Hriech je nevedomosť.

Hriech nie je negácia, ale pozícia. Za to, že je to tak, neustále bojovala ortodoxná dogmatika a celkovo ortodoxia; a odmietala ako panteistickú každú definíciu hriechu, ktorá z neho robila iba niečo negatívne : slabosť, zmyselnosť, konečnosť, nevedomosť a pod.... Ortodoxia správne konštatovala, že keď sa hriech určí negatívne, celé kresťanstvo bude neúčinné.

Hoci hriech je nevedomosť (kresťanstvo by ho asi skôr nazvalo hlúposťou), čo je v istom zmysle úplne nepopierateľné, je takáto nevedomosť pôvodná - týka sa niekoho, kto nevedel a doteraz nič nemohol vedieť o pravde? Alebo je to to získaná neskôršia nevedomosť? Ak je tou druhou nevedomosťou, tak hriech musí spočívať v niečom inom ako v nevedomosti, musí spočívať v tom konaní, ktorým človek zatemnil svoje poznanie.

Ak predpokladáme, že si (človek) jasne uvedomoval, čo robí, keď začal zatemňovať svoje poznanie, tak hriech (hoci je nevedomosťou, kedže tá je jeho výsledkom) nespočíva v poznaní, ale vo vôli a otázka, ktorú si musíme položiť, sa týka vzájomného vzťahu poznania a vôle.

Aké určenie teda chýba Sokratovi, keď určuje hriech? Je to toto určenie : vôľa, vzdor. Grécka intelektuálnosť bola príliš šťastná, naivná, estetická, ironická, dôvtipná - príliš hriešna na to, aby pochopila, že človek dokáže vedome prestať konať dobro alebo vedome, keď vie, čo je správne, dokáže konať nesprávne. (ad Sokrates)

Cítime sa vinnými (zbožní ľudia hovoria hriešnymi) ak sme urobili niečo, čo považujeme za zlé...Aj ten, kto sa zla nedopustil, ale iba poznal svoj úmysel sa ho dopustiť, sa tiež niekedy môže považovať za vinného. Oba prípady však predpokladajú, že sme zlo uznali za zavrhnutiahodné, ako niečo, čo sa nesmie uskutočniť. Ako však dochádzame k takémuto rozhodnutiu? Prirodzenú schopnosť rozlišovania dobra a zla môžeme zamietnuť. Zlo často nie je pre dané Ja škodlivé, či nebezpečné, naopak môže to byť niečo čo je pre neho žiadúce a poskytuje mu pôžitok. Prejavuje sa tu teda cudzí vplyv, ten určuje čo sa má nazývať dobré a čo zlé. Pretože vlastné cítenie nedoviedlo človeka na túto cestu, musel mať motív, aby sa tomuto cudziemu vplyvu podriadil. Tento vplyv sa dá ľahko odhaliť v jeho bezmocnosti a závislosti na iných a môže byť najlepšie označený ako strach zo straty lásky.

Napätie medzi prísnym Nadja a jemu podrobeným Ja nazývame pocitom viny; a prejavuje sa ako potreba trestu.

Na tomto druhom vývojovom stupni (po vzniku Nadja) ukazuje svedomie zvláštnosť, ktorá bola prvému stupňu cudzia a ktorá sa nedá už tak ľahko vysvetliť. Chová sa totiž tým prísnejšie a nedôverčivejšie, čím je človek cnostnejší, takže sa nakoniec z najväčšej hriešnosti obviňujú práve tí, ktorí sa vo svätosti dostali najďalej.