/Peniaze/ ponechali medzi človekom a človekom už len jediné puto, totiž obnažený záujem, bezcitnú holú platbu.

Európou obchádza strašidlo - strašidlo komunizmu. K svätej honbe proti tomuto strašidlu spojili sa všetky mocnosti starej Európy, pápež i cár, Metternich i Guizot, francúzski radikáli i nemeckí policajti.

Nech sa trasú panujúce triedy pred komunistickou revolúciou! Proletári nemajú v nej čo stratiť, len svoje putá. Dobyť môžu celý svet.

Jednou z hlavných chýb, ktoré urobil reálny socializmus bolo, že sa sústredil hlavne na rozvoj výrobných síl a na spravodlivejšie rozdeľovanie produktov výroby medzi obyvateľstvo, namiesto toho aby sa sústredil na to, ako pôvodne zamýšľal Marx, aby kvalita života v socialistickej spoločnosti bola úplne odlišná od ostatných existujúcich spoločností, čo znamená, že v autentickej socialistickej spoločnosti by odcudzená práca nebola hodnotou, muž a žena by nemuseli tráviť vačšinu ich života v nútených činnostiach. Namiesto toho socializmus začal dobiehať kapitalizmus v produkcii..

Socializmus sa nerozvinul v najrozvinutejších západných spoločnostiach, ako to zamýšľal Marx. V niektorých najrozvinutejších spoločnostiach sa namiesto neho rozvinul fašizmus.

Je otázkou či sa ešte pracujúca trieda v rozvinutých kapitalistických spoločnostiach dá nazvať proletariátom. Organizovaná pracujúca trieda už nie je v pozícii, že by nemala čo stratiť okrem svojich okov, ale už má čo stratiť aj po stránke materiálnej aj po stránke psychologickej.

Marxova teória sa musí opraviť, ale veľa z Marxovej teórie ohľadom vývoja kapitalizmu sa potvrdilo : 1) Koncentrácia ekonomickej moci 2) Zlúčenie ekonomickej a politickej moci 3) Rast zasahovania štátu do ekonomiky 4) Rasť ťažkostí spojených s obmedzovaním zisku?? 5) Potreba neoimperializmu, potreba tvorby nových trhov a akumulácie kapitálu

Súkromné vlastníctvo je nevyhnutnou inštitúciou, minimálne v hriešnom svete; ľudia viac pracujú a menej sa hádajú, keď je majetok súkromný a nie spoločný.

Socializmus je najlepší systém, len mu treba dať šancu, treba ho dotiahnuť do dokonalosti.

Kto robí Marxa zodpovedného za politické procesy, je to podobné ako keď niekto robí zodpovedného Ježiša za inkvizíciu. (ad Karol Marx)

Svojho šťastia sa nikdy nezriekaj , to je hlavné. Plecom sa prebíjaj dopredu a nikoho neľutuj. Ak sa zľutuješ nad niekým - udupajú ťa. Neľutuj a choď; ak sa ti niekto postaví do cesty, zľahka ho drgni plecom; ak sa ti nevyhne - vraz doňho tuhšie a neobzeraj sa. To je moja filozofia braček. A ničomu inému never, ľudia si vymýšľajú všelijaké úbohé rozprávky.

Svet sa otepľuje alarmujúcim tempom a jediná nádej na odvrátenie nastávajúcej ekologickej katastrofy je opustiť kapitalizmus.

Socializmus, ktorý (by) nezahŕňal aj liberálne slobody, (by) bol omylom.

Uvažujeme-li o našem životě, o tom, oč usilujeme, záhy zjistíme, že téměř veškeré naše konání a snažení se váže na existenci dalších lidí. Zjistíme, že celým svým založením jsme podobni živočichům žijícím pospolitě. Jíme pokrmy, které vyprodukovali jiní lidé, máme na sobě šaty, které vyrobili jiní lidé, a bydlíme v domech, které postavili jiní lidé. Většinu toho, co víme a v co věříme, nám sdělili jiní lidé, prostřednictvím řeči, kterou stvořili jiní. Naše schopnost uvažovat by bez fenoménu řeči byla velice chatrná, srovnatelná se stejnou schopností vyšších živočichů; a tak si volky nevolky musíme přiznat, že za náskok, který máme před zvířaty, v první řadě vděčíme našemu životu v lidské pospolitosti.

V Marxovej filozofii boli zárodky, ktoré viedli ku neskorším zločinom komunizmu.

Liberálna demokracia zvíťazila nad komunizmom a historický súboj medzi politickými systémami sa tým zakončil (hoci stále budú udalosti zapĺňať stránky novín).

