Čo je umenie?

Umenie vnima skutocnost na urovni predstavy. Nabozenstvo vnima skutocnost na urovni citu, citoveho vztahu k Bohu. Filozofia vnima skutocnost na urovni pojmov. Cez pojem sa da vyjadrit aj predstava aj cit. Ale cez cit sa pojem vyjadrit neda.

Mame umenie, aby sme nezahynuli od pravdy.

Katolický svet v baroku objavil, že umenie môže náboženstvu slúžiť spôsobmi, ktoré predčili úlohu prisudzovanú umeniu v rannom stredoveku - úlohu poskytovať vierouku tým, ktorí nevedia čítať. Malo teraz tiež pomáhať presvedčovať a obracať na pravú vieru tých, ktorí snáď až príliš veľa čítali. Cirkev sa obracala na architektov, maliarov a sochárov, aby pretvárali kostoly na skvelé atrakcie, ktorých krása a nádhera človeka priamo omráči.

Kandiskij, Klee a Mondrian boli mystici, ktorí chceli preniknúť závojom zobrazovania, aby sa dopracovali k vyššej pravde a že surrealisti si privolávali stavy božského šialenstva. Jedna časť učenia zen-budhizmu - aj keď to nie je tá najdôležitejšia - hlása, že nikdo, kto sa šokom nezbavil racionálneho rozpoloženia, nedôjde k osvieteniu.

Sigmund Freud ukázal, že keď naše myšlienky prechádzajú z bdenia do útlmu, blížíme sa vnútorne dieťaťu alebo divochovi. Tejto myšlienky sa chopili surrealisti a prehlasovali, že v intelekt v úplne bdelom stave nemôže nikdy vytvoriť umenie.

Kto nepochopil koncepciu filozofie (umenia, dobra) ako plodenia v kráse, nepochopil polovicu Platóna. (ad Platon (pov. Aristokles))

Umenie je všetko, čo je kopírovaniahodné, čo si ľudia chcú okopírovať, a pritom to nie je ani užitočné.

Podstatou človeka je presne táto kreativita, ktorá v ňom pôsobí. Táto kreativita je ale Absolútnom, ktoré pôsobí všade, nielen v ľuďoch. V ľuďoch je ale táto kreativita vedomá. Možno povedať, že v ľuďoch si je táto kreativita vedomá seba samej (absolútny duch u Hegela). Náboženstvo, umenie a predovšetkým filozofia sú spôsoby totoho vedomia seba samého.

Umenie patrí pod pridruženú výrobu.

Myšlienkové asociácie založené na vzťahu príčiny a následku sa vyskytujú v hlavách mysliacich a dôkladných, asociácie na základe podobnosti, alebo obyčajnej analógie v hlavách vtipných, duchaplných a poetických, a nakoniec asociácie založené na rovnakom čase vzniku sa vyskytujú v hlavách obmedzených.

Rovnako ako filozofia sa aj umenie snaží odpovedať na otázku - "Čo je to život?". Umenie však na ňu odpovedá v detskej, naivnej, názornej forme - a nie v abstraktnej. Umenie na ňu odpovedá fragmentovo, cez príklad, chvíľkovo, názorne - zatiaľčo filozofia na ňu odpovedá celkovo, cez pravidlo, konečne a navždy, vo všeobecných pojmoch.

To že umenie uľahčuje vnímanie ideí nespočíva iba v tom, že vyzdvihuje podstatné znaky vecí, ale tiež v tom, že umožňuje odpísanie vôle, lebo veci ktoré zobrazuje nie sú v sfére jej (vôle) pôsobenia, keďže ide iba o obraz a nie skutočnosť.

Vôľa nás napína ako strunu. Sami sme hudobným nástrojom, napnutou, chvejúcou sa strunou.

Umenie obsahuje racionalitu negácie - je to protest proti tomu čo je.