Povaha je cloveku osudom.

Skúsenosťou sa nakoniec presvedčíme o neohybnosti charakteru ostaných ľudí a často dovtedy naivne veríme, že apeláciou na rozum, prosbami a nadávkami,príkladom a šľachetnosťou môžeme niekoho doviesť k tomu, aby zmenil svoje vlastnosti, chovanie a spôsob myslenia a rozvinul schopnosti, ktoré nemá. Platí to aj o skúsenosti s nami samými.

Zmena poznania, a tým aj činov človeka, zachádza tak ďaleko, že niekto môže snažiť splniť si svoj nemenný cieľ, napr. dosiahnuť pôžitky z Mohamedovho raja (panny..), buď v skutočnom svete, alebo v imaginárnom svete, a podľa toho volí prostriedky, a preto v prvom prípade používa múdrosť, násilie a klamstvo, v druhom celibát, spravodlivosť, milodary a púť do Mekky . Vďaka tomu sa jeho úsilie nezmenilo, tým menej on sám. Takže aj keď sa jeho činy v rôznych dobách objavujú veľmi odlišne, jeho vôľa zostala úplne rovnaká. .

Jediné, čo môžu motívy urobiť, je zmeniť smer úsilia človeka; t.j. spôsobiť , že to isté čo stále hľadá , bude hľadat iným spôsobom ako predtým. Poučenie, zlepšené znalosti, tj vplyv zvonku, ho preto môžu skutočne naučiť, že sa mýlil v prostriedkoch, a podľa to ho môže prinútiť usilovať sa o cieľ o ktorý sa vždy usiloval, celkom inou cestou, či dokonca vidieť cieľ v úplne inom objekte; nikdy ale nemôže robiť to, aby chcel niečo úplne iné, ako chcel doteraz; ostáva totiž nemenný, lebo on je tou vôľou, ktorá by bola celkom odstránená.

Človek nie je nič iné, ako to, čo zo seba urobí. Človek je naskôr projektom, ktorý sa subjektívne reflektuje, namiesto toho aby bol penou , hlinou či kapustou.