Hierarchické usporiadanie spoločnosti je potrebné na riešenie komplikovaných problémov, rozdeľovania statkov. To, že sa ochudobňujú tí na spodku hierarchie je čiastočný problém, ktorý treba riešiť bez odstránenia hrierachie. Cieľom hierarchie nie je vládnutie len pre vládnutie.

Idea, že všetko dobro je na strane proletariátu a všetko zlo na strane buržoázie je klasický príklad myslenia skupinovej identity, kde jedna skupina je dobrá, druhá zlá a zodpovedná za všetko zlo.

Ak zoberiete majetok buržoázii, tak sa k moci dostane menšina z proletariátu, pričom nie je jasné (z Manifestu) ako sa tá menšina vyberie. Táto menšina pochádza z dobrého proletariátu a preto by nemala byť korumpovaná, čo sú obidva nepravdivé predpoklady, pretože nie všetok proletariát je dobrý a menšina sa môže skorumpovať pod sociálnym tlakom, čo sa vždy aj stalo, ak sa tento experiment uskutočnil.

Nie je žiadna záruka, že po komunistickej revolúcii budú mať vedúci predstavitelia potrebnú schopnosť riadiť tak komplikovaný systém ako je ekonomika voľného trhu.

To že kapitalista nedáva do podniku svojou osobou žiadnu pridanú hodnotu je mylná. Nie je ľahké mať dobrý podnikateľský nápad. Nie je ľahké mať dobrý marketigový a predajný plán. Nie je ľahké nájsť zákazníka a uspokojiť ho

Neexistuje žiadna teória prečo by mala byť diktatúra proletariátu ďaleko produktívnejšia ako kapitalizmus, prečo by mala nakoniec produkovať toľko, že všetky potreby budú uspokojené a ľudia by sa angažovali iba v spontánnej a kreatívnej práci.

Je nasprávna idea, že ak dáte ľuďom chlieb a hry, ak uspokojíte ich potreby, stanú sa ľudia mierumilovní a anjelmi. Sme stavaní na problémy, a ak niekto za nás vyrieši všetky problémy, prvé čo urobíme je nejaká tvorivá deštrukcia, len aby sme videli, ako sa deje niečo nečakané, aby sme zažili nejaké životné dobrodružstvo.

Prvá Československá republika patrila do prvej desiatky najvyspelejších krajín sveta. Druhá svetová vojna jej príliš hospodársky neublížila, rozhodne menej ako Rakúsku, či Nemecku, alebo Francúzsku.

..po krachu komunistického štátu a otvorení sa svetovej ekonomike sme (Československo) nemali na trhu čo ponúknuť a logicky sme spadli do úrovne rozvojových krajín.

Komunizmus na rozdiel od kapitalizmu hospodársku krízu spôsobenú nedostatkovým trhom nemá ako riešiť bez vlastného zániku, čo sa aj stalo.

Za komunizmu štát nemal dlhy.

Komunisti svojím vládnutím spôsobili nielen tie dlhy, ktoré má terajší štát, ale aj dlh, ktorý vznikol nákladmi na prestavbu kultúry a vzdelania obyvateľov, na vybudovanie novej trhovej ekonomiky, teda to, čomu hovorím civilizačný dlh, a ten len pre Slovensko môže dosahovať bilióny bývalých korún československých. Do civilizačného dlhu možno zarátať: dlh, ktorý vznikol morálnym zastarním výrobných podnikov a výrobných technológií oproti svetovému vývoju, dlh, ktorý vznikol stratou svetových trhov, dlh, ktorý vznikol zaostávaním vedecko-technologickej vývojovej základne, dlh, ktorý vznikol tým, že prinajmenšom jedna generácia bola naučená získavať zdroje a postavenie podvodom a chytračením, nie bojom v hospodárskej súťaži, čo dodnes vedie k psychickej drogovej závislosti na štáte a s tým spojenými ekonomickými stratami, dlh, ktorý vznikol tým, že po páde komunizmu bola väčšina súkromných zdrojov spotrebovaná na nákup nedostatkového tovaru z kapitalistickej cudziny, čo viedlo k podstatnej časti dlhu, ktorý teraz vykazuje štát a dlhu, ktorý vznikol pri nevyhnutnej transformácii k súkromnému vlastníctvu v privatizácii, teda dlh, ktorý nakoniec skončil v Konsolidačnej banke a má dnes hodnotuviac ako 6 miliárd eur.

..všetci ľudia sú si rovní, iba nespravodlivé spoločenské usporiadanie zavádza medzi nimi nerovnosť, a to najmä nerovnosť sociálnu.

