Existuje posmrtný život?

To je svet, to som ja, ja budem po smrti stálý, trvajúci a večný, môže byť takýto názor v skutočnosti niečím iným, ako náukou úplných bláznov? Toto všetko sú iba nereálne názory, spleť názorov, divadielko názorov, sieť názorov, pasca názorov. Takto sa nepoučený a nevedomý svetský človek, ktorý je chytený do pút týchto názorov, neoslobodí od znovuzrodení, od starnutia a smrti, nezbaví sa strasti a plaču, bolesti, žiaľu a zúfalstvu, neunikne utrpeniu.

Lebo báť sa smrti, občania, nie je nič iné ako vzbudzovať zdanie, že človek je múdry, hoci nie je; je to totiž domnienka, že človek vie, čo nevie. Nikto totiž nevie, či práve smrť nie je pre človeka zo všetkého najväčším dobrom, ľudia sa je však boja, akoby bezpečne vedeli, že je najväčšie zlo. A nie je potom tá najnehabnejšia nevedomosť spočívajúca v tom, že sa človek domnieva, že vie, čo nevie?.

Uvážme však aj to, že je veľká nádej, že je to niečo dobré. Smrť je totiž jedno z dvoch; totiž alebo nie je nič a mŕtvy nemá o ničom nijaký pocit, alebo je smrť podľa toho, čo sa povráva, akási premena a pre dušu presťahovanie sa z tohto miesta na iné. Ak teda pri smrti niet nijakého pocitu, ale je to spánok, keď človek zaspí a nemá vôbec nijaký sen, potom by smrť bola obdivuhodným ziskom. Myslím si totiž: keby si mal niekto vybrať tú noc, v ktorej tak spal, že sa mu vôbec nesnívalo, a porovnávať s ňou ostatné noci a dni svojho života a po uvážení povedať, koľko dní a nocí v svojom živote prežil lepšie a príjemnejšie ako spomínanú noc, myslím, že by v provnaní s ostatnými dňami a nocami ani sám perský kráľ, nieto ešte obyčajný človek, nenašiel veľa takých nocí.

Duša je zničiteľná a hynie spolu s telom.

Veskerá duše je nesmrtelná. Neboť co se stále pohybuje, je nesmrtelné; co však pohybuje niečím iným a jest pohybováno od niečoho iného, to má ustání pohybu a tím i ustání života. Jedine to, co pohybuje samo sebe, nikdy se neprestáva pohybovat, protože neopouští samo sebe, nýbrž toto jest i všem jiným vecem, které se pohybují, zdrojem a počiatkem pohybu.

Duša je ako melódia na strunovom nástroji. Ak struny prasknú, melódia napriek tomu existuje, pretože je nehmotná,večná a božská. Strunový nástroj bol stvorený pre melódiu a nie naopak.

Telá vraj umierajú, ale To, čomu telo patrí, je večné.

Čo neexistuje, nemôže byť nikdy v prejavenom bytí, a preto nemôže ani nikdy zaniknúť. Tí, ktorí poznali pravú Skutočnosť, poznajú podstatu je a nie je. Pravá Skutočnosť, prestupujúca celý vesmír, je nezničiteľná. Nikto nemá silu, aby zmenil Nepremenné.

Nikdy nebola doba, kedy by som neexistoval ja alebo ty alebo ktorýkoľvek z týchto kráľov. A ani v budúcnosti tomu nebude inak. Ten kto prebýva v tomto tele, prechádza detstvom, mladosťou a starobou: V okamihu smrti iba prejde do iného druhu tela. Múdri sa tým nedajú oklamať.

Človek sa skladá z intelektu a vôle. Intelekt po smrti zaniká, vôľa ostáva. Vôľa je večná a nesmrteľná - a predsa ona v nás má strach zo smrti. Nerada sa však oddeľuje od svojho vidiaceho intelektu, čo je strach zo smrti.

Človek by nevydržal večne prechádzať cez všetky tie útrapy a byť v kuse hnaný, bez nejakého skutočného zisku, keby mu ostávala individualita a spomienky. Odhodí ich a vstúpi cez smrteľný spánok osviežený a vybavený novým intelektom do nového života.

V nebi musí byť krásne. Ešte sa odtiaľ nikto nevrátil.

Smrť znamená úplné zničenie.

Časť človeka po smrtí zaniká, časť ostáva.

Človek je do posledného svojho chĺpka nezničiteľný.

