Je ego dobré alebo zlé?

Užitočnosť neegoistického jednania je tajným zdrojom jeho vyzdvihovania. A na tento dôvod sa časom zabudlo, a ostalo len chválenie neegoistického jednania bez poznania jeho dôvodu.

Dobro pochádza z jednoty, zlo z nejednoty.

Najzásadnejšia hodnota je pre nás sebazáchova. (zachovanie pohybu)

Človek má vrodenú istú mieru egoizmu (lakomstva). To čo potrebuje, nedá druhému. K nej sa však pridáva spoločensky podmienená lakomosť súkromného vlastníctva, kedy človek nedá druhému ani to čo nepotrebuje. Niektorí však ešte navyše aj berú druhým.

Každé individuum, úplne zanedbateľné v bezhraničnom svete sa cíti stredom sveta a uprednostňuje svoju existenciu a svoje dobro pred všetkými ostatnými; je ochotné všetko ostatné obetovať, zničiť hoci aj celý svet, aby o trochu predĺžilo svoju vlastnú existenciu kvapky v mori. Toto zmýšlanie je egoizmus, ktorý je podstatou všetkých vecí v prírode.

Ale táto mnohosť sa netýka veci samej - vôľe ( den Willen als Ding an sich) , ale iba jej prejavov - indivíduí. Je v každom indivíduu prítomná celistvá a rozhliada sa naokolo a vidí nepočetne krát opakované obrazy svojho vlastného bytia. Seba samu, teda to jediné reálne, vidí iba vo svojom vnútri. Preto chce každé indivíduum všetko pre seba, chce všetko vlastniť, alebo aspoň ovládať a to čo mu odporuje, chce zničiť.

Psychoanalyticky je mať silné ego veľmi dobré. Pretože vtedy viem kým som, aké mám silné a slabé stránky a aké mám hranice

Všetko pre seba a nič pre druhých, takáto bola , ako sa zdá, vo všetkých dobách, nepekná zásada pánov ľudstva.

Každú činnosť v skutočnosti vykonávajú guny. A človek zaslepený svojim egoizmom, si myslí : Ja som tým, ktorý koná. Ale ten, kto správne vidí, ako guny pôsobia a dokáže rozoznať ich rozmanité úlohy, jasne vie, že akékoľvek lipnutie na predmetoch je v skutočnosti liputím gún na gunách. Ak si to uvedomí, potom už nemôže byť spojený so svojou činnosťou.

Pre egoistu je manželstvo najhoršou inštitúciou. Buď manželstvo zbaví človeka egoizmu, alebo sa egoizmus zbaví manželstva.

Behom dospievania v nás zápasia dve zvláštne sily. Jedna je ego a tá druhá je duša. Ego je zvláštna síla, ktorá miluje bezpečie, úspech, kariéru, zabezpečenie, poistenie. Duše oproti tomu miluje vývoj, zmenu. Počas dospievania ego získava prevahu, argumenty. Duša hovorí ticho, len občas ju možno počuť ako volá "von z ohrádky" - pri mori alebo keď zapadá slnko, alebo keď vidíme letieť motýľa. keď pozorujeme kvety, hory, hviezdy v noci...

Ech, sebectvo! to! — a niet nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.


Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
hoc zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného —