Ako môžu slová vystihovať realitu?

Ke každému ze jsoucen náleží tři věci, jimiž musí vznikati vědění,čtvrtá věc pak je vědní samo a za pátou je třeba pokládati samo to, co lze opravdu poznati a co jest opravdové jsoucno Z těch věcí jedna je jméno, druhá výměr, třetí obraz, čtvrtá pak vědení......A co se týče jména,žádna věc nemá meno stálé a nic nebrání, aby to, co se teď nazýva kulaté, nebylo nazváno přímym a příme kulatým..A také o výmeru lze říci totéž; vždyť se skládá ze jmen a výrokú a proto ani při něm není nic dost pevně stáleho.

natural kind terms express the essence of the objects they name and words are appropriate to their referents insofar as they describe what their referents are.

Každému zo súcien prináležia tri veci, ktorými musí vznikať vedenie, štvrtá vec je potom to vedenie samo a za piatu treba pokladať samo to, čo sa dá naozaj poznať a čo je skutočné súcno. Z tých vecí je jedna meno, druhá definícia, tretia obraz a napokon štvrtá vedenie.... čo sa týka mena, žiadna vec nemá meno stále a nič nebráni, aby sa to, čo sa teraz nazýva okrúhle volalo priame a priame okrúhlym, ale vec sama nebude pre tých, čo to meno zmenia a budú používať opačné o nič menej stála. O definícii možno povedať to isté; veď sa skladá z mien a výrokov a preto ani pri nej nie je nič dosť pevne stále...Obraz je to, čo (napr. v prípade okrúhleho) býva maľované a zmazávané, sústružené a ničené, avšak s pravým kruhom, ku ktorému sa to všetko vzťahuje sa nedeje žiadna z týchto zmien..

Meno je hlas, ktorý má význam podľa dohody (nie od prírody). Súd = niečo niečomu pričítame, (kladný) alebo niečo niečomu odopierame (záporný). Sloveso spoluznačí čas

Keď (starší) pomenovali nejakú vec a podľa mena sa k nej obrátili, videl som a zapamätal som si, že tú vec volajú tak, ako zaznelo z ich úst, keď ju chceli ukázať. Že naozaj to chceli, bolo zjavné z pohybu tela, tej prirodzenej reči všetkých národov, ktorá sa zračí z výrazu tváre, z pohybu očí, z pohybu údov a zvuku hlasu, vyjadrujúcich stav ducha, keď o niečo prosí, keď sa po niečom túži, keď sa má niečo zavrhnúť alebo urobiť. Často, počujúc slová v rozličných vetách jednako použité, pomaly som začal chápať, aké veci označujú, a môj jazyk týmito slovami povedalo to, čo som chcel.

Pojmy sú imaginárne, temne obrazy skutočnosti. Obecne reálne neexistuje, je vytvárane ľudským rozumom. Pr. mame všeobecný obraz o meste, do kt. keď reálne prídeme, zistíme, že bol neurčitý a matný.

.. vysvetlím krátko príčinu termínov nazývaných transcendentálnymi, ako sú jestvujúcno, vec, niečo atď. Tieto termíny pochádzajú z toho, že ľudské telo je schopné si pri svojej obmedzenosti súčasne zreteľne si vytvoriť len určitý počet predstáv... Ak sa tento počet prekročí, začnú tieto predstavy navzájom splývať.... Keď však predstavy v tele celkom splynú, aj myseľ si bude predstavovať všetky telesá konfúzne bez akéhokoľvek rozlišovania a bude ich chápať akosi v zmysle jedného atribútu, napríklad atribútu súcna, veci atď....Napokon z podobných príčin vznikli aj pojmy, ktoré sa volajú všeobecné, ako človek, kôň, pes atď....všetci ľudia si nevytvoria tieto pojmy tým istým spôsobom, ale každý inak podľa toho, čo najčastejšie pôsobilo na jeho telo, čo si jeho myseľ najľahšie predstaví, alebo na čo si najľahšie spomenie.Napríklad tí, ktorí častejšie s obdivom uvažovali o postave ľudí, budú názvom človek rozumieť živočícha vzpriamenej postavy; ktorí sú však zvyknutí premýšľať o inom, vytvoria si o ľuďoch inú všeobecnú predstavu, napríklad, že človek je smejúci sa živočích, dvojnohý živočích, neoperený, živočích obdarený rozumom.

