V politike buď stále spravodlivý. Byť v politike, znamená žiť verejný život, kde si stále akoby na pódiu a každý ťa vidí. Je racionálne byť morálny.

Je totiž velký rozdiel medzi tým, aký život je a aký by mal byť. Ten kto si nevšíma realitu a nechce vidieť akí ľudia sú, a stavia skôr na svojich prianiach a predstavách, ako by mal svet vyzerat, nedopadne dobre. A človek, ktorý sa chce za všetkych okolností chovat uslachtilo a javiť sa ako dobrý človek, zle pochodí medzi ľudmi, ktorí dobrí nie sú. Je preto nevyhnutné aby sa vladár pre vlastnú spásu naučil, že nemusí byť vždycky dobrý, ale podľa potreby niekedy áno, niekedy nie.

Všetky štáty a vlády, ktorým sa ľudia podriaďovali a podriaďujú, sú buď kráľovstva alebo republiky. Kráľovstva sú buď dedičné, kde určitý rod vládne dlhú dobu, alebo novozískané. Niektoré sú nové celé, alebo bývajú pripojené ku kráľovstvám dedičným....niektoré sú už navyknuté žiť pod iným pánom, alebo sú navyknuté na slobodu. Získavajú sa buď pomocou vlastného alebo najatého vojska, šťastenou alebo vynaliezavosťou.

Domnievam sa, že sa viac vypláca konať rázne ako ohľaduplne, pretože Šťastena je žena. Ak ju chceme ovládnuť, musíme ju biť a zachádzať s ňou hrubo. Tí ktorý sa správajú takto, nad ňou zvítazia skôr ako tí ktorí konajú chladnokrvne.

Hovorím, že je dobré byť považovaný za štedrého. Ale štedrosť preukazovaná tak, aby o nej všetci vedeli, ti škodí. A keď ju preukazuješ skromne tak, ako sa preukazovať má, zostane utajená a neujdeš ohováraniam, že si žgrloš.....vladar, keď je múdrý, nesmie si robiť ťažkú hlavu z ohováraní o svojej skúposti. Časom ho ľudia budú považovať stále za štedrejšieho , keď spoznajú, že vďaka šetrnosti vystači s vlastnými príjmami, že sa bráni proti tým, ktorý voči nemu vedú vojnu a že môže ísť za svojimi cieľmi bez zaťažovania ľudu.

Vladár si nesmie všímať ohovárania o svojej krutosti, ak si chce udržať medzi poddanými zhodu a poslušnosť...ak neurobí prietrž vzmáhajúcim sa rozbrojom, ktoré majú za následok vraždy a lúpeže, obvykle to poškodí celé obyvateľstvo, zatiaľčo poprav nariadené panovníkom ublížia iba jednotlivcom.

Z toho vzniká spor: či je lepšie byť milovaným než obávaným alebo naopak... Ľudia sa menej rozpakujú uškodiť tomu, koho milujú, než tomu, koho sa boja. Láska sa udžuje putom vďačnosti, ale ľudia sú zlí a s ľahkým srdcom ho pretrhnú ak v tom vidia svoj prospech. Naproti tomu bázeň sa udržuje obavou z trestu, a tá ťa neopustí nikdy.

Ale vladár musí vzbudzovať strach tak, aby sa vyhnul nenávisti, i keď nezíska lásku. Je celkom dobré být obávaným, ale nie nenávideným. Dokáže to vždy, ak nebude brať občnom a poddaným majetok a ženy..... pretože ľudia ľahšie zabudnú na smrť vlastného otca, než na stratu majetku.

Každý chápe, ako je chvályhodné, keď vladár dodržuje dané slovo, ak je úprimný, a nie úskočný. A predsa vieme zo skúsenosti, že za našich časov dokázali veľké veci vladári, ktorí nebrali veľa ohľadov na svoje sľuby a dokázali chytro klamať ľudské mozgy.

Musíme si uvedomiť, že bojovať sa dá dvojakým spôsobom : jednak zákonmi, jednak násilím. Prvý spôsob je vlastný ľuďom, druhý zvieratám. Prvý spôsob často nestačí, a preto nezostáva nič iné než sa uchýliť k druhému. Vladár preto musí vedieť jednať ako zver i ako ľudia.

Ak je vladár donútený k osvojeniu si spôsobov zveri, má si zobrať za vzor líšku a leva. Lev si nevie poradiť s pascami, líška sa neubráni vlkom.... Obozretný vládca teda nemôže a ani nesmie dodržať slovo, ak sa jeho dodržanie obracia proti nemu a ak pominuli príčiny, prečo slovo dával. Keby boli všetci ľudia dobrí, nebola by dobrá táto rada..

Vladár teda nemusí mať nevyhnutne všekty uvedené dobré vlastnosti, ale musí vedieť budiť zdanie, že ich má. Trúfam si dokonca tvrdiť, že mať ich a vždy sa nimi riadiť prináša škodu, zatialčo predstierať ich prináša úžitok. Panovník má budiť zdanie, že je vľúdny, verný, ľudský, úprimný a zbožný a má takým aj byť. Ale pre prípad, že je nutné takým nebyť, má mať povahu dosť pružnú, aby sa mohol zmeniť v pravý opak.