Ke každému ze jsoucen náleží tři věci, jimiž musí vznikati vědění,čtvrtá věc pak je vědní samo a za pátou je třeba pokládati samo to, co lze opravdu poznati a co jest opravdové jsoucno Z těch věcí jedna je jméno, druhá výměr, třetí obraz, čtvrtá pak vědení......A co se týče jména,žádna věc nemá meno stálé a nic nebrání, aby to, co se teď nazýva kulaté, nebylo nazváno přímym a příme kulatým..A také o výmeru lze říci totéž; vždyť se skládá ze jmen a výrokú a proto ani při něm není nic dost pevně stáleho.

natural kind terms express the essence of the objects they name and words are appropriate to their referents insofar as they describe what their referents are.

Každému zo súcien prináležia tri veci, ktorými musí vznikať vedenie, štvrtá vec je potom to vedenie samo a za piatu treba pokladať samo to, čo sa dá naozaj poznať a čo je skutočné súcno. Z tých vecí je jedna meno, druhá definícia, tretia obraz a napokon štvrtá vedenie.... čo sa týka mena, žiadna vec nemá meno stále a nič nebráni, aby sa to, čo sa teraz nazýva okrúhle volalo priame a priame okrúhlym, ale vec sama nebude pre tých, čo to meno zmenia a budú používať opačné o nič menej stála. O definícii možno povedať to isté; veď sa skladá z mien a výrokov a preto ani pri nej nie je nič dosť pevne stále...Obraz je to, čo (napr. v prípade okrúhleho) býva maľované a zmazávané, sústružené a ničené, avšak s pravým kruhom, ku ktorému sa to všetko vzťahuje sa nedeje žiadna z týchto zmien..

Keď (starší) pomenovali nejakú vec a podľa mena sa k nej obrátili, videl som a zapamätal som si, že tú vec volajú tak, ako zaznelo z ich úst, keď ju chceli ukázať. Že naozaj to chceli, bolo zjavné z pohybu tela, tej prirodzenej reči všetkých národov, ktorá sa zračí z výrazu tváre, z pohybu očí, z pohybu údov a zvuku hlasu, vyjadrujúcich stav ducha, keď o niečo prosí, keď sa po niečom túži, keď sa má niečo zavrhnúť alebo urobiť. Často, počujúc slová v rozličných vetách jednako použité, pomaly som začal chápať, aké veci označujú, a môj jazyk týmito slovami povedalo to, čo som chcel.

.. vysvetlím krátko príčinu termínov nazývaných transcendentálnymi, ako sú jestvujúcno, vec, niečo atď. Tieto termíny pochádzajú z toho, že ľudské telo je schopné si pri svojej obmedzenosti súčasne zreteľne si vytvoriť len určitý počet predstáv... Ak sa tento počet prekročí, začnú tieto predstavy navzájom splývať.... Keď však predstavy v tele celkom splynú, aj myseľ si bude predstavovať všetky telesá konfúzne bez akéhokoľvek rozlišovania a bude ich chápať akosi v zmysle jedného atribútu, napríklad atribútu súcna, veci atď....Napokon z podobných príčin vznikli aj pojmy, ktoré sa volajú všeobecné, ako človek, kôň, pes atď....všetci ľudia si nevytvoria tieto pojmy tým istým spôsobom, ale každý inak podľa toho, čo najčastejšie pôsobilo na jeho telo, čo si jeho myseľ najľahšie predstaví, alebo na čo si najľahšie spomenie.Napríklad tí, ktorí častejšie s obdivom uvažovali o postave ľudí, budú názvom človek rozumieť živočícha vzpriamenej postavy; ktorí sú však zvyknutí premýšľať o inom, vytvoria si o ľuďoch inú všeobecnú predstavu, napríklad, že človek je smejúci sa živočích, dvojnohý živočích, neoperený, živočích obdarený rozumom.

Ak človek premýšľa o slove jablko, a vzápätí prejde na plod, ktorý nemá s artikulovaným zvukom nič podobné, kým spoločné majú tieto dve veci len to, že na telo toho istého človeka často pôsobili obidve tieto veci, t.j. že tento človek často počul slovo jablko a pritom videl sám plod.

Rad a spojitost idei je totozna s radom a spojitostou veci./ Ordo et connexio idearum idem est ac ordo et connexion rerum.

Medzi našim myslením a zákonitosťami vonkajšieho sveta existuje predzjednaná harmónia.

Doteraz sa predpokladalo, ze nase poznanie sa musí riadiť vecami... skúsme teda, či nepokročíme ďalej za predpokladu, že predmety sa musia riadiť podľa nášho poznania.

Nepoznávame vec ako takú, ale iba jej prejav, to, čo je pre nás. Prejav veci je to, čo kognitívny subjekt rozpoznáva ako objekt, pomocu náhľadov (vnemov) prichádzajúcich cez zmysly. Najvšeobecnejšie pravidlá, ktoré platia pre veci, ako ich poznáme, sú štruktúry vnímania a chápania, a nie ontologické princípy založené na bytí. Človek teda rozpoznáva na základe svojich vlastných poznávacích schopností a nevie, či tieto vedomosti majú skutočne náprotivok vo vonkajšom svete.

