Kto sa raduje z telesnosti, cítenia, vnímania, formácií a vedomie, ten sa raduje z utrpenia. A kto sa raduje z utrpenia, nedosiahne slobody od utrpenia. Tak hovorím. Ako sa dá radovať a plesať, keď je tu všetko stravovanie ohňom vášňe? Obklopení temnotou, nebudete hľadať svetlo? Len pozri na túto nalíčenú bábku, na toto živoriace telo, ktoré hromadí neduhy a je plné túžob, hoci v ňom nie je nič trvalého. Toto telo spozná čoskoro vyčerpanosť, je krehké a hniezdo chorôb; keď smrť ukončí jeho život, rozpadne sa v páchnucu spleť.

Z noci bezvedomia prebudený k životu, sa vôľa ako indivíduum ocitá v nekonečnom , bezhraničnom svete medzi nespočetnými ďalšími individúami, z ktorých každé sa usiluje, trpí, mýli sa a akoby cez nejaký úzkostný sen sa ponáhľa späť do starého stavu bezvedomia. Dovtedy sú však jeho túžby bezhraničné, jeho nároky nevyčerpateľné a každá slnená túžba zrodí túžbu novú.

Útecha umierajúcemu: Prestaneš byť niečím, čo si bol býval najlepšie urobil, keby si sa ani vôbec nebol stal. (Du hörst etwas zu sein, welches du besser getan hättest, nie zu werden.)

Svet je tak zlý, ako len môže byť. Nie najlepší z možných, ale najhorší z možných. Naše sily sú len natoľko dobré, aby sme prežili. Dinosaury boli len o trochu horšie, ako je najhoršie možné a preto neprežili.

Je to skutočne neuveriteľné, ako bezvýznamne a ničnehovoriac, pri pohľade zvonku , a ako tupo a bez možnosti hlbšieho zamyslenia, pri pohlade zvnútra, prebehne život vačšiny ľudí. Ich život je akési nejasné túženie a trápenie sa, akoby zasnené tápanie cez štyri životné etapy k smrti, v sprievode série triviálnych myšlienok. Podobajú sa hodinkám, ktoré boli natiahnuté a idú, bez toho, aby vedeli prečo; a vždy keď sa splodí a narodí nový človek, sú hodinky ľudského života nanovo natiahnuté, aby zopakovali už nespočetne krát obohratú pesničku, vetu za vetou, takt za taktom, bez nejakých podstatných variácií.

Život jednotlivca je z celkového pohľadu vlastne vždy tragédiou, ale v detailoch má ráz komédie.