Ak človek premýšľa o slove jablko, a vzápätí prejde na plod, ktorý nemá s artikulovaným zvukom nič podobné, kým spoločné majú tieto dve veci len to, že na telo toho istého človeka často pôsobili obidve tieto veci, t.j. že tento človek často počul slovo jablko a pritom videl sám plod.

Rad a spojitost idei je totozna s radom a spojitostou veci./ Ordo et connexio idearum idem est ac ordo et connexion rerum.

Doteraz sa predpokladalo, ze nase poznanie sa musí riadiť vecami... skúsme teda, či nepokročíme ďalej za predpokladu, že predmety sa musia riadiť podľa nášho poznania.

Myslieť znamená mať myšlienky. Ale až tým, že sa prúd vedomia rozdelí do určitých, jednotlivých nespojitých predstáv, dá sa s nimi operovať, t.j dajú sa myslieť. Určité, jednotlivé predstavy sú však možné iba vtedy, ak sa označia menom - strom, lev atď.... mená sú tým, čo myslíme.

Ked pocujeme, netvoríme si ku každému slovu obraz v hlave. Vernuft hovorí k Vernuftu nie k Verstandu.

Pojmy sú skratky .. živá príroda-genus-família-rad-trieda-jeleň ...aby sme nemuseli nanovo poznávať každé zviera.

Predstavy nadväzujú iba jedna na druhú, pojmy bud na pojmy alebo na predstavy (vtedy ide o konkretne pojmy).

Vernuft=obraz sveta v slovach, Vorstelung von Vorstelungen.

Logika je cista Vernuft-veda. Ostatné vedy vychádzajú z predstáv, matematika z apriórnych.

Vedenie nie je priamy, praxou nesprostredkovaný obraz skutočnosti. Starý protiklad medzi bytím a poznaním treba nahradiť komplikovanejšou väzbou bytie-prax-poznanie.

Nase pojmy sa neriadia predmetmi, ale predmety sa riadia pojmami. (t.j. nase pojmy vytvaraju svet)

Čo je pravda? - pohyblivé vojsko metafor,antropomorfizmov a metonymií. (pozn.metonymia=prenesenie názvu na základe vecnej súvislosti, nie podobnosti. Pr. Plzeň-pivo)

Ak niekto schová vec za krík a znovu ju tam najde (napr. pod pojmom cicavec nájdem ťavu)...Takto sa to má s hľadaním a nachádzaním 'pravdy' v oblasti rozumu.

Pocit pravdy - napr. ak označujeme jednu vec za červenú, druhú za studenú - človek vďaka nemu žije v určitom kľude, istote a dôslednosti. PRAVDA= NEPORUŠIŤ DANÝ PORIADOK. Človek stavia svoje jednanie pod vládu abstrakcií a nestrpí už, aby bol strhávaný náhlimi dojmamy, zovšeobecňuje ich v bezfarebné a chladné pojmy, buduje z nich pyramídový poriadok, veľkú pojmovú stavbu vyžarujúcu prísnosť a chlad vlastný matematike, nekonečne komlikovaný dom na vode, ktorý aby sa uržal je stavbou z pavúčich vlákien.

Na stavbe pojmov pracuje pôvodne jazyk- neskôr veda. (VEDA=PRÁCA NA POJMOVEJ STAVBE.) Vedec stavia svoju chyžku pri tejto stavbe, ktorá mu poskytuje ochranu pred prúdom nových metafor - mýtu, umeniu..kde každy strom môže prehovoriť a býk odvliecť pannu.