Ked pocujeme, netvoríme si ku každému slovu obraz v hlave. Vernuft hovorí k Vernuftu nie k Verstandu.

Pojmy sú skratky .. živá príroda-genus-família-rad-trieda-jeleň ...aby sme nemuseli nanovo poznávať každé zviera.

Predstavy nadväzujú iba jedna na druhú, pojmy bud na pojmy alebo na predstavy (vtedy ide o konkretne pojmy).

Vernuft=obraz sveta v slovach, Vorstelung von Vorstelungen.

Logika je cista Vernuft-veda. Ostatné vedy vychádzajú z predstáv, matematika z apriórnych.

Nase pojmy sa neriadia predmetmi, ale predmety sa riadia pojmami. (t.j. nase pojmy vytvaraju svet)

Čo je pravda? - pohyblivé vojsko metafor,antropomorfizmov a metonymií. (pozn.metonymia=prenesenie názvu na základe vecnej súvislosti, nie podobnosti. Pr. Plzeň-pivo)

Ak niekto schová vec za krík a znovu ju tam najde (napr. pod pojmom cicavec nájdem ťavu)...Takto sa to má s hľadaním a nachádzaním 'pravdy' v oblasti rozumu.

Pocit pravdy - napr. ak označujeme jednu vec za červenú, druhú za studenú - človek vďaka nemu žije v určitom kľude, istote a dôslednosti. PRAVDA= NEPORUŠIŤ DANÝ PORIADOK. Človek stavia svoje jednanie pod vládu abstrakcií a nestrpí už, aby bol strhávaný náhlimi dojmamy, zovšeobecňuje ich v bezfarebné a chladné pojmy, buduje z nich pyramídový poriadok, veľkú pojmovú stavbu vyžarujúcu prísnosť a chlad vlastný matematike, nekonečne komlikovaný dom na vode, ktorý aby sa uržal je stavbou z pavúčich vlákien.

Na stavbe pojmov pracuje pôvodne jazyk- neskôr veda. (VEDA=PRÁCA NA POJMOVEJ STAVBE.) Vedec stavia svoju chyžku pri tejto stavbe, ktorá mu poskytuje ochranu pred prúdom nových metafor - mýtu, umeniu..kde každy strom môže prehovoriť a býk odvliecť pannu.

celá žitá skutočnosť je v pohybe, deje sa. Dianie však musíme v poznávaní násilne zastavovať, a to predovšetkým pojmami, aby sme o veciach mohli vôbec niečo povedať. Pojmy sú pri povrchnom pohľade stále, platia dlhodobo a robia aj viac: robia veci rovnakými, zovšeobecňujú, zjednodušujú, lebo si nevšímajú detaily, veci zatrieďujú, kategorizujú, tvoria druhy, rody, zákony. Vytvárajú z chaosu zmyslových zážitkov poriadok, usporadúvajú, sprehľadňujú, a tak nám umožňujú vo veciach sa vyznávať, narábať s nimi podľa našich potrieb, kalkulovať s nimi, využívať ich. Je to zároveň skratkovité poznávanie, ktoré nám má umožňovať rýchlo si vytvoriť o veciach prehľad.

Z pojmov ako základu zrovnakosťovania, zozákoňovania, zjednodušovania, spodstatňovania a tak ďalej vychádza teda skresľovanie a znásilňovanie žitej skutočnosti, ale užitočné, nezabúda Nietzsche často dodať.

Najprv obrazy... Potom slová, používané pre obrazy. Napokon pojmy, možné len keď sú slová - zhrnutie mnohých obrazov pod čosi nenázorné, ale počuteľné (slovo). Trocha emócie vznikajúcej pri slove, teda pri nazeraní podobných obrazov, pre ktoré máme jedno slovo - táto emócia je to spoločné, základ pojmu. Že slabé pocity sa kladú ako rovnaké, že sa pociťujú ako tie isté, je základný fakt.

Sila vynaliezavosti, čo vybásnila kategórie, pracovala v službe potreby, totiž istoty, rýchlej zrozumiteľnosti na základe znakov a zvukov, skracovacích prostriedkov... Mocní urobili mená vecí zákonom a najväčší umelci abstrakcie spomedzi mocných stvorili kategórie.

Význam slova záleží na tom, aké má dané slovo miesto v celkovej štruktúre jazyka.

Význam slova nie je ukotvený vertikálne ale horizontálne. T.j nemá vzťah nahor k nejakým večným ideám, ani nadol k veciam, ale k iným slovám.

Jazyk je systémom rozdielov. Význam slova spočíva v rozdiele od iných slov.

Všetky naše definície sa musia končiť nejakým ukázaním. Definovať farbu je nemožné, treba ju ukázať.

