7. Všetky javy sú pominuteľné. Pomer jinu a jangu sa v nich ustavične mení. Jin sa premieňa na jang a jang sa premieňa na jin.

Všetko, čo je zložené sa nakoniec rozpadne.

Všetky zložené veci sú nestále.

Skutoční filozofi pokladajú telo za prekážku pri hľadaní poznania a zmyslu života. Potreba starať sa o telo prináša početné rozptýlenia pri úsilí o poznanie. Preto je pre skutočného filozofa hlavným cieľom byť slobodným od tela a jeho zápletok, aby mohol ísť za poznaním. Smrť je konečným oddelením duše od tela. Telo je pre dušu väzením a smrť je spôsobom akým sa duša oslobodzuje. V živote skutočného filozofa, smrť nenastáva vtedy, keď prestanú telesné funkcie. Skutočný filozof je akosi mŕtvy už predtým než zomrie, predtým než telesné funkcie prestanú.

Preto jako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili .

Ak však nie je pre prvky samé nič hrozného v tom, že sa každý z nich ustavične premieňa v iný, prečo sa má niekto obávať premeny a rozlúčenia všetkých dohromady? Veď sa to deje v zhode s prírodou; a čo sa deje v zhode s prírodou, nie je zlo.

Smrť je niečo podobné ako zrodenie; tajomstvo prírody: zlúčenie prvkov a ich rozlúčenie, ale vcelku nič také, za čo by sa niekto musel hanbiť, lebo nie je v rozpore s prirodzenosťou rozumného tvora ani so spôsobom jeho vybavenia.

Sila, ktorou človek zotrváva vo svojej existencii, je ohraničená a nekonečne prekonávaná mocou vonkajších príčin.

Nie je možné, aby človek nebol časťou prírody a aby podliehal len tým zmenám, ktoré sa môžu pochopiť iba z jeho prirodzenosti a ktorých je adekvátnou príčinou.

Každá vec môže zaniknúť len pôsobením vonkajšej príčiny.

Človek by nevydržal večne prechádzať cez všetky tie útrapy a byť v kuse hnaný, bez nejakého skutočného zisku, keby mu ostávala individualita a spomienky. Odhodí ich a vstúpi cez smrteľný spánok osviežený a vybavený novým intelektom do nového života.

Celá príroda je bojom. Rastliny bojujú proti zvieratám, zvieratá voči zvieratám, človek voči zvieratám i rastlinám. (Bojujú však skôr indivíduá, celé druhy sa skôr potrebujú.) Človek okrem toho bojuje proti gravitačnej sile pri vzpriamenom postoji, proti chemickým väzbám pri trávení a má pritom pocit zdravia, ak ich úspešné prekonáva. Napriek tomu má stále určitý pocit nepohody z boja s týmito nižšími silami, je z neho unavený a preto potrebuje spánok a napokon smrť.

Útecha umierajúcemu: Prestaneš byť niečím, čo si bol býval najlepšie urobil, keby si sa ani vôbec nebol stal. (Du hörst etwas zu sein, welches du besser getan hättest, nie zu werden.)

..všetko živé umiera z vnútorných dôvodov, vracia sa späť do anorganického stavu, potom môžeme povedať len jedno: Cieľom všetkého života je smrť, a smerom do minulosti: Neživé tu bolo skôr ako živé!

Kedysi sa v neživej hmote nejakým ešte celkom nepredstaviteľným pôsobením síl prebudili vlastnosti života....Napätie, ktoré sa vtedy vytvorilo v dovtedy neživej látke, sa usilovalo o vyrovnanie; tým bol daný prvý pud, predstavujúci návrat k neživému. Pre vtedy žijúcu substanciu bolo ešte umieranie ľahké, pravdepodobne bolo treba prejsť len krátku životnú cestu..

Téza o pudoch sebazáchovy, ktoré priznávame každému živému tvorovi, je vo zvláštnej opozícii k predpokladu, že celý pudový život slúži na privolanie smrti. Teoretický význam sebazáchovných a mocenských pudov, resp. pudov uplatnenia, sa v tomto svetle scvrkáva; sú to čiastkové pudy, určené na to, aby zaistili organizmu vlastnú cestu k smrti a zabránili iným možnostiam návratu k anorganickosti než imanentným..

..pudy života majú oveľa viac dočinenia s naším vnútorným vnímaním, kedže vystupujú ako rušitelia pokoja, ustavične so sebou prinášajú napätiam ktorých likvidácia sa pociťuje ako slasť, zatiaľčo pudy smrti akoby vykonávali svoju prácu nenápadne. Zdá sa akoby bol princíp slasti priam v službách pudov smrti.

S narodením je nám vždy daná už aj smrť, a časový úsek medzi narodením a smrťou je umieranie, bytie ku koncu. Smrť je niečo ku čomu sa správame buď vyhýbavo alebo nevyhýbavo.Môžeme ju ignorovať alebo akceptovať. Ponúka sa tým výborná príležitosť, pýtať sa naše bytie s ohľadom na smrť. Neustále výchadzanie z vedomia vlastnej smrti a držania sa ho, nevyhýbavé správanie sa k nemu, otvára nám možnosť dostať sa z prepadnutia veciam. Hrať sa s predstavou vlastnej smrteľnosti nám dáva možnosť objaviť život v inom svetle. Čo chcem mať v živote odžité v okamihu keď príde smrť? Čo chcem po sebe zanechať? Bol môj život len zbytočným časom?