Quine (1943) and Church (1951) rehabilitated Frege’s distinction of sense and reference. Non-designating words such as ‘Pegasus’ cannot be meaningless: it is precisely the meaning of ‘Pegasus’ that allows speakers to establish that the word lacks reference. Moreover, as Frege (1892) had argued, true factual identities such as 'Morning Star = Evening Star' do not state synonymies; if they did, any competent speaker of the language would be aware of their truth.

Všetky naše definície sa musia končiť nejakým ukázaním. Definovať farbu je nemožné, treba ju ukázať.

Zmysel vety určujeme metódou verifikácie.

Logický obraz faktov je myslienka.(3.teza traktatu).

Myslienka je zmysluplná veta.(4.teza traktatu).

Realitu nemôže uchopiť jazyk (myslenie), ale iba mystické vcítenie, jedine cit.

Kdekoľvek sa objaví slovo označujúce určitú oblasť v určitom priestore, môže ním byť iné slovo označujúce inú oblasť v tomto priestore nahradené, bez toho aby vznikol nezmysel; avšak slovo označujúce nejakú inú oblasť náležiacu nejakému inému priestoru ním nahradené byť nemôže, iba ak gramaticky chybne, t.j. nezmyselne. Priestor by sa dal definovať ako úplný súhrn možností daného druhu.

Problém nezmyselnosti jazykových výrazov je problémom ich reálneho alebo nereálneho používania v jazykových hrách. Reálne používanie zakladá význam a činí z jazykového výrazu zmysluplný výraz. Nereálne používanie jazykového výrazu (ktoré nie je vždy zjavné) zakladá naproti tomu nezmysel a robí z jazykového výrazu nezmyselný výraz, ktorý bude raz koniec koncou stiahnutý z obehu.

Predstaviť si jazyk znamená prestaviť si formu života.

Forma života je ono dno jazykových hier, ono dno prúdu života, v ktorom plává lingvistický subjekt a len veľmi ťažko sa ku dnu dostáva.

Pravidla gramatiky nie sú nicím iným ako zvykmi (obyčaje, inštitúcie).

Jazyk je zakorenený rozmanite. Má korene a nie len jeden koreň.

Otázka po verifikácii je len zvláštnou formou otázky - Ako to myslíš?.

Vysvetlenie nie je otázkou správnosti či pravdivosti, ale výhradne otázkou súhlasu. Súhlas je podstata pravdivosti či nepravdivosti. Súhlasíme v jazyku na základe používania určitých pravidiel, a tie sú sociálne praktickej povahy.

Význam slova je jeho používanie v jazyku. Otázka Čo je vlastne slovo je analogická otázke Čo je šachová figurka.

Veta ako obraz skutočnosti, nie je obrazom v zmysle nejakej predstavy, ale obrazom na spôsob teoretických (matematických) modelov mechaniky. Z toho vyplýva, že subjekt nemôže byť pasívnym príjemcom obrazov, ale aktívnym spolutvorcom konštruovaného poznatku. Základný zákon mechaniky je špeciálnym prípadom všeobecnejšieho zákona pre svet - princípu logickej formy.

Naše pojmy sú ako sklenená fľaša a my sme ako mucha v nej.

Jazyk ako obraz skutočnosti má so svetom spoločnú formu -logickú formu.

Jazyk je súhrnom výrokov o svete. Jenoduchý výrok popisuje nejaký popisuje jednoduchý fakt.

