Čo je to morálka?

Základom morálky je súcit. V druhom vidím samého seba, v utrpení druhého zahliadnem svoje vlastné.

Morálka je vynález slabých, aby neboli utláčaní. Za úsilím za dobro je tiež len úsilie o moc.

Ak zamietneme predpokladané nadprirodzené sankcie za nesprávne správanie, tak neostáva prázdno. Existujú prirodzené sankcie, ktoré nie sú o nič menej mocné a majú oveľa širšiu oblasť pôsobenia.

V rámci širokých hraníc tohto princípu (podpory života) sa dajú nájsť tie najrôznejšie, a na pohľad najprotirečivejšie koncepcie dobra. Nie je takmer jediné pravidlo západnej morálky, ktoré nie je pokladané niekde inde na svete nemorálne.

Deklarovaná etika v Európe a Amerike je pacifické kresťanstvo; zatiaľčo praktikovaná etika je etika rabujúcich Teutonov (germánskych kmeňov za Rímskej ríše), z ktorých sa vyvinula vládnuca vrstva skoro všade v Európe. To ktorá morálka prevládne záleží na tom, či sa kladie dôraz na priemysel, alebo vojnu. Militantná spoločnosť vyzdvihuje niektoré cnosti (odvahu a silu) a prehliada niektoré zločiny; agresia, rabovanie a zrady nie sú v takej miere zatracované ľuďmi, ktorí sú akosi k nim navyknutí počas vojny, ako ľuďmi, ktorý sa naučili vážiť si čestnosť a neagresiu počas práce a mieru.

Je rozdiel medzi zbožnosťou a morálnosťou. Zbožnosť je keď robím niečo, pretože to chce Boh. Morálnosť je keď robím niečo, pretože je to dobré.

Symbol tohto boja (dvoch morálok) napísaný jednou vetou je "Rím vs. Judea, Judea proti Rímu". ... Rím pokladal Židov za niečo ako protiprirodzenosť samu a zároveň ako monštrum, ktoré je úplným protikladom Ríma; v Ríme si Žid našiel niečo na čo mohol preniesť svoju nenávisť k celému ľudstvu, pokiaľ môžeme pokladať vládu aristokratických cností, za požehnanie a budúcnosť ľudstva.

Ukrivdený, pomstychtivý človek si najskôr vytvoril pojem "zlovoľného nepriateľa", zlosyna, a síce ako základný pojem, z ktorého potom odvodil pojem doplnkový, pojem "dobrého človeka" - jeho samého. Úplne inak je to u urodzeného, neukrivdeného (štastného, bohatého, pekného) človeka, ktorý si najskôr spontánne vytvorí pojem dobrého (v zmysle schopného, kvalitného) a až z toho potom odvodí pojem zlého (v zmysle nekvalitného, neschopného). / (..wie ihn der Mensch des Ressentiment concipirt ...er hat den bösen Feind concipirt....

Boli to židia, ktorí proti aristokratickej rovnici hodnôt (dobré=urodzené=mocné=pekné=šťastné=bohumilé) s desivou logikou postavili a pomocou priepastnej nenávisti udržali prevrátenie, totiž že - úbohí sú jediní dobrí, chudobní, omráčení, nízkopostavení, sú jediní dobrí, trpiaci, postrádajúci, chorí, škaredí sú aj jediní zbožní, jediní boží, pre nich jediných je štastie, blahoslavenosť - ale naproti tomu vy, vy urodzení a mocní, vy ste naveky tí zlí, krutí, hrešiaci, nenásitní, bezbožní, vy budete aj naveky nešťastní,prekliaty, zaratení (Die Juden sind es gewesen, die gegen die aristokratische Werthgleichung..)

..že totiž so Židmi začala vzbura otrokov v morálke; vzbura, ktorá ma za sebou dvetisícročnú históriu, a ktorá sa nám dnes len preto stratila z očí, lebo to bola víťazná vzbura...

Morálka ako všeobecné zhoršenie fantázie, ako nedôverčivý pohľad na všetky veci. Čo je židovská a kresťanská morálka? Náhoda bola obratá o svoju nevinu, nešťastná náhoda bola poznačená pojmom hriech; blahobyt sa začal vnímať ako nebezpečie a pokušenie...

Je teda isté, že súcit je prirodzený cit, ktorý v každom jednotlivcovi zmierňuje sebalásku a prispieva k sebazáchove celého druhu. Práve ľútostivosť nás bez rozmyslu núti priskočiť na pomoc trpiacim, v prirodzenom stave zastupuje zákony, morálku a cnosť... súcit zabraňuje každému silnému divochovi obrať slabšie dieťa alebo nevládneho starca o ťažko získanú potravu, najmä keď nestráca nádej, že svoju ľahko nájde inde;..

Ak zaujmete najvyššie stanovisko metafyziky a morálky, zistíte, že obe majú s náboženstvom rovnaký objekt, a to vesmír a vzťah človeka k nemu. Táto rovnakosť je už dlho príčinou mnohých omylov; preto metafyzika a morálka prenikli do náboženstva vo veľkej miere a veľa z toho, čo k náboženstvu patrí, sa skrývalo pod nesprávnou formou v metafyzike alebo morálke.

Naša schopnosť vytvárať morálne súdy a osvojovať si morálne normy je evolučne nadobudnutá adaptácia. Morálka existuje len preto, lebo pomáha zabezpečovať kooperáciu medzi jednotlivými členmi spoločenstva.