Existuje posmrtný život.

V maternici sú dve bábätká.Jedno sa pýta druhého, Veríš na život po pôrode?Druhé odpovedá: Prečo sa pýtaš? Jasné, že verím. Musí existovať niečo po pôrode. Možno sme tu, aby sme sa pripravili na to, čo budeme potom.Nezmysel, hovorí prvé. Nie je žiaden život po pôrode. Čo by to bol za život?Druhé odpovedá, Neviem, ale bude tam viac svetla ako tu. Možno budeme chodiť nohami a jesť ústami. Možno budeme používať viac zmyslov, ako si vieme teraz predstaviť.Prvý hovorí, To je absurdné. Chodenie je nemožné. A jesť ústami? Smiešne! Pupočná šnúra nám dodáva všetky živiny, ktoré potrebujeme. Lenže je krátka. Takže logicky život po pôrode je vylúčený.Druhý trvá na svojom, No ja si myslím, že tam niečo existuje a možno je to tam úplne iné ako tu. Možno tam už nebudeme potrebovať pupočnú šnúru.Prvý odpovedá, Nezmysel. A okrem toho, ak by tam bol život, ako je možné, že sa odtiaľ ešte nikto nevrátil? Pôrod je koniec života a po pôrode nie je nič iba tma a ticho a zabunutie. Nikam to nevedie.No neviem, hovorí druhý, ale určite sa stretneme s Matkou a ona sa o nás postará.Prvý odpovedá, Matku? Ty naozaj veríš v Matku? Úsmevné. Ak Matka existuje, kde je teraz?Druhý hovorí, Je okolo nás. Sme ňou obklopení. Sme ňou. Žijeme z nej. Bez nej by toto miesto nebolo.Odvetí prvý, Dobre, ja ju nevidím, takže logicky nemôže existovať.Na čo odpovedá druhý, “Niekedy, keď je úplne ticho a sústredíš sa a naozaj počúvaš, môžeš cítiť jej prítomnosť a počuť je milujúci hlas, ktorý sa k nám zhora prihovára.

Ja vnímam pre situáciu človeka ako kľúčové približne toto vyjadrenie: Nepominiteľný LOGOS sa stal z Lásky pominuteľne človekom, aby pominuteľní ľudia sa z Lásky stali nepominuteľnými a boli tam, kde je LOGOS.

Biblia: Boh je skryvajuci sa boh. Povaha veci sa rada skryva. Mnohe nam je skryte. Heidegger:Aristoteles pokladá . Fýzis pokladá za otvorenosť neskrytosti, v ktorej môžu prirodzené jestvujúcna v prvom rade prísť do prítomnosti. Fyzici dnes taktiež hovoria o tmavej hmote a skrytej energii.

Biblia nič nehovorí o tom, ako fungujú nebesá, ale ako sa máme do neba dostať ---vs.----Ale predstava o posmrtnom živote a nebi, kde sa má odohrávať, je faktuálne tvrdenie o tom, aký je svet. To nie je tvrdenie o hodnotách a morálke. Také veci sa dajú vedecky testovať.

Duša existuje a aj posmrtný život, nasvedčujú tomu napr. astrálne cestovanie, spomienky na minulé životy, zážitky na hranici smrti (svetelný tunel efekt), zážitky pod vplyvom psychotropných látok, spontánne spomienky detí na svoje minulé životy.

Smrť začala byť posledných 100 rokov skôr technickým ako metafyzickým problémom. Ide už o to ako vyriešiť problém starnutia. O sto rokov sa možno už človek bude môcť updatovať, vložiť do iného tela a žiť ďalej.

Keby som vedel všetko, čo je na svete, a nemal by som lásky, čo by mi to všetko pomohlo pred Bohom, ktorý ma bude súdiť zo skutkov?

Je veľmi mnoho vecí, ktorých znalosť osoží duši len málo alebo nič. A veľmi nemúdry je, kto sa stará o iné veci než o tie, čo slúžia jeho spaseniu.

Tie duše, ktoré majú väčší obsah ohňa, čiže sú suché, pravdepodobne unikajú smrti tým, že sa nestávajú vodou, ale zmenia sa priamo na kozmický oheň, kým duše s menším obsahom ohňa zostupom do podsvetia, čiže cez vodu, nastupujú svoj dlhší cyklus premien.

Po smrti žijeme v inej dimenzii.

