Poznávať samého seba - niektorí ľudia to robia na psychoterapii, niektorí meditujú, niektorí sa poznávajú cez umenie, niektorí cez šport - napr idú na mesačnú túru.

Človek by mal ísť nájsť samého seba do divočiny. V divočine je oslobodený od požiadaviek, ktoré na neho kladie spoločnosť, a môže sledovať autentické želania, autentické plány, jeho pravé ja, ktoré takto objaví. Lepšie tiež môže pochopiť, v akých vzťahoch, v akej kultúre žije (čo sa dá dosiahnuť aj cestovaním do krajín s inou kultúrou)

Človek, ktorý uvažuje je „pohltený“ tým, o čom uvažuje; a „poznávajúci subjekt„ sa stráca sám v objekte, ktorý je poznávaný. Uvažovanie odhaľuje objekt, nie subjekt.

Človek si začína uvedomovať sám seba v okamihu, keď - po prvý raz povie „ja“. Rozumieť tomu čo je človek tak, že sa pochopí jeho „pôčiatok“, znamená preto rozumieť počiatku "ja" ktoré sa odhaľuje v reči.

Človeka, ktorý je „pohltený“ predmetom o ktorom uvažuje, je možné „priviesť späť k sebe“ iba túžbou; napríklad túžbou jesť. Vedomá túžba bytosti je to, čo tvorí túto bytosť ako "ja" a odhaľuje ju ako takú tým, že ju ženie povedať „ja".

V životu nebezpečných situáciách, v horách, vo vojne, sa ukáže aký kto je, či zbabelec, alebo odvážny, dobrý, či zlý, alebo sa len samému sebe takým zdal.

Šport sa výrazne odlišuje od hry a ten rozdiel sa dá vyjadriť pojmom „výkon“. V hre neexistuje žiadny vážny a rozumný účel, zatiaľ čo v športe áno. Ak napríklad prekonáte svetový rekord na viac ako 100 metrov, je to veľký úspech, ktorý sa samozrejme dá dosiahnuť iba mnohými obeťami, presnou stravou, logicky naplánovanými a prísne vykonanými tréningovými plánmi atď. V športe ideme niekedy na hranice bežných ľudských schopností, myslíme na extrémne športy, ako je potápanie z apnoe alebo horolezectvo, kde športovci dokonca riskujú svoje životy. Toto sú však výzvy, ktoré slúžia na meranie toho, čo môže ľudská bytosť dosiahnuť ako jednotu tela a mysle.