Ako žijeme?

Ludia na celom svete sa snažia uspokojiť štyri základné potreby. Všetci musíme jesť, musíme mať kde spať, musíme mať pohlavný styk a musíme sa cítiť v bezpečí tým, že si vybudujeme účinnú obranu. Moderná spoločnosť vynakladá nesmierne úsile na to, aby uspokojila jedenie, spanie, súloženie a bránenie sa.

Uvažujeme-li o našem životě, o tom, oč usilujeme, záhy zjistíme, že téměř veškeré naše konání a snažení se váže na existenci dalších lidí. Zjistíme, že celým svým založením jsme podobni živočichům žijícím pospolitě. Jíme pokrmy, které vyprodukovali jiní lidé, máme na sobě šaty, které vyrobili jiní lidé, a bydlíme v domech, které postavili jiní lidé. Většinu toho, co víme a v co věříme, nám sdělili jiní lidé, prostřednictvím řeči, kterou stvořili jiní. Naše schopnost uvažovat by bez fenoménu řeči byla velice chatrná, srovnatelná se stejnou schopností vyšších živočichů; a tak si volky nevolky musíme přiznat, že za náskok, který máme před zvířaty, v první řadě vděčíme našemu životu v lidské pospolitosti.

Mysliteľ postaví obrovskú budovu, systém, taký systém, ktorý zahŕňa celý ľudský život, celé dejiny sveta atď. - no keď pozrieme na jeho osobný život, udivene zistíme strašnú a smiešnu vec, že on sám nebýva v tomto obrovskom paláci s vysokými klenbami, ale v blízkej stodole, alebo v psej búde, alebo v najlepšom prípade v byte pre vrátnika. (ad Georg Wilhelm Friedrich Hegel)

Je to skutočne neuveriteľné, ako bezvýznamne a ničnehovoriac, pri pohľade zvonku , a ako tupo a bez možnosti hlbšieho zamyslenia, pri pohlade zvnútra, prebehne život vačšiny ľudí. Ich život je akési nejasné túženie a trápenie sa, akoby zasnené tápanie cez štyri životné etapy k smrti, v sprievode série triviálnych myšlienok. Podobajú sa hodinkám, ktoré boli natiahnuté a idú, bez toho, aby vedeli prečo; a vždy keď sa splodí a narodí nový človek, sú hodinky ľudského života nanovo natiahnuté, aby zopakovali už nespočetne krát obohratú pesničku, vetu za vetou, takt za taktom, bez nejakých podstatných variácií.

Človek môže na základe svojho dlhorokého snaženia získať papier, že už je niekto, že už prestal byť nič.

Nemáme sílu, pretože v systéme budováni osobnej dôležistosti zároveň neustále osovzdávame svoju osobnú moc. Veríme, že vždy je niekto mocnejší než my. Učitel , colník, lekár.. nás naľaká a pošle do lekárne, kde je lekárnik, čo nám dá leky .... Tým ako odovzdávame svoju moc, ostáva nám nemoc.

Poväčšine sme vyrastali pod dusivým tlakom paradigmy nulového súčtu, teda presvedčenia, že keď niekto vyhrá, niekto iný musí prehrať. Koncept hry s nulovým súčtom nám vnútil súperenie ako základný princíp fungovania sveta. Bez konkurencie by sme sa však nemohli pochváliť množstvom hospodárskych a spoločenských úspechov, ktoré sme za stáročia dosiahli. Podotýkam, zdravej konkurencie.

Ak jeden človek niečo získa, neznamená to, že druhý nevyhnutne niečo stratí. Záleží na zornom uhle. Spôsob, aký vnímame svet, je taký mocný, že nám vie nanútiť dojem nedostatku a zbytočne v nás vyvoláva súťaživosť, až napokon skutočne vytvorí nedostatok, ktorého sme sa sprvu obávali.

Bez fantázie, ktorú malomeštiak nikdy nemá, žije v triviálnom vzorci skúsenosti. ako to chodí, čo je možné, čo sa zvykne diať, nech už je výčapníkom alebo premiérom.

Ľudia vo všeobecnosti nepovažujú vzťah k pravde, svoje vzťahovanie sa k pravde, za najvyššie dobro, a ešte zriedkavejšie vidíme, že by sokratovsky považovali stav omylu za najväčšie nešťastie. Zmyslovosť u nich značne prevažuje nad intelektuálnosťou.

Ľudia žijú v sračkách.

Táto forma zúfalstva (nevedomosť o ňom) je vo svete najbežnejšia, áno, to, čo sa nazýva svetom: pohanstvo a prírodný človek v kresťanskom svete, práve to je ten druh zúfalstva; je zúfalstvom, ale nevie o tom.

My first impression of Slovakia was, that it is "I dont care" country.

Sudcov normality možno stretnúť všade. Žijeme v spoločnosti sudcov-lekárov, sudcov-pedagógov, sudcov-sociálnych pracovníkov. Im podriaďuje každý svoj spôsob správania.

Tak si treba predstaviť trestaneckú spoločnosť - tisícky malých výchovných predstavení.

Sme zavretí v súkolesí panoptického súkolesia, ktorý my sami udržiavame v pohybe - každý jedno svoje ozubené koliesko.

Ďalšou zásadou na ktorej by sa nezaujate všetci zhodli je max-min princíp, t.j. že ten najchudobnejší by mal mať aspoň nejaké prostriedky, aby mohol nasledovať svoje životné cieľe. Všetci od života chceme rôzne veci, máme rôzne hodnoty, rôzne ciele, plány, podľa ktorých posudzujeme, že to bol dobre prežitý život. Niektorí chceme byť básnikmi, niektorí doktormi, niektorí nachádzajú zmysel hlavne v rodine, niektorí chcú cestovať. Ak chceme mať šancu uskutočniť tieto plány, potrebujeme k tomu nejaké prostriedky. Treba redistribúciou zabezpečiť, aby aj ten najznevýhodnenejší mal nejaké prostriedky (maxmin = maximalizovať minimum) na plnenie svojich plánov a nielen na každodenné holé prežitie. Nie je už kvalitatívny rozdiel medzi tým, keď má človek nejaké prostriedky a keď má nadmerné prostriedky, keď ide o plnenie si životných plánov. Je to však obrovský rozdiel v prípade keď nemá žiadne prostriedky. Extrémna chudoba ničí všetky životné plány.