Ľudia si nemôžu byť rovní, pretože nie sú rovnakí. Majú rôzne gény, rôznu históriu, rôzne schopnosti atď.

V komunistickom systéme všetko patrí všetkým, preto sa na tvorbe spoločného bohatstva musia všetci podieľať. Preto musel byť každý zamestnaný.

Tí ktorí sa práci vyhýbali (v socializme), dopúšťali sa trestného činu. Jediný spôsob, ako sa vyhnúť práci, bola plná invalidita, preto bolo medzi Cigáňmi a kriminálnikmi absurdne veľa invalidov.

Vzhľadom na to, že každý musel byť zamestnaný a v intenciách sociálnej spravodlivosti boli rozdiely medzi mzdami malé, ľudia sa snažili vysporiadať s touto situáciou v zmysle svojej prirodzenosti, teda za tie isté mzdy odovzdať pokiaľ možno najmenej práce.

Rovnostárske sociálne spravodlivé odmeňovanie logicky viedlo k úpadku ekonomiky v každom komunistickom štáte na minimálnu možnú úroveň.

Za komunizmu bolo zdravotníctvo bezplatné a sociálne spravodlivé, pretože bolo všetkým poskytované rovnako. Tak tomu bolo de iure, ale de facto pre zdravotníctvo tak ako pre všetky služby platilo, že bolo nedostatkové.

Existuje jeden parameter kvality zdravotníctva a tým je priemerná dĺžka veku, a tá bola vo všetkých komunistických krajinách zretelne nižšia, ako vo vyspelej civilizácii.

Za socializmu sa dovážal veľmi obmedzený objem liekov z kapitalistického sveta a ten sa prerozdeľoval jednoznačne sociálne nespravodlivo, pretože na základe korupcie, známostí alebo nelegálneho výmenného obchodu.

V čom naopak bola nevídano rozsiahla kriminalita (a to komunisti nechcú počuť) bola hospodárska trestná činnosť, krádeže a korupcia. Týchto oblastí trestnej činnosti sa totiž zúčastňovala prevažná väčšina obyvateľov aspoň raz za život, spravidla však systematicky (každodenne), čo implikuje, že táto sféra trestnej činnosti bola systémovým dôsledkom komunizmu.

Tovar bol tak nedostatkový, že korupcia (a hospodárska kriminalita) dosiahli kvalitu paralelného trhu, ktorý mal zväčša charakter naturálnej výmeny, pretože brať peniaze bolo nebezpečné, zato prijať dar vo forme tovaru prakticky bolo ťažko stíhateľné. Takto mäsiar uplácal nedostatkovým mäsom lekárov, či vysokoškolských učiteľov v skúškovom období a podobne. Tieňová ekonomika podľa dobového výskumu Ústavu marxizmu-leninizmu dosahovala 40% legálnej ekonomiky. To je obrovský objem kriminality.

Okrem korupčnej kriminality veľký objem hospodárskej kriminálity tvorili krádeže štátneho majetku. Všetky podniky boli štátne, či už sa tak volali, alebo nie, teda sa to týka aj družstiev. Rozkrádanie výrobného materiálu, výrobných nástrojov, súkromné využívanie strojov, výrobných zariadení a pracovného času na nelegálnu výrobu — to bola úplne bežná súčasť života v podmienkach nedostatkového trhu.

Základom komunistického ideálu je naivná predstava, že keď ľudia budú všetko vlastniť spoločne, tak aj budú mať spoločný pocit vlastníctva.

Milióny rokov evolúcie sapientov a ich predkov vybavili náš druh schopnosťou sociálnej orientácie v tlupách, ktoré nepresahujú počet členov 200. Na sociálne orientácie vo väčších skupinách nemáme kognitívnu výbavu, nedokážeme si k nim vytvoriť osobný vzťah.

A socialisti (a to je zaujímavé) majú tendenciu veriť, že otázky týkajúce sa morálky bohatstva sú relatívne nedôležité, pretože ich oveľa viac zaujíma, ako štát rozdeľuje bohatstvo, ako to, čo sa jednotlivci s ním rozhodnú urobiť.

v kraji, kde se Benjamin Franklin narodil (Massachusetts), rozhodně existoval „kapitalistický duch“ (ve smyslu námi předkládaném) ještě před „kapitalistickým rozvojem“....V tomto případě je tedy kauzální vztah opačný, než jak bychom jej mohli postulovat z „materialistického“ hlediska.

chování, které označuji jako „tradicionalismus“: Člověk nechce „od přírody“ vydělávat peníze a víc peněz, jednoduše chce jen žít, žít tak, jak je zvyklý, a vydělávat tolik, kolik na to potřebuje. Všude tam, kde moderní kapitalismus začínal svoje dílo stupňování „produktivity“ lidské práce stupňováním její intenzity, narážel na nekonečně houževnatý odpor ze strany tohoto leitmotivu předkapitalistické hospodářské práce a naráží na něj ještě dnes všude tím více, čím „zaostalejší“ je (z kapitalistického hlediska) dělnictvo, na něž je odkázaný.

