Čo je duša?

Litera zabija, duch ozivuje...vs... na pociatku bolo slovo. (je teda duch subor slov, alebo je to predsa len akysi dych, jemna materia?

Nech vam sluzi za potravu vsetko co sa hybe, co je zive. Ako kedysi zelene byliny, teraz vam davam vsetko. Len maso s krvou, jeho to dusou, nesmiete jest.

Ako nás duša, ktorá je (vz)duch, ovláda, tak dych a (vz)duch objímajú celý svet.

Duša je zničiteľná a hynie spolu s telom.

Duša a (mysliaci) duch je to isté. Tento prináleží k prvotným nedeliteľným telieskam a je pohyblivý pre svoju jemnosť a tvar. Vraví, že zo všetkých tvarov je najpohyblivejší tvar guľatý a z takého tvaru je vraj duch a oheň.

Duch, ak sa pomieša s atómami, má takú schopnosť pohybu, že prenikne každé teleso.

Duša sa skladá z dvoch častí: racionálnej, ktorá sídli v prsiach, a iracionálnej, ktorá je roztrúsená po celej sústave tela.

Duch je najvyššia súčasť duše, sila myslieť (LOGISTIKON).

Veskerá duše je nesmrtelná. Neboť co se stále pohybuje, je nesmrtelné; co však pohybuje niečím iným a jest pohybováno od niečoho iného, to má ustání pohybu a tím i ustání života. Jedine to, co pohybuje samo sebe, nikdy se neprestáva pohybovat, protože neopouští samo sebe, nýbrž toto jest i všem jiným vecem, které se pohybují, zdrojem a počiatkem pohybu.

Rovnaké sa poznáva rovnakým a pretože duša poznáva idey, je im podobná a je toho istého pôvodu.

Duša je ako melódia na strunovom nástroji. Ak struny prasknú, melódia napriek tomu existuje, pretože je nehmotná,večná a božská. Strunový nástroj bol stvorený pre melódiu a nie naopak.

Mýtus anamnézie - Duša je svojou esenciou spriaznená s ideami a je im podobná. Pred vstupom do pomíjajúceho tela nahliadala ideje. Duchovne nahliadnuté však bolo pri vstupe do tela zavalené zmyslovosťou. Očistením od ponorenia do zmyslov (vystúpením z jaskyne) je možné znova si spomenúť. Pravé poznanie sa uskutočňuje rozpomínaním.

Každý z nás má v duši voskovú tabuľu, čistejšiu, špinavejšiu, tvrdšiu, mäkšiu. Pripad, kedy sa môžem mýliť: Keď poznám Teodora i Teateita, mám na voskovej doske ich znaky, ale vidím ich zdiaľky, preto ich zle zaradím.

Platonove tri zlozky duše -- Aristotelova vyzivovacia, senzitivna(zmyslova) a intelektualna -- Schopenhauerove druhy zaujmov -jedlo (sex), jazda na koni, veda --- Freudovo id, ego, superego.

Úlohou rozumnej zlozky duše je stat sa múdrou.

Ulohou srdnatej zlozky duse je energicky dodrzovat prikazy rozumu.

Ziadostiva zlozka duse sa musi stat umiernenou

Ak vsetky zlozky duse vykonavaju to co im nalezi ,dusa je spravodliva.

Duša je tej istej podstaty ako telo; je formou tela, je životným princípom. Duša (u rastlín vegetatívna, u živočíchov zmyslová, u človeka mysliaca) je podstatná a aktívna zložka indivídua, je bytostnou jednotou jeho prvkov. Keďže u človeka je navyše rozumová, umožňuje mu pochopiť a poznať jestvujúce ako jestvujúce, jeho najvyššie princípy, ktorých skúmanie patrí prvej filozofii či teológii.

Duša je život.

Duch - akási substancia, podieľajúca sa na rozume, spôsobila viesť telo.

Bo také ústa, ktoré sladkosť necítia,
človeka činia, akoby bol z kameňa.
A ešte väčšmi od človeka z kameňa
je mŕtva duša, každá duša bez písmen.
No že, my bratia, sme to všetko zvážili,
znamenitú vám radu teraz povieme,
ktorá vás všetkých, všetkých ľudí pozbaví
života zvieracieho, žitia smilného,
aby ste s mysľou, s nerozumným rozumom,
keď počujete Slovo v cudzom jazyku,
nečuli v ňom znieť iba zvon, zvon medený.

Duša je javom sveta nadprirodzeného.

telo žije v reálnom svete a duša žije v TRANSCEDENTNOM ( nadprirodzenom) svete

Ludska nesmrtelna dusa je stredom a putom sveta, lebo je spojujucim clankom medzi sferou telesnosti a oblastou bozskeho ducha. Ked sa silou rozumu oslobodi od telesnosti, moze opat vstupit do svojho bozskeho pramena.

Ale čo je táto duša, to som si alebo nevšimol, alebo som si ju predstavoval ako čosi veľmi jemné, ako vietor, alebo oheň, alebo éter, vliaty do mojich masívnejších častí.

Najdokonalejšie z bytosti - duchovia, kt. zaujímajú najmenší priestor, t.j. navzájom si najmenej prekážajú a ktorých dokonalosť je v cnostiach.

Dusa je apriorna idea rozumu (Vernuftu). Je to idea jednotiaceho bodu vnútornej skúsenosti.