..úcta k veciam tohto sveta a neúcta k sebe samým sú príčinou, že vôbec nepoznajú boha. Lebo hnať sa za nejakou vecou a obdivovať ju znamená pre toho, kto ju obdivuje a za ňou sa ženie, byť nižším než ona. Keď sa však duša sama stáva nižšou než veci, ktoré vznikájú a zanikajú, a keď seba samu pokladá za najbezcennejšiu a najsmrteľnejšiu z vecí, ktoré nachádza, už nikdy nebude schopná prijať do seba prirodzenosť alebo silu boha.

Egypťania prví priniesli toto učenie, že duša je nesmrteľná a po zániku tela vstupuje do iného živočícha, ktorý sa zakaždým rodí. A keď prejde všetkými suchozemskými, morskými a okrídlenými zvieratami, opäť vstupuje do rodiaceho sa ľudského tela, a takto obchádza tritisíc rokov. Toto učenie prevzali niektorí Gréci - jedni prv, druhí neskoršie - a vydávali ho za vlastné. Poznám ich mená, ale nenapíšem ich.

Rozpráva sa, že raz šiel Pytagoras okolo, keď ktosi bil psa ; tu pocítil vraj ľútosť a povedal : "Prestaň a nebi ho, je to duša môjho priateľa, ktorú som spoznal, keď som začul zavýjanie."

..Pytagoras... kedykoľvek na niečo upriamil celú svoju myseľ, ľahko videl každú zo všetkých vecí vo svojich desiatich, ba dvadsiatich životoch.

Ježiš im povedal: „Synovia tohto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. 37 A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva »Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba«. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“

Po smrti rôzne sa časti človeka vracajú do rôznych častí prírody odkiaľ prišli, do ktorého vstúpi aj jeho duša (aiman) do priestoru a že iba jeho karma alebo jeho výsledky práce pretrvávajú. (Tento výrok je zrejme inšpirovaný budhizmom).

V prípade stavov ako smrť či kóma, to znamená, že na určitý čas môžeme stratiť vedomie alebo zomrieť a znovu sa narodiť, pričom latentne, takrečeno na nevedomej úrovni vedomia, stále existuje úschovňa všetkých karmových odtlačkov a sklonov. Preto sa alajavidžnána volá zásobáreň vedomia (a niekedy aj substrát uvedomelosti). Je to trvalejší stav, ako sú naše vedomé stavy.

Duša je nesmrteľná, pretože je nehmotná.

Po smrti odchádza naša duša cez čiernu dieru do večnosti. Preto sú aj tie zážitky navrátivších sa z klinickej smrti, že prechádzali cez tunel, na konci ktorého bolo svetlo.

Lebo to sa nikdy nebude môcť dokázať, že jestvuje nebytie...

Treba hovoriť a myslieť, že jestvujúce je, lebo bytie je, ale nič nie je...

A blúdia tak dlho, kým nie sú z túžby po telesnom ktoré na nich uľpieva, opäť zavreté do tela; uzavreté sú, ako je pravdepodobné do zvierat takých vlastností, akým v živote holdovali...Napríklad ti, čo hodovali labužníctvu, chlípnosti a pijanstvu a nevedeli sa toho vystríhať, pravdepodobne berú na seba podobu oslov a takých zvierat... Tí však, čo sa nadmieru oddávali nespravodlivosti, tyranstvu a chamtivosti, berú na seba podobu vlkov, jastrabov a supov...

Z tých ostatných sú pomerne najšťastnejší a na najlepšie miesto idú tí, čo sa usilovali o všeobecne ľudskú a občiansku cnosť, ktorú nazývame rozvážnosť a spravodlivosť a ktorá vznikla z návyku a cvičenia bez filozofie a rozumového poznania..je pravdepodobné, že prichádzajú opäť do takých družných a krotkých tvorov, možno do včiel, ôs a mravcov, alebo opäť do toho istého rodu ľudí a v tom prípade sa z nich zasa rodia riadni muži.

Do spoločnosti bohov však môže prísť len ten, kto bol filozofom a odchádza úplne čistý, len milovník múdrosti.

Nahý som vyšiel zo života matky a nahý sa ta vrátim.

Že netelesné vytvorilo telesné a že telesné sa vráti do netelesnosti, to je večný kruh, o ktorom vedia mnohí, ale lennemnohí z toho vyvodia praktické dôsledky

Egypťania spoznali ako prví pravdu, že duša človeka je nesmrteľná a že keď telo zanikne, vždy znovu vchádza do inej bytosti, ktorá sa práve rodí.