Carnap (1947) proposed a new formulation of the sense/reference dichotomy, which was translated into the distinction between intension and extension. The notion of intension was intended to be an explicatum of Frege’s “obscure” notion of sense: two expressions have the same intension if and only if they have the same extension in every possible world or, in Carnap’s terminology, in every state description (i.e., in every maximal consistent set of atomic sentences and negations of atomic sentences). Thus, ‘round’ and ‘spherical’ have the same intension (i.e., they express the same function from possible worlds to extensions) because they apply to the same objects in every possible world. Carnap later suggested that intensions could be regarded as the content of lexical semantic competence: to know the meaning of a word is to know its intension, the general conditions which an object must fulfill in order to be denoted by [that] word

Perceptuálna podobonosť je základom všetkého očakávania, učenia, tvorenia zvykov. Zároveň zdieľame informácie (vysielame signály), vtáci spevom, opice škrekom a ľudia tak, že vyslovujú pozorovacie vety - Pes! Prší! Je mi zima! - Tieto pozorovacie vety (P) sú prvé historicky i dnes pri výchove dieťaťa. Neskôr (nie P), (PaP) , (ked P, tak P)-pozorovacie kategorialy, reifikácia,

Usually it is uses of words, not words in themselves, that are properly called vague.

Hovorenie jazykom je zapojenim sa do velmi zlozitej pravidlami riadenej formy spravania.

we can usefuly capture the meaning of word by characterizing its distibution, or the context in which the word appears - You should know a word by the company it keeps. (distributional hypothesis)

Konanie nejakého človeka, napr. jeden jeho zhyb na hrazde, by sa možno dal opísať pomocou chemických vzorcov. Bol by to však taký komplikovaný opis, zložený z množstva opakujúcich sa vzorcov, že by bolo lepšie všetky tieto opakujúce sa vzorce nahradiť, nejakým jedným výrazom, ale aj takto vzniknutých vzorcov by bolo veľa, preto by sme ich utriedili do skupín a označili nejako jednoduchšie. Tak by sme postupovali ďalej až by sme dospeli k pojmu zhyb na hrazde. Podobný vzťah je medzi strojovými jazykmi a vyššími programovacími jazykmi.

Jazykové obrazy sú teoretické konštrukcie tvorené na bázi doterajšej skúsenosti, na ktorých je možné rozvíjať i ďalšie neskúsenostné ideje ako na modeloch.

In Tarski’s (1933) work on formal languages, which was taken as definitional of the very field of semantics for some time, lexical units are semantically categorized into different classes (individual constants, predicative constants, functional constants) depending on the logical type of their reference, i.e., according to whether they designate individuals in a domain of interpretation, classes of individuals (or of n-tuples of individuals), or functions defined over the domain.

viera o ktorej ti niekto porozpráva bude mat pre teba asi takú hodnotu ako jedlo o ktorom ti budem hovoriť ale nikdy ho neochutnas.... na druhej strane, kým ti nepovedia, čo máš cíťiť vo víne, tak to ani necítiš.

Vztah medzi vnemom, spomienkou, predstavou, ideou, pojmom a slovom mi zatial nie je jasny

Mam ideu niecoho, ak viem ako sa to nieco pouziva. (napr. stolicka, pohar). nestaci mat obraz toho.

Rozsah pojmu je mnozina predmetov, ktoré pod danú pojem patria, obsah pojmu je súbor vlastností ktoré tieto predmety majú.

Významy výrazov môžu byť jednoduché (jednokrokové) alebo štrukturované (viackrokové) procedúry, ktorými identifikujeme objekty.

Určitý výraz alebo pojem, alebo objekt, ako je daný v definíciách, je vždy súčasťou buď nejakého systému výrazov (jazyka) alebo určitého systému pojmov (konceptuálneho systému) alebo systemu objektov (ontológie).