Duch je bytie pri sebe, pravda a sloboda, negácia prírody. Duch je dialektické stávanie sa, ktoré prebieha v troch štádiách: duch je podstatou ako téza (subjektívny duch), mimo seba ako antitéza (objektívny duch) a osebe ako syntéza (absolútny duch)

Formy ducha su pojem,veda, system...V nich sa duch vyjadruje, vyvija...

Mysliaci tvor bez mozgu je ako tráviaci tvor bez zaludka.

Som len telo a nič okrem toho. Duša je len slovo pre čosi na mojom tele. /Leib bin ich ganz und gar, und Nichts ausserdem; und Seele ist nur ein Wort für ein Etwas am Leibe.

Duša je menšia než atóm.

Duch je v duši. (ako vzduch je byciklovej duši).

Duša má vraj 21 gramov. Merali telo pred a po smrti a rozdiel bol 21 gramov.

Cit, ktorý je prejavom ducha sa stratí. Tým najvyšším v človeku, v ktorom odumiera jeho duch sa stáva rozum. Takýto človek sa potom stáva duchovne mŕtvym, rozumovým automatom bez citu. Stáva sa chladným, kalkulujúcim strojom, stáva sa hmotou, stáva sa už iba čisto telom. Telom, nad ktorým, ako je napísané v Biblii, pomaly začínajú krúžiť supy, pretože prakticky ho už možno považovať za mŕtveho.

Niektorí sú vo svojom spiritualizme aj tak materialisti, pretože si to spirituálne, teda ducha, predstavujú ako niečo jemnohmotné, rozpriestranené i keď oku neviditeľné, niečo ako vzduch, ktorý má tvár, šaty a možno dokonca aj penis. Až táto jemná hmota má podľa nich myšlienky. Čistý spiritualista by si však mal prestavovať myšlienky ako schopné existencie samy o sebe, bez materiálneho nositeľa. (Rozhovor so spiritualistou: Dokážem ti, že si materialista. Ako si predstavuješ ducha? Má tvár? Má telo podobné tomu telesnému? Má penis?.......)

Rozprávkoví vodníci skladujú duše utopených v hrnčekoch. Pravdepodobne si rozprávkari dušu predstavujú menšiu ako telo človeka, resp. stlačiteľnú ako je to napr. s džinom v rozprávke o Aladinovej lampe, ktorý bol obrovský, ale vedel sa zmestiť do lampy.

Na zdanlivo najjednoduchšie otázky buď neposkytneme žiadnu odpoveď, alebo odpovieme spôsobom, ktorý na prvý pohľad bude pripomínať skôr akýsi podivný katechizmus než priamočiaré áno-nie, na ktoré sme z fyziky zvyknutí. Napríklad na otázku, či sa poloha elektrónu mení s časom, musíme odpovedať „nie“; ak sa pýtame, či zostáva stále rovnaká, musíme povedať „nie“; na otázku, či je elektrón v pokoji, odpovedáme „nie“, a ak sa pýtame, či je v pohybe, musíme rovnako odpovedať „nie“. Podobne odpovedal Budha, keď sa ho pýtali na stav duše po smrti. /M. Scott Peck/

Smrť je oddelenie duše od tela. Nijaká netelesná vec sa neoddeľuje od telesnej ani sa nedotýka telesného, no duša sa aj dotýka tela, aj sa od neho odlučuje; teda duša je telesná.

Duše po odlúčení od tela dostávajú podobu gule.

Nech by si šiel ktoroukoľvek cestou, nenašiel by si hranice duše.

Vonkajšie prostredie je obdarené rozumom a je schopné myslieť. To je oheň obdarený rozumom, čiže kozmický oheň, aj keď nie v čistej forme. Príbuznosť duše s ním je evidentná. V stave bdenia je tento styk s vonkajším prostredím zaistený priamo cez otvory zmyslov, z ktorých najvýznamnejšiu úlohu má zrak prijímajúci záblesky svetla. Naproti tomu v spánku sa zatvárajú otvory zmyslových orgánov a duša si udržuje spojenie s vonkajším prostredím iba pomocou dýchania.

Duša sveta je výpar z vlhkosti, ktorú má svet v sebe; duša v živých bytostiach je z vonkajšieho výparu a z výparu v nich samých a je tej istej prirodzenosti ako duša sveta.

Duša je zrejme čosi pohyblivé. Aj magnetovec má dušu, pretože hýbe železom

Duch nie je jemná hmota, ale riedka hmota.

Duša je nesmrteľná, pretože je nehmotná.

Duša je čisté vedomia, čistá energia a čisté bytie. Existuje v nekonečnej a nefyzickej úrovni reality. Je to časť absolútneho ducha, iskra božského svetla a lásky, fragment absolútnej dokonalosti. Duša sa rozvíja vlastnými skúsenosťami vo fyzickom tele.

Duša nemá národnosť, vieru, rasu ani pohlavie. Neexistuje nič také ako židovská duša, čínska duša... Sme jednoducho len duše.

Neexistuje nič také ako ženská duša a mužská duša. Pohlavie je záležitosť biologická a nie spirituálna.

Človek nemiluje preto, že je pre neho výhodné milovať onoho, alebo onú, ale preto, že láska je podstatou jeho duše, pretože nemôže nemilovať.