V prípade človeka platí, že schopnosť prežiť a reprodukovať sa závisí od prežitia skupiny, ktorej je členom, a prežitie skupiny zvyčajne závisí od toho, či jej jednotliví členovia dokážu v dostatočnej miere kooperovať. Platilo a naďalej aj platí, že väčšiu šancu prežiť má to spoločenstvo, ktorého členovia sú schopní spojiť sily, aby skolili také zviera, ktoré nie sú schopní skoliť samostatne (napr. mamuta) a sú dostatočne vyspelí na to, aby sa oň vedeli spravodlivo rozdeliť. Ak sa aj objaví jedinec, ktorému sa na love participovať nechce, alebo by si chcel prisvojiť väčšiu časť koristi, ako mu právom patrí, životaschopné spoločenstvo si s tým jednoducho poradí tak, že tohto člena ostrakizuje, alebo ho nejakou inou formou potrestá. Práve morálne normy umožňujú týchto previnilcov identifikovať a poskytujú tak evolučnú výhodu voči spoločenstvám, ktoré žiadnymi morálnymi normami nedisponujú

Naše emocionálne predispozície vedú k tomu, že „vykonávame ‚projekcie‘ morálnych kvalít na veci vo svete a následne svet vnímame tak, akoby on sám týmito kvalitami disponoval .Ľuďom, konaniam a stavom vecí, ku ktorým naše činy vedú, pripisujeme morálne kvality preto, lebo sme evolučne predisponovaní im tieto kvality pripisovať, no v skutočnosti žiadne entity morálnymi kvalitami nedisponujú. My sme len vďaka procesu prírodného výberu a potrebe zabezpečiť kooperáciu v rámci spoločenstva predisponovaní byť o existencii morálnych kvalít presvedčení.

Čo keď aj morálne kategórie v každom jednom z nás sú produkty našich konkrétnych biochemických reakcií?

Morálna realita neexistuje, neexistujú morálne fakty, a hodnoty sú nevyhnutne subjektívnym vyjadrením nášho emočného postoja. Medzi svetom faktov a svetom hodnôt leží neprekonateľná priepasť a zatiaľčo fakty prinášajú vedeckú objektivitu, hodnoty nemôžu byť ničím iným ako vonkajším obrazom nášho vnútorného subjektívneho prežívania, cítenia, túženia.

Morálna realita je nám skrytá. Prichádzame na svet ako ľudia priviazaný v jaskyni, ktorí pozerajú na tiene. V istom okamihu si však začíname uvedomovať, že tieto tiene sú len tiene a nie skutočná realita. Morálna realita nás tlači k stále lepšiemu poznaniu morálneho ideálu. Musíme sa dostať z jaskyne a vidieť veci pod tým správnym svetlom - vidieť ich také, aké v skutočnosti, oprostené od mylných predstáv, ilúzií. To slnko na ktoré sa dostaneme po výstupe z jaskyne je podľa Platóna idea dobra.

Päť hodnôt na ktorých stojí každá morálka je, že: 1) starostlivosť (pocit, že by sa nemalo ubližovať) 2) spravodlivosť (pociť férovosti) 3) kmeňovitosť (lojálnosť voči skupine, preferovanie "my" pred "ja" 4)rešpekt voči autoritám (starším, múdrejším) 5) čistota, posvätnosť (ako konrolovať svoje telo, aby som dosiahol vyššie dobro)

Rozdielnosť morálok pochádza z rozdielneho dôrazu na niektoré z piatich hodnôt - 1) starostlivosť (pocit, že by sa nemalo ubližovať) 2) spravodlivosť (pociť férovosti) 3) kmeňovitosť (lojálnosť voči skupine, preferovanie "my" pred "ja" 4)rešpekt voči autoritám (starším, múdrejším) 5) čistota, posvätnosť (ako konrolovať svoje telo, aby som dosiahol vyššie dobro). Úplný nepriateľ všetkých rozličných moráliek je nihilizmus, ako neuznanie žiadnej hodnoty.

Morálka je filozofická disciplína, ktorá môže ale nemusí čerpať z kresťanských koreňov.

morálka sa odohráva v skrytých dôvodoch človeka, ale nie v jeho činoch, a nie v tom ako jeho činy vypálily. Ale kedže nevidíme ľuďom do hláv, tak je ťažšie rozlišovať čo je morálne a čo nemorálne.

Ak obchodník neoklame zákazníka len preto, že nechce mať problémy, tak nejedná morálne, len prospechársky.

Morálka je vec verejná , res publica ( "Aha pozrite naňho, čo spravil ! " ), t.j. súdi sa človek podľa niečoho, čo je viditeľné, čo spravil, čo zapríčinil.

Človek súc racionálne stvorenie sa vie postaviť abstraktným spôsobom do toho konania kde robí a vie sa spýtať otázku, že "To čo mám spraviť, je ten druh konania z ktorého by profitoval každý". t.j. Racionalita rovná sa univerzalita.

Neexistuje priamy vzťah medzi množstvom vedomostí a morálkou. Medzi negramotnými ľuďmi možno nájsť tých, ktorí jasne rozumejú, že zabíjanie je zlé, zatiaľ čo medzi vedcami možno natrafiť na takých, ktorí sa zo zabíjania tešia. Veľa závisí od toho, čo je človeku vštepované od narodenia.