Ukázaním + abstrakciou. Ukázaním - Peter, Abstrakciou - človek,živočích,živá príroda,jestvujúcno

Paradox hromady: Jedno zrnko v žiadnom prípade nie je hromada ani zopár zrniek nie je hromada, al epostupným pridávaním zrniek nevedno presne kedy vznikne hromada.

celá žitá skutočnosť je v pohybe, deje sa. Dianie však musíme v poznávaní násilne zastavovať, a to predovšetkým pojmami, aby sme o veciach mohli vôbec niečo povedať. Pojmy sú pri povrchnom pohľade stále, platia dlhodobo a robia aj viac: robia veci rovnakými, zovšeobecňujú, zjednodušujú, lebo si nevšímajú detaily, veci zatrieďujú, kategorizujú, tvoria druhy, rody, zákony. Vytvárajú z chaosu zmyslových zážitkov poriadok, usporadúvajú, sprehľadňujú, a tak nám umožňujú vo veciach sa vyznávať, narábať s nimi podľa našich potrieb, kalkulovať s nimi, využívať ich. Je to zároveň skratkovité poznávanie, ktoré nám má umožňovať rýchlo si vytvoriť o veciach prehľad.

Z pojmov ako základu zrovnakosťovania, zozákoňovania, zjednodušovania, spodstatňovania a tak ďalej vychádza teda skresľovanie a znásilňovanie žitej skutočnosti, ale užitočné, nezabúda Nietzsche často dodať.

Najprv obrazy... Potom slová, používané pre obrazy. Napokon pojmy, možné len keď sú slová - zhrnutie mnohých obrazov pod čosi nenázorné, ale počuteľné (slovo). Trocha emócie vznikajúcej pri slove, teda pri nazeraní podobných obrazov, pre ktoré máme jedno slovo - táto emócia je to spoločné, základ pojmu. Že slabé pocity sa kladú ako rovnaké, že sa pociťujú ako tie isté, je základný fakt.

Sila vynaliezavosti, čo vybásnila kategórie, pracovala v službe potreby, totiž istoty, rýchlej zrozumiteľnosti na základe znakov a zvukov, skracovacích prostriedkov... Mocní urobili mená vecí zákonom a najväčší umelci abstrakcie spomedzi mocných stvorili kategórie.

Jazyk, ktorým svet popisujeme, je mapou reality, nie realitou samotnou. Jazyk nám pomáha zorientovať sa v skutočnosti, nemožno ním však poznanie nahradiť. Cesta poznania nás vedie od bodky na mape k hore samotnej.

Medzi našim myslením a zákonitosťami vonkajšieho sveta existuje predzjednaná harmónia.

Možno však poviete, že hoci idey samy neexistujú mimo ducha, predsa len môžu existovať veci im podobné, ktoré sú ich kópiami alebo napodobeninami a existujú mimo myseľ v nejakej nemysliacej substancii. Na to odpoviem, že sa idea môže podobať zas len idei.

Veda je presvedčená nie síce o podobnosti v názornom zmysle, ale o jednoznačnej priradenosti svojho matematicky štrukturovaného systému poznatkov k štruktúre vonkajšej skutočnosti.

Pre prirovnanie: čo označujeme menom "voz", neexistuje mimo nápravy, kolesá, podvozok, oj, atď. A slovo "dom" je len dohovorené označenie pre rozmanité materiály zostavené dohromady podľa istého zvyku tak, aby bola vymedzená určitá časť priestoru, a žiadna vlastné entita domu oddelene neexistuje.

Presvedčivé slová majú moc, ktorá je porovnateľná z mocou bohov, a rovnako silná ako fyzická sila. Účinok reči na dušu je ako účinok liekov (či drôg) na telo. Tak ako rozličné lieky hýbu štyroma rozličnými šťavami tela a ukončujú chorobu alebo život, tak je to so slovami: niektoré spôsobujú bolesť, iné radosť, niektoré vyvolávajú strach iné vedú poslucháčov k odvahe, iné ohlupujú a očarúvajú dušu zlým presvedčením.

Jazyk je modelom reality.

