A vobec, vsetko co jestvuje, ma vraj nejake poznanie.

Vnímanie a myslenie nazýva totiž tým istým.

..nejestvujúce nemôžeš ani poznať (pretože to nie je možné), ani vysloviť, lebo myslenie a bytie je to isté.

..Myslenie však a to, čo myslíme, je to isté. Myslenie totiž nemôžeš nájsť bez jestvujúceho, v ktorom je myslenie vyjadrené. Lebo mimo jestvujúceho nič nie je...

Pokiaľ ľudia žijú nekriticky v každodennej skúsenosti, žijú vo svete zdania (jaskyne) a nevedia nič o vlastnom bytí. Filozofia oslobodzuje človeka z jaskyne zdania a privádza ho ku slnku pravdy. Tým je dané rozlíšenie medzi púhym zdaním a pravým bytím.

Ak máme spoločnú schopnosť myslieť, máme spoločný aj rozum, skrze ktorý sme rozumnými tvormi. Ak je tento rozum spoločný, tak aj ten, ktorý nám nariaďuje, čo treba robiť a čo nie. Ak toto pripustíme, aj zákon je spoločný, a ak zákon, sme občanmi. Ak sme občanmi, tak nám všetkým prináleží akési občianstvo, a ak toto pripustíme, svet je ako štát. A či azda môže niekto povedať, že celému ľudskému pokoleniu prináleží nejaký iný štát?

Myseľ je to, čím človek ovláda svoje telo /Človeka nestotožnuje s mysľou/. Myseľ je iba skladisko myšlienok, kt. srdce načerpá z enegie bytia.

Keď napríklad vojak uvidí v piesku konské stopy, z myšlienky na koňa prejde na myšlienku o jazdcovi a od neho na myšlienku o vojne atď. Naproti tomu roľník z myšlienky na koňa prejde na myšlienku o pluhu, poli, atď.

Ak budú na ľudské telo súčastne pôsobiť dve alebo viac telies, keď si myseľ neskôr predstaví niektoré z nich, ihned sa rozpamätá aj na ostatné.

Myseľ si môže predstaviť a spomínať si na minulé veci len pokiaľ trvá telo.

Idey, ktoré chápeme pri vnímaní a vedení, nie sú v skutočnosti idey v našej mysli, ale idey v božej mysli a my máme cez osvietenie k týmto ideám prístup.

Hmota je citlivá, má schopnosť pociťovania. Myslenie samo je prejavom citlivosti vysokoorganizovanej hmoty - ľudského mozgu.

Dívejte se na proces myšlení jako na vnitřní vizualizaci neomezenou materiálním světem. V myšlenkách se můžete pohybovat dopředu i dozadu. K tomu, abyste vstoupili do světa myšlení, nepotřebujete svých pět smyslů. Totéž děláte, když spíte. Příčina a následek nejsou nutným předpokladem.

Mysliaci tvor bez mozgu je ako tráviaci tvor bez zaludka.

Usudzovanie je hľadanie prieniku pojmov.

To čo je chápanie u subjektu, to je kauzalita (=materia) u objektu. Chápanie kauzality premieňa vnímanie na nazeranie.

Premyslieť si môže človek len to,čo pozná - preto sa má niečomu naučit, ale vie len to , čo premyslel.

Ako nemôže byť teleso uvedené do pohybu bez pôsobiacej príčiny tak ani do vedomia nemôže prísť myšlienka bez nejakého popudu. Popud je buď vonkajší, podráždenie zmyslov, alebo vnútorný, teda nejaká iná myšlienka, ktorá prináša danú myšlienku pomocou asociácie.

Asociácia dvoch myšlienok sa zakladá buď na vzťahu príčiny a následku, alebo na podobnosti, alebo obyčajnej analógie, a nakoniec na rovnakom čase ich prvého poňatia, napr. tak, že myšlienky vznikli (v našom vedomí) naraz preto, lebo predmety týchto myšlienok sa nachádzali vedľa seba v priestore.

Myšlienkové asociácie založené na vzťahu príčiny a následku sa vyskytujú v hlavách mysliacich a dôkladných, asociácie na základe podobnosti, alebo obyčajnej analógie v hlavách vtipných, duchaplných a poetických, a nakoniec asociácie založené na rovnakom čase vzniku sa vyskytujú v hlavách obmedzených.

Myslenie je symbolicke konanie

Myslením myšlienky nevytvárame, ale ich uchopujeme.

Mozeme povedat, ze myslenie je v podstate činnosťou operovania so znakmi. Táto činnosť je vykonávaná rukou, keď myslíme prostredníctvom písania, ustami a hrtanom, ak myslíme prostredníctvom hovorenia, a keď myslíme tým, že si predstavujeme znaky alebo obrazy, nemôžem ti uviesť nijakého činiteľa, ktorý myslí. Ak potom povieš, že myseľ myslí, upozorňujem ťa, že používaš metaforu..že v tomto prípade je myseľ činiteľom v inom zmysle než je ten, v ktorom možno o ruke povedať, že je činiteľom písania.

