Ked už musí byť zmena, prečo to nie je vždy zmena k lepsiemu?

Nečakané utrpenie v našom živote občas zastupuje práve túto askézu. Ubúdanie, poníženie, samota a ticho sú nám naordinované nechcenou skutočnosťou. Jób prechádza týmito drastickými duchovnými cvičeniami, aby napokon v obnaženosti ducha vstúpil do konteplácie a objavil v nej vnútorné nazeranie Boha: Len z chýru som počul o tebe; ale teraz ťa moje oko videlo.

Dejiny nemajú nijaký zmysel: máme teda dôvod k radosti. Veď prečo by sme mali pretrpieť všetky tie muky kvôli nejakému pozitívnemu koncu vývoja, kvôli akejsi poslednej slávnosti, ktorej náklady by aj tak išli na úkor našej námahy a nášho stroskotania? A to všetko kvôli budúcim idiotom, ktorý jasajú nad naším trápením a tancujú na našom popole? Vízia rajského konečného stavu svojou absurdnosťou presahuje aj najhoršie formy poblúdenia našich nádejí.