Pozrite sa napríklad na to, čo sa deje v prípadoch, ktoré nazývame hry. Pozrime sa či nájdeme existenciu niečoho , čo majú všetky hry spoločné. (kartové hry, loptové hry, kolokolomlynské, kto vydrží dlhšie pod vodou na jeden nádych a ruskú ruletu). Tým istým spôsobom nachádzame a skúmame mnoho rôznych hier. Vidíme ako sa niektoré podobnosti ukazujú a potom sa strácajú. Záverom nášho skúmania je toto: Vidíme komplikovanú sieť podobností, ktoré sa pretínajú a prekrývajú a niekedy vidíme aj celkové podobnosti... Nenapadajú mi lepšie slová ako charakterizovať tieto podobnosti ako slová vyjadrenie rodinné podobnosti. či podoby. Rozličné podobnosti medzi členmi rodiny ako napr. druh postavy, rôzne črty a rysy, farba očí, chôdza, temperament atď. Všetky tieto podobnosti a prekrývajú a prelínajú tým istým spôsobom. A dovoľujem si povedať, že rôzne hry tvoria jednu rodinu. (ad Existuje nejaká ustálená, jasne a presne vytýčená definícia slov? - Vždy možno prísť s nejakou výnimkou, ktorá nejakú jasnú definíciu naruší)

Ďaľšie kategórie ,čisté pojmy, ktoré môžeme použiť na všetko a sú tiež vrodené sú kvalita a kvantita. Ak ideme napr. do reštaurácie a pri odchode povieme : "Kvantita bola dostatočná, som sýty, ale kvalita bola slabá" alebo naopak "Kvalita bola dobrá ale bolo toho málo, ešte mám hlad".

Čistý rozum, ako to definoval Kant vo svojej kritike čistého rozumu pozostáva z čistých pojmov (vrodených, nezaťažených skúsenosťou), inak kategórií (substancia, príčina, kvalita, kvantita, čas, priestor..). To je ten rozum, ktorý máme všetci spoločný. (ad Immanuel Kant)

Čisté pojmy, kategórie sú pojmy ako "kvalita", "kvantita", atď.. pod ktoré možno zahrnúť všetky veci, zatiaľčo pod ostatné pojmy ako napr. "mobilný telefón" nemožno zahrnúť všetky veci.

Význam slova záleží na tom, aké má dané slovo miesto v celkovej štruktúre jazyka.

Význam slova nie je ukotvený vertikálne ale horizontálne. T.j nemá vzťah nahor k nejakým večným ideám, ani nadol k veciam, ale k iným slovám.

Jazyk je systémom rozdielov. Význam slova spočíva v rozdiele od iných slov.

Človek je symbolické zviera, zviera schopné tvoriť a pochopiť symboly, symbolický jazyk.

Jazyk je ľudskou konštrukciou. Racionálny jazyk môže byť nástrojom. skonštruovaným vládnucou triedou, slúžiaci na ovládanie más.

Všetko je text. Mimo text nič neexistuje.

Neexistuje rozdiel medzi opisom reality a opisom jazyka. Neexistujú fakty, existujú len interpretácie.

Premýšľaj ktoré účinky, ktoré by sme mohli považovať za prakticky relevantné, pripisujeme vo svojej predstave predmetu našeho pojmu. Náš pojem týchto účinkov je celkom našeho pojmu tohoto predmetu. (pragmatická maxima). Táto maxima potom slúži ako metóda na prejasnenie pojmov, pričom hovorí, že významový obsah pojmu spočíva v jeho mysliteľných dôsledoch pre konanie.

Podľa toho do akej miery obsah našich ideí verne odráža vlastnosti, „ kvality“ vonkajšieho sveta a nakoľko je závislý od nášho vedomia - rozlišujeme:

1.) primárne kvality – sú adekvátnym odrazom vlastností vonkajšieho sveta v našom vedomí, ide o geometrické a mechanické vlastnosti objektov → rozmer, tvar, pohybový stav

2.) sekundárne kvality – väčšina vlastnosti – napr. farby, vône, pocity tepla či chladu → nevyjadrujú objektívny stav vecí, ale sú výsledkom interakcie vlastností vecí a schopnosti našich zmyslov vnímať ich ( tieto vlastnosti nemôžeme pripísať samotným veciam, pretože vznikajú až v procese vnímania ) ⇒ PROBLÉM SUBJEKTU