Adekvátna teória mysle musí dať do vzájomného vzťahu 3 zdanlivo nesúvisiace veci. Funkcionálnu organizáciu, fyzikálnu konštitúciu a subjektívne javenie. Pokrok v prvých dvoch oblastiach vďačí vynechaniu subjektu a skúmaniu iba objektívnych časovo-priesorových vlastností. Na skúmanie mysľe to ale nestačí. Intuitívne sa mi zdá, že východiskom by mohol byť spinozovský monizmus, kde sa mentálne aj fyzické budú javiť ako neúplné deskripcie zásadnejšej reality.(ad Benedictus de Spinoza)

Myslieť znamená hovno vedieť. Tragédiou je, že najviac myslia tí, ktorí toho najmenej vedia.

Človek je algoritmus. Emócie sú výsledky algoritmu vypočítavajúceho pravdepodobnosť úspechu nejakého podujatia - odvaha alebo strach.

Myslenie je urcity pohyb tela.

Vedomé myslenie môže byť založené na súkromnom rozprávaní sa samého so sebou.Podľa psychológa Juliana Jaynesa (The Origin of Consciousness in the Breakdown of the Bicameral Mind (1976)) – s ktorým súhlasí aj filozof Daniel Dennett – je možné, že naši pradávni predkovia používajúci jazyk, si neboli skutočne vedomí. Ich reč bola skôr štýlom komunikácie počítačov. Určite to nie je vedomá komunikácia. Keď mal náš predok problém, mohol „požiadať“ o pomoc a niekto ho mohol počuť. Vďaka tomu si vypestovali návyk žiadať o pomoc či klásť otázky. V časoch tejto primitívnej komunikácie mohli riešiť určité problémy položením otázky, ktorú síce neadresovali nikomu konkrétnemu, no mohol im odpovedať ktokoľvek, kto bol nablízku. Jedného dňa však nejaký pračlovek položil otázku a naokolo nebol nikto, kto by ho mohol počuť. On ale svoju otázku počul, začal vymýšľal odpoveď a uspel. Vlastne vytvoril komunikačné spojenie medzi dvoma časťami jeho mozgu, medzi ktorými bol problém v spojení. Jeden komponent narazil na problém a nevedel si s ním rady, druhý ho vyriešil.

Myslenie je psychicky proces smerujuci k rieseniu problemov. Problemy plynu z jednoduchych klasifikacii /Co je to/, rozhodovania /kam ist/ pripadne zostavovanie a testovanie komplexnych planov cinnosti /Ako to urobit/

Myslenie je prúd asociácií. Jednym sposobom myslenia je prúd myšlienok, ktoré počujeme v duchu. Druhym sposobom myslenia je prud obrazov, ktore vidime v duchu

Myslenie je manipulacia s pojmami. Myslenie je zalozene na vztahoch medzi pojmami. Pomy tvoria surovy material, s ktorym sa manipuluje a kombinuje /induktivne, deduktivne/ v priebehu myslienkoveho procesu.

delenie na racionálne a nejaké mystické, iracionálne vo výkone našej mysle, či mysle iných zvierat je dokázateľne a definitívne antropocentrický nezmysel. Nič také v mozgu nemáme. Čo však máme je, že podstatná časť rozhodovacích procesov je nevedomá.

Naša myseľ je ako pohár čistej vody. Ak do vody pridáte soľ, stane sa slanou; ak pridáte cukor, stane sa sladkou; ak pridáte výkaly, budú z nej splašky. Voda je však pôvodne čistá. Žiadne myslenie, čistá myseľ. Čistá myseľ, žiadny problém.

Filozofia (myslenie) je kladenie si otazok a hladanie odpovedi na ne. Je dobre mat odpovede na vsetky otazky. Kto sa chce hrat na mudreho, musí mať pripravené odpovede na všetky otázky

Necítime to, že v našej hlave milióny neutrónov počítajú pravdepodobnosti prežitia a reprodukcie, a tak sa mylne domnievame, že náš strach z hadov, náš výber sexuálneho partnera, alebo naše názory o Európskej únii sú výsledkom nejakej mysterióznej slobodnej vôle.

Myslenie je výpočet.

Myslíme v smere entropie. Myslenie vidí realitu iba tam, kde entropia rastie. Ak niekto tvrdí, že sa niečo dialo proti rastu entrópie (pozn: napr. že sa rozostúpili vody mora a vytvoril sa suchý chodník pre odchod židovského národa z Egypta), zdá sa nám to nereálne, nepravdepodobné, ako zázrak alebo nejaký klam a čary.

Myslenie musí spĺňať prinajmenšom dva predpoklady: Kto chce myslieť potrebuje niečo o čom by mohol myslieť...problém, predmet myslenia, tému. Ďalej sa nemyslí len o niečom, ale aj pomocou niečoho. Myslí sa pomocou pojmov a viet a úsudkov. Za tretie podľa Hegela k mysleniu potrebujeme negativitu. Myslenie sa stále pohybuje v rozporoch a protikladoch. (ad Georg Wilhelm Friedrich Hegel)

Myslenie je vnútorný rozhovor.