Dve veci napĺňajú myseľ vždy novou a rastúcou úctou, čím častejšie a stálejšie sa nimi premýšľanie zaoberá: hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne

Neobmedzený svet, plný utrpenia v nekonečnej minulosti a v nekonečnej budúcnosti, je človeku cudzí; sú to pre neho akoby len cudzie príbehy : jeho pominuteľná osoba, jeho krátka prítomnosť, jeho okamžité pohodlie, toto jediné je pre neho reálne : a robí všetko preto aby to udržal, až kým mu lepšie poznanie neotvorí oči. Dovtedy iba v najhlbšej hĺbke jeho podvedomia žije veľmi nejasná predtucha, že mu to všetko vlastne nie je až také cudzie, ale že s tým má spojenie, pred ktorým ho nemôže princíp individualizácie (čas, priestor a príčinná súvislosť) ochrániť. Z tejto predtuchy vzniká u každého človeka nepotlačiteľný pocit hrôzy ak sa náhodou tento princíp individualizácie naruší, napr. ak sa zdá, že k nejakej zmene dochádza bez príčiny, alebo že je tu znovu mŕtvy človek, alebo že minulosť alebo budúcnosť je nejako prítomná alebo že vzdialené miesto je blízko. Obrovská hrôza nad takouto vecou je založená na skutočnosti, že sa zrazu nemôže spoľahnúť na svoje formy poznávania javov, ktoré samy osebe umožňujú človeku oddeliť sa od zvyšku sveta. Ale toto oddelenie je iba oddelením v (pre)javoch (vôle) a nie v veci samej o sebe (vôli).