Zmysel vety určujeme metódou verifikácie.

Logický obraz faktov je myslienka.(3.teza traktatu).

Myslienka je zmysluplná veta.(4.teza traktatu).

Realitu nemôže uchopiť jazyk (myslenie), ale iba mystické vcítenie, jedine cit.

Kdekoľvek sa objaví slovo označujúce určitú oblasť v určitom priestore, môže ním byť iné slovo označujúce inú oblasť v tomto priestore nahradené, bez toho aby vznikol nezmysel; avšak slovo označujúce nejakú inú oblasť náležiacu nejakému inému priestoru ním nahradené byť nemôže, iba ak gramaticky chybne, t.j. nezmyselne. Priestor by sa dal definovať ako úplný súhrn možností daného druhu.

Problém nezmyselnosti jazykových výrazov je problémom ich reálneho alebo nereálneho používania v jazykových hrách. Reálne používanie zakladá význam a činí z jazykového výrazu zmysluplný výraz. Nereálne používanie jazykového výrazu (ktoré nie je vždy zjavné) zakladá naproti tomu nezmysel a robí z jazykového výrazu nezmyselný výraz, ktorý bude raz koniec koncou stiahnutý z obehu.

Predstaviť si jazyk znamená prestaviť si formu života.

Forma života je ono dno jazykových hier, ono dno prúdu života, v ktorom plává lingvistický subjekt a len veľmi ťažko sa ku dnu dostáva.

Pravidla gramatiky nie sú nicím iným ako zvykmi (obyčaje, inštitúcie).

Jazyk je zakorenený rozmanite. Má korene a nie len jeden koreň.

Otázka po verifikácii je len zvláštnou formou otázky - Ako to myslíš?.

Vysvetlenie nie je otázkou správnosti či pravdivosti, ale výhradne otázkou súhlasu. Súhlas je podstata pravdivosti či nepravdivosti. Súhlasíme v jazyku na základe používania určitých pravidiel, a tie sú sociálne praktickej povahy.

Význam slova je jeho používanie v jazyku. Otázka Čo je vlastne slovo je analogická otázke Čo je šachová figurka.

Veta ako obraz skutočnosti, nie je obrazom v zmysle nejakej predstavy, ale obrazom na spôsob teoretických (matematických) modelov mechaniky. Z toho vyplýva, že subjekt nemôže byť pasívnym príjemcom obrazov, ale aktívnym spolutvorcom konštruovaného poznatku. Základný zákon mechaniky je špeciálnym prípadom všeobecnejšieho zákona pre svet - princípu logickej formy.

Naše pojmy sú ako sklenená fľaša a my sme ako mucha v nej.

Jazyk ako obraz skutočnosti má so svetom spoločnú formu -logickú formu.

Jazyk je súhrnom výrokov o svete. Jenoduchý výrok popisuje nejaký popisuje jednoduchý fakt.

Pozrite sa napríklad na to, čo sa deje v prípadoch, ktoré nazývame hry. Pozrime sa či nájdeme existenciu niečoho , čo majú všetky hry spoločné. (kartové hry, loptové hry, kolokolomlynské, kto vydrží dlhšie pod vodou na jeden nádych a ruskú ruletu). Tým istým spôsobom nachádzame a skúmame mnoho rôznych hier. Vidíme ako sa niektoré podobnosti ukazujú a potom sa strácajú. Záverom nášho skúmania je toto: Vidíme komplikovanú sieť podobností, ktoré sa pretínajú a prekrývajú a niekedy vidíme aj celkové podobnosti... Nenapadajú mi lepšie slová ako charakterizovať tieto podobnosti ako slová vyjadrenie rodinné podobnosti. či podoby. Rozličné podobnosti medzi členmi rodiny ako napr. druh postavy, rôzne črty a rysy, farba očí, chôdza, temperament atď. Všetky tieto podobnosti a prekrývajú a prelínajú tým istým spôsobom. A dovoľujem si povedať, že rôzne hry tvoria jednu rodinu. (ad Existuje nejaká ustálená, jasne a presne vytýčená definícia slov? - Vždy možno prísť s nejakou výnimkou, ktorá nejakú jasnú definíciu naruší)

Perceptuálna podobonosť je základom všetkého očakávania, učenia, tvorenia zvykov. Zároveň zdieľame informácie (vysielame signály), vtáci spevom, opice škrekom a ľudia tak, že vyslovujú pozorovacie vety - Pes! Prší! Je mi zima! - Tieto pozorovacie vety (P) sú prvé historicky i dnes pri výchove dieťaťa. Neskôr (nie P), (PaP) , (ked P, tak P)-pozorovacie kategorialy, reifikácia,

Diskurz je celok nanútených, alebo nanucovaných významov, ktoré sa tiahnu spoločenskými pomermi.

Hovorenie jazykom je zapojenim sa do velmi zlozitej pravidlami riadenej formy spravania.