Ja nechcem napisat dejiny kráľov a kráľovien ale dejiny ducha.

Priroda je vyvin ideje v priestore. Dejiny su vyvin ideje v case.

Existuje druh kritiky, pri ktorej si prevezmeme niečo z toho, čo kritizujeme, a takáto kritika je často zdrojom našich vlastných názorov a presvedčení. Väčšina presvedčení, ktoré máme vznikla s kritickým vyrovnávaním sa s názormi iných. Na základe toho človek dospieva k modifikovaným pozíciam,.. Celé dejiny filozofie sú takýmto procesom tvorby nových pozícií na základe neustálej kritiky starých pozícií.

vývoj či poznání probíhá po spirále. V určitých fázích života se člověk dostává do bodu, kdy se kruh uzavírá a člověk postupuje na tomto místě na vyšší úroveň. Asi nejznáměnjší je teroie vztah Pána a raba: Pán, který pohrdl životem a nutí nyní raba k práci pro uspokojení vlastních potřeb, představuje heroicko-parazitní sebevědomí, rab, který se v okamžiku smrtelné úzkosti vzdal, avšak dospěl duchovně rovněž k lidskému sebevědomí, představuje sebevědomí pracovní a produktivní. Zatímco panské sebevědomí není schopno dalšího vývoje, je rab tvůrcem materiálních statků i nositelem vnitřního lidského vývoje: učí se kázni (což je vyšší lidská hodnota než pánovo jednorázové pohrdnutí životem), nabývá zkušenost o samostatnosti vnějších věcí, ale i o možnosti jejich utváření, a posléze dochází k přesvědčení, že určujícím principem světa je ideální princip, který spatřuje ve vůli pána. Druhou složkou jeho sebevědomí je ovšem uspokojení z vlastního díla, takže jeho sebevědomí je rozporné („nešťastné sebevědomí“). Posléze dochází k tomu, že vztah „pán – rab“ se obrací, protože pán se stane více závislým na rabovi než rab na pánovi. Proto dochází nutně k zrovnoprávnění raba.

Šťastné obdobia sú v histórii ľudstva prázdnymi stránkami. / Die Perioden des Glueck sind in der Weltgeschichte leere Blaeter.

Ľudské dejiny nie sú nič viac a nič menej ako naše zlepšovanie sa teda progres v oblasti uvedomovania si našej slobody...v ľudských dejinách vidíme istý pohyb, isté smerovanie, istý progres ku tzv. koncu dejín. Ako ľudstvo sa posúvame od formy spolužitia, kde bol slobodný len jeden - panovník, a ostatní k nemu boli vo vzťahu otca a detí (napr. čínsky cisár a jeho poddaní). Dialekticky sa ľudská spoločnosť posúva do stavu, kde je slobodná už istá skupina ľudí (antické grécke demokracie). Spoločnosť, kde sú slobodní všetci sme nedosiahli ešte ani my.

História v industriálnej spoločnosti začína študovať ľudí a ich diela, namiesto kráľov a ich vojen. Prestáva byť záznamom osobností a začína byť históriou veľkých objavov a nových myšlienok.

..pod rukami židovských kňazov sa premenila väčšina období z histórie Izraela na obdobia úpadku, vyhnanstvo, dlhodobá smola sa premenila na večný trest , na dlhé obdobia —v obdobiach, v ktorých kňazi ešte neboli... urobili z mocných, slobodných postáv v histórii Izraela, podľa potreby, slabých..... alebo bozbožných, psychológiu každej veľkej udalosti zjednodušili na slabomyseľný vzorec "poslušnosti alebo neposlušnosti" voči Bohu.

Dejiny kresťanstva - a to od smrti na kríži - sú dejinami postupného, stále väčšieho nepochopenia pôvodného symbolizmu. S každým rozšírením na ešte širšie a ešte barbarskejšie masy, ktoré nemohli pochopiť podmienky za akých kresťanstov vzniklo, bolo nutné kresťanstvo zvulgarizovať, zbarbarizovať - poňalo do seba všetky učenia a rituály záhrobných kultov rímskeho impéria, nezmyselnosti všetkých druhov chorých myslí.

Ešte raz predviedol kňažský inštinkt veľký prečin na histórii - preškrtol včerajšok a predvčerajšok histórie kresťastva , vymyslel si históriu prvého kresťanstva, sfalšoval aj dejiny Izraela, aby vyzerali ako predhistória kresťanstva : "všetci proroci hovorili iba o Ježišovi" … Cirkev potom neskôr sfalšovala aj celé dejiny ľudstva na predhistóriu kresťanstva.