Sú určité všeobecné pravidlá rozhodovania, na ktorých sa zhodnú všetci ľudia - auto by malo skôr ochrániť deti ako dospelých, skôr viac ľudí ako menej. Existujú však aj rozdiely v krajinách, napr.v Číne závisí dosť aj na statuse, Francúzi sú viac ochotní za každých okolností uchrániť ženu ako Nemci, ktorí sú menej džentlmenskí.

Dva scenáre (morálnej) dilemy električky. V prvom scenári dráha nekontrolovateľnej električky vedie k piatim ľuďom, ktorí by zomreli, keby ich zrazila. Jediný spôsob, ako tomu predísť, je presmerovať električku na inú dráhu prehodením výhybky. Problém je, že na tejto dráhe sa nachádza jeden človek, ktorý by takisto zrážku s električkou neprežil. Napriek tomu, že prehodenie výhybky by viedlo k smrti človeka naším pričinením, väčšina ľudí zastáva názor, že je správne výhybku prehodiť a obetovať život jedného človeka pre záchranu piatich. V druhom scenári takisto dráha nekontrolovateľnej električky smeruje k zrážke s piatimi ľuďmi, no v tomto prípade jediný spôsob, ako zrážke električky s nimi predísť, je zastaviť električku pomocou tela obézneho muža, ktorého by sme zhodili z mosta nad dráhou električky. Zaujímavé je, že väčšina ľudí v prípade tohto scenára povie, že nie je správne tohto muža zhodiť z mosta, hoci by toto rozhodnutie viedlo k rovnakým následkom ako v prípade prvého scenára, a to k obetovaniu života jedného človeka pre záchranu piatich.

Keď probandov vyzvali, aby reagovali na morálne dilemy, v ktorých spôsobujeme smrť priamo fyzicky (zhodením človeka z mosta), v ich mozgoch došlo k väčšej aktivácii častí, ktoré sú zodpovedné za našu emocionalitu (napr. amygdala). Keď scenár ponúkal spôsobenie smrti sprostredkovane (prehodením výhybky), došlo k väčšej aktivácii častí mozgu zodpovedných za vykonávanie takých kognitívnych činností, ako je používanie jazyka a počítanie (Greene 2007, 44).

V prípade električkových dilem ide o konzekvenciálne pravidlo, podľa ktorého by naše rozhodnutie malo viesť k záchrane čo najväčšieho počtu životov