja už v tomto prítomnom živote za pominuteľné, zmiešané s potešením a bolesťou, podrobené vzniku a zániku.

Som ovládaný svojimi činmi, som dedičom svojich činov, som ako moje činy, utiekam sa k svojim činom. Nech už vykonám činy dobré alebo zlé, zdedím ich. - O tomto by mali opakovane rozjímať žena i muž; hospodár a vôbec každý človek.

Vykonávateľ činov nie je od svojich činov oddelený.

Svet predmetov vyzaruje atomy do priestoru a tieto pri dopade na zmyslove organy vyvolavaju zmyslove pocity. - Zmysly su hrube, nemozu dostatocne hlboko viest k poznaniu skutocnosti /atomom/. Vnemy+myslienky su zmeny stavu tela.

Guľaté atómy, ktoré sa hýbu, pretože pre svoju prirodzenosť nikdy nemôžu byť v pokoji, strhujú a uvádzajú do pohybu celé telo.

Diogenes vraj oškubal kura a vypustil ho na ulicu a povedal : "Hľa Platonov človek"

Človek je Zoon Politikon t. j. politická čiže sociálna bytosť alebo spoločenský tvor. Jeho prirodzenou podstatou je život v štáte.

Duša človeka s skladá z troch častí : 1. duše vegetatívnej čiže rastlinnej, 2. duše zmyslovej čiže živočíšnej a 3. rozumu, ktorý nachádzame len u človeka.

A vari neviete, že nepatríte sebe, ale že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý vo vás prebýva a ktorého máte od Boha?

Si dušička, ktorá sa vlečie s mŕtvolou, ako hovoril Epiktetos.

Na konci stvorenia uz (Boh) bol rozdal vsetky vlastnosti, takze na cloveka nezostalo nic, co by mu bolo vlastne. Preto cloveku povedal - Nebrania ti ziadne neprekonatelne obmedzenia, al z vlastnej vole si sam urcis svoju prirodzenost./existencionalizmus?/ Urobil som ta svtredom sveta, aby si sa odtial rozhliadal, co vsetko na svete je. Mas volnost zubozit sa a padnut do nizsieho sveta dobytka. Prave tak mas volnst pozdvihnut sa rozhodnutim vlastneho ducha do vyssieho sveta bozstva.

Človek je myseľ a telo, a interakcia medzi mysľou a telom, napr. keď chcem zdvihnúť ruku, alebo keď sadnem na špendlík a cítim bolesť je kauzálnou interakciou medzi týmito dvoma substanciami , mysľou a telom, ktoré sú nejako v človeku zjednotené.

Všetci ľudia sú obdarení pudom vyhľadávať to, čo je pre nich užitočné a sú si toho vedomí.

Človek je akcidentom svetovej substancie.

Predmetom idey, ktorá tvorí ľudskú myseľ je telo, čiže určitý skutočne existujúci modus rozpriestranenosti, a nič iné.

Žiadostivosť je sama esencia človeka, pokiaľ sa chápe ako esencia determinovaná na činnosť nejakým svojím daným stavom.

Napríklad tí, ktorí častejšie s obdivom uvažovali o postave ľudí, budú názvom človek rozumieť živočícha vzpriamenej postavy; ktorí sú však zvyknutí premýšľať o inom, vytvoria si o ľuďoch inú všeobecnú predstavu, napríklad, že človek je smejúci sa živočích, dvojnohý živočích, neoperený, živočích obdarený rozumom.

Ľudia žijúci na morských pobrežiach a brehoch riek vynašli udice, stali sa rybármi a živili sa rybami. Obyvatelia lesov si vyrábali luky a šípy, stali sa lovcami a bojovníkmi....Z daného rozvoja vyplynuli nové poznatky, ktoré prispeli k vedomiu človečenskej zvrchovanosti nad ostanými živočíchmi. Nastavoval im pasce, prechádzal cez rozum tisícorakými spôsobmi...

Človek je dielom okolností a podmienok v ktorých vyrastá.

Človek je syntéza nekonečnosti a konečnosti, dočasnosti a večnosti, slobody a nutnosti, jeho existencia je existenciou v paradoxe.

Ja je vedomou syntézou nekonečnosti a konečnosti, ktorá sa vzťahuje k sebe samej a ktorej úlohou je stať sa sebou, a to sa dá len vo vzťahu k Bohu.

Každý človek je duševno-telesnou syntézou, ktorá je k disponovaná na to, aby bola duchom, to je budova; ale on uprednosťnuje bývanie v suteréne, to znamená v kategóriách zmyslového.