Živí pochádzajú z mŕtvych, práve tak ako mŕtvi zo živých.

Kde sú mŕtvi? Tam kde nenarodení.

Ja vám pošlem proroka Eliáša, prv ako príde veľký a hrozný deň Hospodina

Verš o tom, že Boh pošle proroka Eliáša je predposledným veršom Starej zmluvy, tesne pred Novým zákonom. Z toho vyplýva, že sa tu myslí opatovné narodenie proroka Eliáša v Novozákonných udalostiach. Reinkarnácia je teda pravdivá.

Teraz umieram a blednem, povedal by si, a čochvíľa nebudem ničím. Duše sú rovnako smrteľné ako telá. Ale uzol príčin, v ktorom som zapletený sa znovu vracia - ten ma opäť vytvorí! Ja sám patrím k príčinám večného návratu. Prídem znova, s týmto slnkom, s touto zemou, s týmto orlom, s týmto hadom - nie do nového života alebo do lepšieho života alebo do podobného života: - Navždy prichádzam do jedno a toho istého života, v celku i v maličkostiach - abyže znova učím večnému návratu všetkých vecí, abyže opäť hovorím slová o poludní veľkosti zeme a ľudského poludnia, abyže opäť ohlasujem ľuďom nadčloveka. Hovoril som svoje slovo, rozbijem sa na svojom slove: tak to chce môj večný údel (žreb) - umieram ako kazateľ!

Prečo by si mal pochybovať o tom, že tajné cesty, ktoré ti boli otvorené do tejto súčasnosti, ti nebudú otvorené aj do každej budúcej (prítomnosti)? / Warum soltest du zweifeln, dass die geheimen Wege, die dir zu dieser Gegenwart offenstanden, dir nicht auch zu jeder Künftigen offenstehen werden ?

Duša sa vždy prichytí k jednému druhu. Duše ľudských bytostí sa v drvivej väčšine prípadov reinkarnujú vždy ako ľudské bytosti. Cieľom duše je expandovať vedomie. Preto pre dušu, ktorá je na ľudskej úrovni vedomia už nemá zmysel prežívať život v nižšich úrovniach vedomia. Existujú výnimky, kedy ľudská duša experimentuje s tým, že sa stane napr. delfínom.

Človek ako duchovná bytosť sa snaží o zväčšenie svojej lásky, t. j. božskej podstaty. Ak nemiluje stále viac (ľudí a intenzívnejšie) je nešťastná aj v blahobyte. Vonkajšie príčiny (choroby, násilie..) človeku ako duchovnej bytosti nemôžu uškodiť (ba pomáhajú jej konať dobro). Človek ako duchovná bytosť je nesmrteľný.

Mojžiš povedal: Ak niekto zomrie bez detí, jeho brat si ako najbližší príbuzný vezme jeho ženu a splodí svojmu bratovi potomka. 25 Bolo u nás sedem bratov. Prvý sa oženil, umrel a pretože nemal potomka, zanechal ženu svojmu bratovi. 26 Podobne aj druhý a tretí, až po siedmeho. 27 Napokon po všetkých zomrela aj žena. 28 Nuž ktorého ženou z tých siedmich bude pri zmŕtvychvstaní? Veď ju mali všetci!

Ten, ktorý sídli vo všetkých živých bytostiach, zostáva navždy nezničiteľný. Preto by si nemal nikdy pre nikoho smútiť.

Niektorí hovoria, že átman (vnútorná božská podstata človeka) môže byť zničená a iný ju nazývajú ničiteľom. Nič o tom nevedia. Ako by mohol ničiť, alebo kto by mohol zničiť ju? Poznaj átman, nezrodený, neumierajúci, nikdy nekončiaci, nikdy nezačínajúci, bez smrti, bez zrodenia, navždy nepremenný.

Povedal, že jeho duša, keď z neho vyšla, vydala sa na cestu s mnohými inými a prišli na akési čudné miesto, kde boli bezprostredne vedľa seba dva otvory v zemi a naproti na nebi zasa dva iné otvory......duše po vynesení rozsudku nad nimi odchádzali jedným otvorom do neba a jedným do zeme, kým druhými sa vracali;

Život vačšiny ľudí je iba neustálym bojom o existenciu so skrytou istotou, že raz túto existenciu stratia.