Jestliže selhal apel na „smysl pro zisk“ prostřednictvím vyšších mzdových sazeb, pak .. bylo zřejmé, že je třeba pokusit se o totéž prostředky právě opačnými: snižováním mzdových sazeb donutit dělníka, aby pro udržení svého dosavadního výdělku podal vyšší výkon než dosud. Tak či onak se zdálo, a nezaujatému zkoumání se zdá až dosud, že nízká mzda a vysoký zisk jsou ve vzájemné korelaci, že vše, co se ve mzdě zaplatí navíc, musí znamenat přiměřené snížení zisku. Touto cestou kráčel od počátku kapitalismus a vždy, po celé století, platilo jako článek víry, že nízké mzdy jsou „produktivní“, tj. že stupňují pracovní výkon,

lid pracuje jen proto, že je chudý a jen potud, pokud je chudý

čistě obchodně nízká mzda jako opora kapitalistického rozvoje selhává všude tam, kde jde o výrobu produktů, které vyžadují nějakou kvalifikovanou (vyučenou) práci, nebo kde jde o obsluhu nákladných strojů, které se dají snadno poškodit, nebo kde je třeba nějaké výrazné míry soustředěné pozornosti a iniciativy. Nízká mzda se zde nevyplatí a dosahuje se jí opaku toho, co jsme zamýšleli.

Co se stalo, bylo zpočátku pouze to, že se nějaký mladý muž z jedné ze zúčastněných rodin nákupčích odstěhoval z města na venkov, pro svou potřebu si starostlivě vybral tkalce, značně zvýšil jejich závislost a kontrolu, převychoval je z rolníků na dělníky, na druhé straně však zcela do svých rukou převzal obchod s drobným zbožím, pokud možno i přímý přístup k posledním odběratelům, osobně získával zákazníky, pravidelně je každoročně navštěvoval, především však dovedl přizpůsobit kvalitu výrobků výlučně potřebám a přáním zákazníků, aby je doslova „hltali“, a zároveň začal uplatňovat zásadu: „nízká cena, velký obrat“, Potom se začalo opakovat to, co je vždy a všude následkem takovéhoto procesu „racionalizace“: Koho to nevyneslo, ten padl. Idyla skončila, jen co započal zuřivý konkurenční boj, získávaly se značné majetky, které se už neukládaly na úrok, ale stále se investovaly do obchodu, starý, pohodlný a blahobytný postoj k životu ustoupil tvrdé věcnosti u těch, kteří se tohoto procesu zúčastňovali a které to vynášelo, neboť nespotřebovávali, ale chtěli mít zisk, i u těch, kteří zůstali u onoho starého způsobu, a proto se museli omezovat.

Kto v dvadsiatke nebol socialistom, nemá srdce. Kto je ešte aj v štyridsiatke socialistom, nemá rozum.

Spoločenské zlá pochádzajú v dnešnej dobe z prílišnej ekonomizácie všetkých oblastí života, od napr. kúpalísk, ktoré boli kedysi spoločenským miestom veľmi využívaným mládežou a v dnešnej dobe sú buď tieto kúpaliská zanedbané alebo príliš drahé až po bývanie, ktoré je takisto pre mladých ľudí ťažko dostupné.

Spoločenské a ekologické zlá pochádzajú v dnešnej dobe z imperatívu rastu, z úsilia produkovať stále viac rozličných produktov.

Bratstvo, rovnosť, sloboda - táto trojica normatívnych princípov sa nedala zladiť a zrealizovať preto, lebo to čo bolo rozumené pod slobodu, bol vlastne iba privátny egoizmus (ako to nazval Marx a aj ranní socialisti), pri ktorom presadzujem svoju slobodu voči niekomu na trhu a tým je systematicky zabraňované a nemysliteľné, aby sa sloboda a bratstvo mohli presadiť zároveň.

