Tento človek je pri narodení a získaní tela spojený so zlami. Ak odchádza, pri umieraní, necháva zla za chrbtom. / Verily, this person, by being born and obtaining body, is joined with evils. When he departs, on dying, he leaves evils behind.

Lebo báť sa smrti, občania, nie je nič iné ako vzbudzovať zdanie, že človek je múdry, hoci nie je; je to totiž domnienka, že človek vie, čo nevie. Nikto totiž nevie, či práve smrť nie je pre človeka zo všetkého najväčším dobrom, ľudia sa je však boja, akoby bezpečne vedeli, že je najväčšie zlo. A nie je potom tá najnehabnejšia nevedomosť spočívajúca v tom, že sa človek domnieva, že vie, čo nevie?.

Uvážme však aj to, že je veľká nádej, že je to niečo dobré. Smrť je totiž jedno z dvoch; totiž alebo nie je nič a mŕtvy nemá o ničom nijaký pocit, alebo je smrť podľa toho, čo sa povráva, akási premena a pre dušu presťahovanie sa z tohto miesta na iné. Ak teda pri smrti niet nijakého pocitu, ale je to spánok, keď človek zaspí a nemá vôbec nijaký sen, potom by smrť bola obdivuhodným ziskom. Myslím si totiž: keby si mal niekto vybrať tú noc, v ktorej tak spal, že sa mu vôbec nesnívalo, a porovnávať s ňou ostatné noci a dni svojho života a po uvážení povedať, koľko dní a nocí v svojom živote prežil lepšie a príjemnejšie ako spomínanú noc, myslím, že by v provnaní s ostatnými dňami a nocami ani sám perský kráľ, nieto ešte obyčajný človek, nenašiel veľa takých nocí.

Smrť sa nás netýka, lebo všetko dobro a zlo sa zakladá na zmyslovych vnemoch, smrť však znamená koniec zmyslovej činnosti.

Tam kde sme my nie je smrť, tam kde je smrť, nie sme my.

Individuum odchádza vôľa ostáva. Tá istá vôľa v iných indivíduách. Z toho vyplýva útecha - my sme tá vôľa, ktorá ostáva.

Pri trápení sa utešujeme myšlienkou na smrť, pri smrti sa utešujeme myšlienkou na trápenie.

Pri smrti individualita odchádza, ale tá istá vôľa ostáva v nových individuách, čo zabezpečuje silná sexuálna potreba a prebytok semien. Útechou pri smrti by malo byť pomyslenie, že my sme tá vôľa, ktorá ostáva.

Zúfať si zo smrti, je akoby si slnko zúfalo : Beda mi, idem do večnej noci !

Smrť pre nás: najvyššia hra, hra o život. Smrť pre prírodu: Na smrti a živote indivídua vôbec nezáleží. Bezstarostne vystavuje svoje deti tisíckam hroziacich nebezpečenstiev, bez dozoru a to preto, lebo vie, že keď spadnú, spadnú do jej náručia, kde sa narodili a že pád je iba vtipom.