Je život dobrý alebo zlý?

Žijeme v najlepšom možnom svete. Spomedzi nekonečného počtu kombinácií a možných postupností je tá, ktora existuje, práve tou, v ktorej bolo maximum bytnosti alebo možnosti privedené k existencii.

Z noci bezvedomia prebudený k životu, sa vôľa ako indivíduum ocitá v nekonečnom , bezhraničnom svete medzi nespočetnými ďalšími individúami, z ktorých každé sa usiluje, trpí, mýli sa a akoby cez nejaký úzkostný sen sa ponáhľa späť do starého stavu bezvedomia. Dovtedy sú však jeho túžby bezhraničné, jeho nároky nevyčerpateľné a každá slnená túžba zrodí túžbu novú.

Útecha umierajúcemu: Prestaneš byť niečím, čo si bol býval najlepšie urobil, keby si sa ani vôbec nebol stal. (Du hörst etwas zu sein, welches du besser getan hättest, nie zu werden.)

Kto sa raduje z telesnosti, cítenia, vnímania, formácií a vedomie, ten sa raduje z utrpenia. A kto sa raduje z utrpenia, nedosiahne slobody od utrpenia. Tak hovorím. Ako sa dá radovať a plesať, keď je tu všetko stravovanie ohňom vášňe? Obklopení temnotou, nebudete hľadať svetlo? Len pozri na túto nalíčenú bábku, na toto živoriace telo, ktoré hromadí neduhy a je plné túžob, hoci v ňom nie je nič trvalého. Toto telo spozná čoskoro vyčerpanosť, je krehké a hniezdo chorôb; keď smrť ukončí jeho život, rozpadne sa v páchnucu spleť.

Svet je tak zlý, ako len môže byť. Nie najlepší z možných, ale najhorší z možných. Naše sily sú len natoľko dobré, aby sme prežili. Dinosaury boli len o trochu horšie, ako je najhoršie možné a preto neprežili.

Je to skutočne neuveriteľné, ako bezvýznamne a ničnehovoriac, pri pohľade zvonku , a ako tupo a bez možnosti hlbšieho zamyslenia, pri pohlade zvnútra, prebehne život vačšiny ľudí. Ich život je akési nejasné túženie a trápenie sa, akoby zasnené tápanie cez štyri životné etapy k smrti, v sprievode série triviálnych myšlienok. Podobajú sa hodinkám, ktoré boli natiahnuté a idú, bez toho, aby vedeli prečo; a vždy keď sa splodí a narodí nový človek, sú hodinky ľudského života nanovo natiahnuté, aby zopakovali už nespočetne krát obohratú pesničku, vetu za vetou, takt za taktom, bez nejakých podstatných variácií.

Ak chceš zapchať ústa nejakému takzvanému filozofovi, keď ti vraví, že v živote prevažuje utrpenie nad radosťami, tak sa ho len opýtaj, či by chcel taký život, v ktorom niet ani jedného, ani druhého. Neodpovie ti, alebo sa bude vykrúcať; lebo ak odpovie záporne, miluje život taký, aký je, a keď ho miluje, považuje ho teda za príjemný; príjemný by však nemohol byť, keby mu bol na ťarchu. Ak však odpovie na otázku kladne, priznáva, že je hlupák, lebo v tom prípade holduje ľahostajnosti, a to je nezmyselné.

Sú ľudia, ktorí vravia, že život je nakopením samého nešťastia, čo by znamenalo, že naša existencia je nešťastím, ale ak je život nešťastím, tak je smrť jeho pravým opakom, teda šťastím, lebo smrť je rubom života.

Ľudia čo vedú podobné reči (že život je nakopením samého nešťastia), sú alebo chorí, alebo chudobní. Lebo keby sa tešili dobrému zdraviu, keby mali napchatý mešec, veselú myseľ, k tomu Ceciliu, Marínu a nádej, že ich čaká ešte omnoho lepšie -ó, to by iste zmenili mienku. Považujem takých ľudí za pesimistov, ktorí sa mohli nájsť iba medzi žobráckymi filozofmi a pokryteckými a žlčovitými farármi.

Život jednotlivca je z celkového pohľadu vlastne vždy tragédiou, ale v detailoch má ráz komédie.

Život je tragédiou pre tých, ktorí cítia a komédiou pre tých, ktorí rozmýšľajú.