Človek je duch. Ale čo je duch? Duch je Ja. ale čo je Ja? Ja je vzťah, ktorý sa vzťahuje k sebe samému.

Človek je duchovná bytosť rodiaca sa z telesnej bytosti.

Človek ako telesná bytosť je bytosť snažiaca sa o udržanie a zväčšenie svojich pôžitkov, kvôli sebe zanedbávajúca ostatných, proti ktorej úsiliu hrajú vonkajšie príčiny, choroby , násilie. Človek ako telesná bytosť je smrteľná.

Človek ako duchovná bytosť sa snaží o zväčšenie svojej lásky, t. j. božskej podstaty. Ak nemiluje stále viac (ľudí a intenzívnejšie) je nešťastná aj v blahobyte. Vonkajšie príčiny (choroby, násilie..) človeku ako duchovnej bytosti nemôžu uškodiť (ba pomáhajú jej konať dobro). Človek ako duchovná bytosť je nesmrteľný.

Filosoficko-antropologická definícia člověka by mohla znieť, že je to bytosť schopná foriem.

Človek je symbolické zviera, zviera schopné tvoriť a pochopiť symboly, symbolický jazyk.

Človek je súcno, ktoré má veľmi špecifický vzťah k bytiu. Človek je súcno, o ktorom sa nedá povedať, že sa medzi iným súcnom len vyskytuje. Toto súcno sa onticky vyznačuje skor tým, že mu v jeho bytí o toto bytie samo ide .

Na rozdiel od budhistickej náuky, sa v západnom myslení robí výrazný rozdiel medzi človekom a inými živými bytosťami, rastlinami a zvieratmi. Človek je výnimočný tým, že má jazyk, to znamená, že sa nachádza vo vediacom (vedomom) vzťahu k Bytiu. Otázka čo je bytie sa však v doterajšom myslení nekládla. Jej zodpovedanie je však pre zopdovedanie otázky čo je človek nevyhnutné. (ad Budhistická filozofia)

Človek nie je nič iné, ako to, čo zo seba urobí. Človek je naskôr projektom, ktorý sa subjektívne reflektuje, namiesto toho aby bol penou , hlinou či kapustou.

Človek je bytie-pre-seba , (kde sa vidí, vlastným projektom) a zároveň bytie-pre-iných (ako ho vidia ostatní).

Človek je živočích rozprávajúci príbehy.

Vlastnosť ľudského mozgu je reagovať na splnenie želania nie spokojnosťou ale želaním ešte po niečom lepšom. Hocičo dosiahneme, chceme viac.

Človek nestojí nad prírodou, ale je jej súčasťou.

Clovek je bytost, ktora neustale chce viac, než može, a može viac než smie.

Clovek je zviera, ktore tepelne upravuje svoje potraviny.

Človek je algoritmus. Emócie sú výsledky algoritmu vypočítavajúceho pravdepodobnosť úspechu nejakého podujatia - odvaha alebo strach.

Človek je nástroje vyrabajúci živocích.

Clovek je system, ktory sa dokaze naucit hrat rozne hry, ci uz pocitacove, alebo v realnom svete , vcitane hier jazykovych

Clovek je jediny rod z podcelade homini z celade hominidov z nadcelade hominidovcov z podradu celistovnosoblizne (suchonose) z radu primatov z nadradu placentovcov z podriedy zivorode triedy cicavcov stupna stvornozcov nadriedy celustnatcov podkmena stavovcov nadkmena chordatov vyvojovej vetvy druhoustovcov skupiny dvojstranovcov vyvojoveho stupna epitelvcov rise zivocichov z domeny eukariotov.

Clovek je na sposob hry futbaloveho muzstva. Clovek nie je substancia, ale len nieco zo substancii poskladane.

Clovek je vysokoorganizovana forma bielkovin.

Človek je animal rationale - rozumný živočích.

Človek je zoon logon, zoon politikon. (z gréčtiny - Rozpravajúci, spoločenský živočích.) Do latinčiny sa to preložilo neštastne ako animal rationale/rozumný živočích

Človek dokáže rovnako ako zvieratá žiť v objektívnej realite, ale okrem toho ešte dokáže žit vo fiktívnej realite spolu s ostatnými ľudmi a to ho robí výnimočným oproti zvieratám, pretože dokáže flexibilne kooperovať vo veľkých skupinách.

Človek je boh, alebo príbuzný boha.

Človek je zložený z nesmrteľnej (božskej) duše a smrteľného (materiálneho) tela.

Človek je zviera, ktoré.....

Podstatou človeka je sloboda.

Človej je stroj.

Človek je časťou svetovej substancie.

Človek je časťou materiálneho sveta.

Človek je pôvabný strojček s absolútne vypočítateľným algoritmom konania. Rob mu zle - bude zlý. Rob mu dobre - bude dobrý.

Toto je záhada človeka - človek ako vedomie sveta, človek ako pozorovateľ vesmíru.

Podstata človeka videná mikroskopom sa vo svojich základných stavebných prvkoch v ničom nelíši od podstaty kameňa či piesku.

Skutočný človek je však iba duch! Fyzické telo je len jeho vonkajší obal, slúžiaci mu na to, aby sa mohol prejaviť v hmotnosti. Aby v nej mohol žiť, duchovne rásť a duchovne dozrievať.

Každý z nás je produktom hviezd. Naše telá pozostávajú z prachu hviezd.

Človek je rozhovorom. I keď nehovorí, i keď sa mu iba niečo sníva. Človek je iba rozhovorom, podstata človeka vo filozofii je, že sme rozhovorom. Nič iného nie sme.

Človek vo svojej arogancii si o sebe myslí, že je niečím výnimočným, dielom hodným božstva, ja si skromne myslím, že stojí za úvahu, že vznikol zo zvierat.

Človek je potomkom opíc, ktoré sa státisíce rokov vyvíjali.

Človek je dielom božím.

Človek je domestikovaná opica. Preto miesto antropocentrického druhového mena Homo sapiens je na mieste meno iné, také, ktoré by podobne ako u iných domestikovaných druhov zdôraznilo fakt domestikácie. Ak máme prasa divé a prasa domáce, tak je výstižné a vecne správne mať Homo sapiens a Homo domesticus.

Na počiatku bola molekula, schopná sa replikovať a ďalej len evolúcia.

Jedinec je smrteľný, gény DNA sú nesmrteľné. Naše telo je vehikel nástroj na rozmnožovanie, gény DNA sú replikátor, to čo prežíva.

Gény a ich vehikle (telá) predstavujú nový typ stability, ktorý je založený na životnosti, plodnosti a presnosti prepisu. DNA sa delí a rozmnožuje do všetkých buniek v tele a aby prežil musí sa rozmnožiť aj mimo smrteľného tela.

Človek je sebauvedomenie. Je si vedomý seba samého, vedomý svojej ľudskej reality a úrovne; a to je to v čom sa podstatou odlišuje od zvierat, ktoré neprekračujú úroveň jednoduchého pociťovania seba samého.

Človek sa vo fyzickej rovine skladá z piatich prvkov a v rovine psychofyzickej z piatich skándh. Neexistuje žiadna nemenná podstata, žiadne nemenné ja.

Človek je zviera, ktoré si vytvára utópie.

Človek v západnej kultúre sa definoval na rozdiele medzi kultúrou a prírodou a hlavne na rozdiele medzi človekom a zvyškom prírody. Myslíme si, že stojíme nad prírodou a zdá sa nám už neprístojné hovoriť o sebe ako o cicavcoch alebo o primátoch. To je tradícia, ktorá pochádza už z Biblie... pritom veda nám dnes hovorí, že máme v našom tele viac nie-ľudských buniek ako ľudských, viac nie-ľudského DNA. Samotné ľudské DNA pochádza z časti z vírusov. Vieme že tento mikroživot baktérií a bacilov v nás, nepomáha len pri trávení, ale určuje aj našu inteligenciu, náladu, to čo sa staneme alergikmi, alebo autistami, epileptikmi, alebo dostaneme alzheimera.... učíme sa, že sme ďaleko viac časťou prírody, ako sme si mysleli...

Hoci sa pravidelne sprchujeme a umývame, tak na povrchu našeho tela a vnútri našeho tela žije rovnaký počet mikrobiot ako je buniek našeho tela alebo dvojnásobný, čo je 5 až 10x 10 na 14-tu. Zatiaľ čo génov človeka je 21500, tak génov týchto mikrobiot je 2 až 20 miliónov. Ak sa pozeráte na človeka, geneticky sa teda dívate na 0,1 až 1% človeka a zbytok sú geny eubakterií, archebakterií, mikroskopických eukaryot. A kde žijú? V piatich oblastiach - povrch kože, ústna dutina, nosná dutina, pohlavná sústava a predovšetkým tráviaca sústava.

