Umenie vnima skutocnost na urovni predstavy. Nabozenstvo vnima skutocnost na urovni citu, citoveho vztahu k Bohu. Filozofia vnima skutocnost na urovni pojmov. Cez pojem sa da vyjadrit aj predstava aj cit. Ale cez cit sa pojem vyjadrit neda.

Podstatou človeka je presne táto kreativita, ktorá v ňom pôsobí. Táto kreativita je ale Absolútnom, ktoré pôsobí všade, nielen v ľuďoch. V ľuďoch je ale táto kreativita vedomá. Možno povedať, že v ľuďoch si je táto kreativita vedomá seba samej (absolútny duch u Hegela). Náboženstvo, umenie a predovšetkým filozofia sú spôsoby totoho vedomia seba samého.

Mame umenie, aby sme nezahynuli od pravdy.

Katolický svet v baroku objavil, že umenie môže náboženstvu slúžiť spôsobmi, ktoré predčili úlohu prisudzovanú umeniu v rannom stredoveku - úlohu poskytovať vierouku tým, ktorí nevedia čítať. Malo teraz tiež pomáhať presvedčovať a obracať na pravú vieru tých, ktorí snáď až príliš veľa čítali. Cirkev sa obracala na architektov, maliarov a sochárov, aby pretvárali kostoly na skvelé atrakcie, ktorých krása a nádhera človeka priamo omráči.

Kandiskij, Klee a Mondrian boli mystici, ktorí chceli preniknúť závojom zobrazovania, aby sa dopracovali k vyššej pravde a že surrealisti si privolávali stavy božského šialenstva. Jedna časť učenia zen-budhizmu - aj keď to nie je tá najdôležitejšia - hlása, že nikdo, kto sa šokom nezbavil racionálneho rozpoloženia, nedôjde k osvieteniu.

Sigmund Freud ukázal, že keď naše myšlienky prechádzajú z bdenia do útlmu, blížíme sa vnútorne dieťaťu alebo divochovi. Tejto myšlienky sa chopili surrealisti a prehlasovali, že v intelekt v úplne bdelom stave nemôže nikdy vytvoriť umenie.

Kto nepochopil koncepciu filozofie (umenia, dobra) ako plodenia v kráse, nepochopil polovicu Platóna. (ad Platon (pov. Aristokles))

Umenie je všetko, čo je kopírovaniahodné, čo si ľudia chcú okopírovať, a pritom to nie je ani užitočné.

Umenie patrí pod pridruženú výrobu.