Tento človek je pri narodení a získaní tela spojený so zlami. Ak odchádza, pri umieraní, necháva zla za chrbtom. / Verily, this person, by being born and obtaining body, is joined with evils. When he departs, on dying, he leaves evils behind.

Lebo báť sa smrti, občania, nie je nič iné ako vzbudzovať zdanie, že človek je múdry, hoci nie je; je to totiž domnienka, že človek vie, čo nevie. Nikto totiž nevie, či práve smrť nie je pre človeka zo všetkého najväčším dobrom, ľudia sa je však boja, akoby bezpečne vedeli, že je najväčšie zlo. A nie je potom tá najnehabnejšia nevedomosť spočívajúca v tom, že sa človek domnieva, že vie, čo nevie?.

Uvážme však aj to, že je veľká nádej, že je to niečo dobré. Smrť je totiž jedno z dvoch; totiž alebo nie je nič a mŕtvy nemá o ničom nijaký pocit, alebo je smrť podľa toho, čo sa povráva, akási premena a pre dušu presťahovanie sa z tohto miesta na iné. Ak teda pri smrti niet nijakého pocitu, ale je to spánok, keď človek zaspí a nemá vôbec nijaký sen, potom by smrť bola obdivuhodným ziskom. Myslím si totiž: keby si mal niekto vybrať tú noc, v ktorej tak spal, že sa mu vôbec nesnívalo, a porovnávať s ňou ostatné noci a dni svojho života a po uvážení povedať, koľko dní a nocí v svojom živote prežil lepšie a príjemnejšie ako spomínanú noc, myslím, že by v provnaní s ostatnými dňami a nocami ani sám perský kráľ, nieto ešte obyčajný človek, nenašiel veľa takých nocí.

Čuang-c' -ova manželka zomrela. Keď Huizi išiel prejaviť sústrasť, našiel Čuang-c'a sedieť s roztiahnutými nohami, búšiť na bubon a spievať. „Žil si s ňou, vychovávala tvoje deti a zostarla,“ povedal Huizi. „Malo by stačiť jednoducho neplakať pri jej smrti. Ale búšenie na bubon a spev - toto zachádza príliš ďaleko, alebo nie?“ Čuang-c' povedal: "Mýliš sa. Keď prvýkrát zomrela, myslíš si, že som nesmútil ako ktokoľvek iný? Pozrel som sa však späť na jej začiatok a čas pred jej narodením. Nielen čas pred jej narodením, ale čas predtým ako mala telo. Nielen čas predtým ako mala telo, ale čas predtým ako mala ducha. Uprostred spleti údivu a tajomstva nastala zmena a mala ducha. Ďalšia zmena a mala telo. Ďalšia zmena a narodila sa. Teraz došlo k ďalšej zmene a je mŕtva. Je to ako postup štyroch ročných období, jar, leto, jeseň, zima. "

Keď mal pán Čuang-c' zomrieť, jeho učeníci mu chceli dopriať honosný pohreb. Majster Čuang povedal: „Beriem nebo a zem ako svoju vnútornú a vonkajšiu rakvu, slnko a mesiac ako svoj pár nefritových diskov, hviezdy a súhvezdia ako svoje perly a korálky, desaťtisíc vecí ako svoje pohrebné dary. S takto pripraveným mojím pohrebom, ako by mohlo zostať niečo nepripravené? Čo sa k tomu dá pridáť? “

Učeníci povedali: „Bojíme sa, že vás zjedia vrany a dravce, Majster!“ Majster Čuang povedal: "Nad zemou by ma zožrali vrany a dravce, pod zemou by ma zožrali krtkovia a mravce. Jedného okradnete a druhému dáte - aká by to bola zmena?"

Čo je to zomrieť? Ak vezmeme do úvahy len vec samu a oddelíme od nej myšlienkovým rozborom všetky domyslenia obraznosti, potom nebudeme považovať smrť za nič iného než za úkon prírody: ak sa však niekto bojí úkonu prírody, je detinský. No smrť je nielen úkon prírody, ale prírode dokonca prospieva. – Taktiež treba rozjímať o tom, ako sa človek dostáva do styku s bohom, ktorou časťou svojej bytosti, a ako si počína táto jeho časť.

Aj keby si mal žiť tritisíc rokov a trebárs aj desaťkrát toľko, i tak si pamätaj, že nikto nestráca iný život ako ten, ktorý práve žije, a že iný život nežije než ten, ktorý stráca. Príde teda najdlhší život na jedno s najkratším; pretože prítomnosť je všetkým rovnaká a stratená nám nepatrí, a tak sa javí to, čo strácame, len ako okamih. Veď nikto predsa nemôže stratiť ani minulosti, ani budúcnosti, lebo ako by ho kto mohol pripraviť o to, čo nemá?

Ak však nie je pre prvky samé nič hrozného v tom, že sa každý z nich ustavične premieňa v iný, prečo sa má niekto obávať premeny a rozlúčenia všetkých dohromady? Veď sa to deje v zhode s prírodou; a čo sa deje v zhode s prírodou, nie je zlo.

Smrť je niečo podobné ako zrodenie; tajomstvo prírody: zlúčenie prvkov a ich rozlúčenie, ale vcelku nič také, za čo by sa niekto musel hanbiť, lebo nie je v rozpore s prirodzenosťou rozumného tvora ani so spôsobom jeho vybavenia.

Individuum odchádza vôľa ostáva. Tá istá vôľa v iných indivíduách. Z toho vyplýva útecha - my sme tá vôľa, ktorá ostáva.

Pri trápení sa utešujeme myšlienkou na smrť, pri smrti sa utešujeme myšlienkou na trápenie.

Pri smrti individualita odchádza, ale tá istá vôľa ostáva v nových individuách, čo zabezpečuje silná sexuálna potreba a prebytok semien. Útechou pri smrti by malo byť pomyslenie, že my sme tá vôľa, ktorá ostáva.

Zúfať si zo smrti, je akoby si slnko zúfalo : Beda mi, idem do večnej noci !

Smrť pre nás: najvyššia hra, hra o život. Smrť pre prírodu: Na smrti a živote indivídua vôbec nezáleží. Bezstarostne vystavuje svoje deti tisíckam hroziacich nebezpečenstiev, bez dozoru a to preto, lebo vie, že keď spadnú, spadnú do jej náručia, kde sa narodili a že pád je iba vtipom.