Dôvera a pravé zamyslenie (druhý člen): Tu počuje Budhovo učenie otec rodiny alebo jeho syn alebo niekto z iného svetského stavu, a po jeho vypočutí je naplnený dôverou v Dokonalého. A naplnený touto dôverou si myslí: "Plný prekážok je svetský život, ako hromada smeti, ale mníšsky život v bezdomovectve je cestou voľnosti. Nie je ľahké pre toho, kto žije doma, plniť vo všetkých bodoch pravidlá svätého života. Čo keby som si teraz ostrihal vlasy a fúzy, obliekol žlté rúcho a odišiel preč z domu do bezdomovectva?" A v krátkom čase, keď sa vzdal svojho majetku, veľkého či malého, a opustil veľký či malý okruh príbuzných, ostrihá si vlasy a fúzy, oblečie žlté rúcho a odíde preč z domu do bezdomovectva.

Väčšina ľudí si bude myslieť, že znášaš starobu tak ľahko pre veľký majetok, a nie pre svoju povahu. Hovorí sa totiž, že boháči majú mnoho útech.....na ich tvrdení niečo je, ale nie toľko ako si myslia.

Ľudia, čo si peniaze nahonobili sami, cenia si cih raz tak vysoko ako ostatní. Lebo ako milujú básnici svoje básne a otcovia svoje deti, tak visia na peniazoch tí, čo ich zarobili, ako na svojom diele, ďalej však aj pre úžitok ako ostatní. Preto bývajú aj v spoločenskom styku nepríjemní, lebo poznajú iba chválu bohatstva.

Ale zlatý stred nie je patentom na šťastný život. Treba mať aj určitú mieru svetských statkov, majetok dáva slobodu od starosti a túžob a je zdrojom aristokratického šarmu a ľahkosti.

Koreňom všetkeho zlého je zaiste milovanie peňazí, po ktorých mnohí zatúžili a tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolesti. lat: Radix omnium malorem est cupiditas.

Boh nám daroval túto planétu a preto patrí nám všetkým. Svojou prácou si ale môžeme jej čiastky individualizovať, t.j. individuálne privlastňovať do súkromného vlastníctva

Je isté, že k veselosti nič neprispieva menej než bohatstvo a nič väčšmi ako zdravie, v telesne pracujúcich, najmä zem obrábajúcich triedach sú veselé a spokojné tváre, v bohatých a vznešených sú obyčajne namrzené. Mali by sme sa teda predovšetkým usilovať zachovať si vysoký stupeň dokonalého zdravia, lebo jeho kvetom je práve dobrá nálada. Prostriedkom na to, ako je známe, je vystríhanie sa všetkých excesov a výstredností, všetkých prudkých a nepríjemných pohnutí i každého priveľkého alebo trvalého duševného vypätia, a naproti tomu užívať denne dve hodiny rýchly pohyb na čerstvom vzduchu, veľa studených kúpeľov a podobné dietetické pravidlá.

Ľudská nátura je takej povahy, že jeho šťastie nezávisí ani tak na tom či je človek hore, alebo dole, ale skôr na tom či stúpa alebo klesá. Ak napr. jeho majetok rastie je šťastný, ak sa zmenšuje je nešťastný, nezáisle na veľkosti majetku. Záleží však aj na tom, aký majetok pozoruje u druhých.

Nikoho neklameme a nelichotime mu tak ako sebe.

V nijakom prípade si nemyslím, že by som písal niečo nedôstojné môjho pera, keď tu odporúčam starostlivosť o udržanie získaného a zdedeného majetku. Veď mať po rodičoch toľko majetku, aby sme mohli – hoci len pre vlastnú osobu bez rodiny – spokojne žiť v opravdivej nezávislosti, t.j. bez práce, to je neoceniteľná prednosť: je to ochrana a odolnosť proti biede a súženiu, ktoré hrozia ľudskému životu. Teda emancipácia od všeobecnej otročiny, tohto normálneho osudu syna Zeme. Slobodný syn Zeme sa rodí iba pri priaznivom osude, pretože iba taký človek je sui iuris (nezávislý), pánom svojho času a svojich síl, ktorý môže každé ráno povedať: „tento deň patrí mne“. Práve preto rozdiel medzi prvým, kto má tisíc, a druhým, ktorý má sto tisíc toliarov renty, je neporovnateľne menší než medzi prvým a takým, ktorý nemá nič.

Zdedený majetok nadobúda však najvyššiu hodnotu, ak pripadne tomu, kto je obdarený duševnými silami vyššieho druhu a sleduje ciele, ktoré sa neveľmi znášajú so ziskom: veď potom je dotovaný osudom dvojnásobne a môže žiť svojmu géniovi: svoj dlh ľudstvu však splatí stonásobne tým, že vykoná to, čo nemohol nik iný, a vytvorí niečo pre dobro celého ľudstva, ba slúži mu to ku cti. Iný si v takej výhodnej situácii získa zásluhy o ľudstvo filantropickými snahami. Na rozdiel od takých ten, kto nič také ani čiastočne, ani aspoň pokusne nevykoná, kto ani po dôkladnom osvojení niektorej vedy si nevytvorí aspoň možnosť, aby ju rozvíjal – ten – ak zdedí majetok – je obyčajný povaľač a hodný iba opovrhnutia. Ani šťastný nebude: ochrana pred núdzou ho vydá napospas druhému pólu ľudskej biedy, nude, ktorá ho tak mučí, že by bol oveľa šťastnejší, keby ho núdza nútila vstúpiť do zamestnania.

Extrémna chudoba ničí všetky životné plány.