Človek je holobiont, zliatina ľudských buniek a buniek mikrobiont.

Človeka tvorí 37,2 bilióna buniek, s odchýlkou približne 0,81 bilióna... Kedže počet baktérií a ľuských buniek je takmer rovnaký, dalo by sa tvrdiť, že človeka spolovice tvora baktérie. Celkový počet buniek ľudského tela je spolu s baktériami okolo 70 biliónov.

Sme tým, čo chceme. (Chceš ženu, si muž)

To, čo nazývame "bytosť", "jedinec", "osoba", či "ja", nie je nič než meniace sa spojenie telesných a mentálnych javov, ktoré skutočne nemá žiadnu vlastnú existenciu. Toto je v stručnosti Budhovho náuka anattá, teda učenie, že všetka existencia je prázdna (Sunna) od akéhokoľvek trvalého ja či podstaty.

Za veľké zásluhy v minulých životoch sa niekto narodí ako človek.

Človek je tvor, ktorý...

Každé zviera (a teda i človek) je nielen hrobom tisícky mŕtvych zvierat ale i bydliskom milónov živých baktérií.

V prapolievke (v ktorej život vznikol) dochádzalo časom k nedostatku surovín. Preto medzi mikroorganizmami nastal boj o existenciu, potreba štiepenia svojich konkurentov a chránenia sa stenou. Tak vznikali bunky s metabolizmom a bunkovou stenou a po dlhom vývoji viacbunkový veľký nemotorný robot s trávením a kožou - človek.

Na rozdiel od iných druhov, ľudské mláďa sa rodí nedovivinuté. Je to zrejme hlavne preto, lebo naši prapredkovia zostúpili zo stromov do stepí, začali chodiť na zadných končatinách, čo si od samíc vyžaduje užšiu panvu, pričom hlava plodu mala naopak tendenciu získavať na objeme, aby bola schopná spracovať nárast sociálnych interakcií. O nedovivinuté mláďa sa treba dlhšie starať, a to už samotná matka nezvládne. Je nutná spolupráca otca. V etológii sa to nazýva vysoká miera samčích rodičovských investícií (male parental investments, MPI), čo značí mieru "obete", ktorú musí samec budúcemu potomstvu obetovať.

Človek je sledom svojich skutkov. Skutok je odpoveď a já musím celé mesiace hľadať otázky, ktoré sú v tej odpovedi zavinuté, sú tam implikované a ja ich musím rozplikovať.

To hlboké, čo človek v sebe nosí, tá možnosť transcendovať seba samého, pretože má reč, ten človek je bytosťou, ktorá je zo všetkých tých tvorov najvyššie, pretože má tú reč, ktorou môže trancendovať svoje biologické, fyzikálne, machanické a neviem aké.to sa v človeku v vdnešnom vzdelávaní nekultivuje.

Podstata človeka je práve tak kultúrna ako prírodná. Toto dvojité zaradenie predstavuje paradox ľudskej existencie. Človek je nekonzistentný živočích vystavený napätiu medzi prírodou a kultúrou. Je pod diktátom oboch.

Veľkosť ženskej delohy je obmedzená zachovaním funkcie pohybu na dvoch nohách..preto sa všetky ľudské deti sa rodia nezrelé a predčastne, aby rast hlavy mohol nasledovať aj po pôrode.... Mozog dieťaťa sa nevyvíja v nemennom a bezpečnom prostredí maternice. Rastúci mozog dostáva neustále podnety vo forme pachov, zvukov, dotykov a obrazov z vonkajšieho sveta. Táto fáza vývoja nemajúca obdobu pri iných živočíšnych druhoch, robí ľudské mláďa neobyčajne vnímavým a učenlivým. A kedže dieťa sa rodí do špecifickej kultúry svojich rodičov, nie je to už príroda, ale kultúra, ktorá dobudováva konštrukciu ľudského mozgu. Tu sa začína aj napätie medzi prírodou a kultúrou.

Byť ľudskou bytosťou znamená byť hľadajúcim. Pravdu, spravodlivosť alebo vzťah medzi ideálom a realitou. Ľudská bytosť nemôže byť spokojnou vo všetkom.

Podla Spinozu, každý inštinkt je nástrojom vyvinutým prírodou pre zachovanie indivídua (alebo, ako náš starý mládenec zabudol dodať, zachovanie druhu) (ad Benedictus de Spinoza)