Nepoznávame vec ako takú, ale iba jej prejav, to, čo je pre nás. Prejav veci je to, čo kognitívny subjekt rozpoznáva ako objekt, pomocu náhľadov (vnemov) prichádzajúcich cez zmysly. Najvšeobecnejšie pravidlá, ktoré platia pre veci, ako ich poznáme, sú štruktúry vnímania a chápania, a nie ontologické princípy založené na bytí. Človek teda rozpoznáva na základe svojich vlastných poznávacích schopností a nevie, či tieto vedomosti majú skutočne náprotivok vo vonkajšom svete.

Národ, ktorý disponuje 60-timi pomenovaniami pre kravu, podľa jej farby, veku, vzdialenosti od hovoriaceho v danom okamihu, má menej predpokladov pre vedecké chápanie sveta

Carnap hovorí o protokolárnom jazyku, ktorý nevyžaduje žiadne overenie. Protokolárny jazyk je prvotným jazykom, jazykom zážitkov, fenomenalistický jazyk. (ad Rudolf Carnap )

Protokolárne vety sú vety, v ktorých sa vyskytuje meno osoby, napr.: "Ottov protokol o 3 hodine a 15 minútach" : [ Ottovo jazykové myslenie bolo o 3 hodine a 16 minútach: (v izbe bol o 3 hodine a 15 minútach nejaký stôl, ktorý vnímal Otto ) ]

Vedecký jazyk sa skladá s fyzikalisticky triviálneho jazyka a fyzikalisticky odborného jazyka. Odborné termíny sa dajú formulovať pomocou výrazov triviálneho jazyka. Každá vedecká koncepcia musí byť vo svojich základných rysoch zrozumiteľná aj človeku z ulice.

Použitiu niektorých pojmov rozumieme, ak vieme čoho sú v danom prípade protikladom. Je celkom iné, ak odlišujeme lásku nie v protiklade od nenávisti ale v protiklade od flirtu alebo od sexu alebo od ľahostajnosti. Je rozdiel ak chápeme reč v protiklade ku mlčaniu, alebo v protiklade ku ukazovaniu, brechotu alebo spievaniu.

Ak sa chceme dostať po diaľnici z jedného veľkomesta do druhého, nebudeme potrebovať mapu obsahujúcu mnoho informácií nesúvisiacich s automobilovou dopravou, na ktorej sa diaľnice budú strácať v spleti vedľajších ciest. Taká mapa by nás mohla skôr zmiasť. Ale na druhej strane mapa, na ktorej je zakreslená iba jedna diaľnica, by realitu značne skresľovala a znižovala by schopnosť zvoliť si inú trasu, ak by napr. bola diaňica zablokovaná nehodou.

Diskurz je celok nanútených, alebo nanucovaných významov, ktoré sa tiahnu spoločenskými pomermi.

Oslobodenie rúk od funkcie pohybu, priniesol človeku schopnosť uchopovať veci a vyrábať vlastné veci - artefakty...Symbolickými artefaktami sa stali všeobecné pojmy. Pojmy už neoznačovali len konkrétne veci, ale celé triedy vecí. Už nebolo treba veci uchopovať. bolo treba ich abstraktne chápať, triediť ich, predstavovať si ich. Nad fyzikálnym priestorom, v ktorom človek žije ako materálna bytosť začal vyrastať ďalší priestor - symbolický. Človek sa stal symbolizujúcim živočíchom...Jazyk je symbolická motorická manipulácia (manus - v latinčine -ruka) v mozgu s konkrétnymi naturfaktami ale takisto aj so symbolickými artefaktami.

Aby sme pochopili podstatu vety (t.j. ako veta zobrazuje realitu), pomyslime na hieroglyphy, ktoré sú obrázkami faktov, ktoré chcú popísať.