Otázkou je, či neexistujú aj slobody, ktoré nestoja v protiklade k bratstvu, ktoré znamenajú skôr jeden pre druhého ako jeden proti druhému. A tým začína orientácia na trochu iný model slobody, opierajúci sa o ideu sociálnej slobody, ktorý je skôr protikladný modelu slobodu liberalizmu,

Monistický svetonázor (hlavne eúrópska-kontinentálna filozofia , Grécko, Taliansko, Francúzsko, Holandsko, Nemecko ) je predpokladom pre kreatívnu socialistickú (v zmysle kreatívneho socializmu) víziu ako aj víziu enviromentálnej politiky, ktorá neprijíma delenie na ľudí a prírodu, ani delenie na ľudí a ľudí, tak ako je to v individualistickej (teda nie socialistickej) , dualistickej, empirickej filozofii, hlavne anglo-amerického pôvodu. ktorá je predpokladom pre kapitalizmus.

V prvých storočiach každá cirkev bola pokusom o komunizmus, o skutočné spoločenstvo, ktorého členovia mali okrem žien všetko spoločné.

Chybou vlády po komunistickej revolúcii v Rusku 1917 bolo, že si demokraciu nepredstavovali v západnom zmysle ako slobodné voľby, že sa nechceli ľudí pýtať na ich názor ale naopak, chceli ľudí učiť a diktovať im, čo treba urobiť, nechať sa prekvapiť ich názormi. Demokracia (aj tá komunistická) by mala byť plná prekvapení.

Chybou marxizmu bola idea, že sa revolúcia musí udiať násilným spôsobom.

Dělám-li pro lidi něco, co je potěší, rádi mi za to zaplatí. Proto je bohatství na volném trhu měřítkem toho, jak moc člověk udělal pro druhé podle jejich vlastních žebříčků hodnot.

Pro řešení všech problémů typu „jak/jestli vůbec poskytovat nějakou službu“, případně „jak/jestli vůbec vyrábět nějaký produkt“, jen stačí nechat tisíce a miliony podnikatelů, aby to prostě zkusili. Ti z nich, kteří to budou dělat špatně (= jinak, než lidé chtějí), zkrachují (a půjdou dělat něco, čím prospějí společnosti více). Naopak ti, kdo to budou dělat správně (= tak, jak si lidé přejí), budou prosperovat.

Má-li celý trh v rukou stát, občané žijí v chudobě a nedostatku (příkladem budiž SSSR). Když stát část trhu uvolní svobodným podnikatelům, ta začne jako mávnutím kouzelného proutku fungovat k obrazu spotřebitelů (příkladem budiž část současného trhu, kterou stát reguluje relativně málo: IT, pohostinství, cestovní ruch, retaily a jiné). Naopak ta část trhu, kterou si stát ponechal, funguje zoufale (školství, sociální systém, zdravotnictví, soudnictví a tak dále).

1. Problém centálneho plánovania: Centrální plánovač by musel být obeznámen s potenciálními nedostatky stovek a tisíců nejrůznějších zdrojů; a to nejen s faktem, že něco dochází, ale také s tím, jak moc a jak rychle se to děje.

2. Problém centálneho plánovania: i kdyby centrální plánovač všechny tyto informace získal, musí zvolit řešení. I ve zcela obecné rovině jich existuje několik: investovat do snazšího získávání onoho zdroje, dovážet z větší dálky, používat substitut, zvýšit cenu.

3. Problém centálneho plánovania:jsou přání a požadavky spotřebitelů. Podnikatelům na volném trhu tyto informace zprostředkovává systém cen. Centrální plánovač musí na zjišťování stejných informací vynaložit prostředky (kdo tyto náklady platí, si jistě čtenář domyslí), přičemž to, co zjistí, bude vždy zkreslené; kdyby v roce 1975 dělal nějaký centrální plánovač průzkum, kolik lidí chce/potřebuje mít doma počítač, zjistil by, že prakticky nikdo

4. Problém centálneho plánovania:i kdyby centrální plánovač nějakým kouzlem dostal z lidí informace o tom, jaké služby či produkty vlastně chtějí, nemá jak zjistit poměr, ve kterém jsou tyto statky poptávány: „Pane Nováku, přejete si raději dojezdovou dobu záchranky 4 minuty, půl kila hovězího týdně, novou linku metra a jít jednou za dva týdny do kina nebo byste raději dojezdovou dobu záchranky 7 minut, kilo hovězího týdně, opravenou dálnici a jít jednou za měsíc do divadla?“

Často se lze setkat s námitkou, že obří korporace jsou také centrálně plánované, což by měl být důkaz toho, že centrálně plánovaná společnost by mohla fungovat stejně. Rozdíl je však v tom, že i hodně velká korporace se může v tržním prostředí orientovat pomocí cen. Lze ji interně rozdělit na jednotlivé divize a oddělení, aby výsledky jejich činnosti mohly být převáděny na peníze, což může sloužit jako klíč k rozdělování vzácných zdrojů.