Je majetok dobrý alebo zlý?

Koreňom všetkeho zlého je zaiste milovanie peňazí, po ktorých mnohí zatúžili a tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolesti. lat: Radix omnium malorem est cupiditas.

Prinutim ta spat na holej zemi, pit vodu, jest hocico...

Opustis otcovsky dom a budes zit v pivnici, opustenej vezi alebo v hlinenom sude...

V dome bohatého muža nie je kam odpľuť, iba ak do jeho tváre. / In a rich mans house there is no place to spit but his face.

Ale zlatý stred nie je patentom na šťastný život. Treba mať aj určitú mieru svetských statkov, majetok dáva slobodu od starosti a túžob a je zdrojom aristokratického šarmu a ľahkosti.

Koľko zločinov, vojen, biedy by sa ušetrilo, keby niekto vytrhol koly, zakopal priekopy a zavolal na svojich druhov - Ak zabudnete, ze plody patria všetkým a pôda nikomu, ste stratení.

Je isté, že k veselosti nič neprispieva menej než bohatstvo a nič väčšmi ako zdravie, v telesne pracujúcich, najmä zem obrábajúcich triedach sú veselé a spokojné tváre, v bohatých a vznešených sú obyčajne namrzené. Mali by sme sa teda predovšetkým usilovať zachovať si vysoký stupeň dokonalého zdravia, lebo jeho kvetom je práve dobrá nálada. Prostriedkom na to, ako je známe, je vystríhanie sa všetkých excesov a výstredností, všetkých prudkých a nepríjemných pohnutí i každého priveľkého alebo trvalého duševného vypätia, a naproti tomu užívať denne dve hodiny rýchly pohyb na čerstvom vzduchu, veľa studených kúpeľov a podobné dietetické pravidlá.

Ľudská nátura je takej povahy, že jeho šťastie nezávisí ani tak na tom či je človek hore, alebo dole, ale skôr na tom či stúpa alebo klesá. Ak napr. jeho majetok rastie je šťastný, ak sa zmenšuje je nešťastný, nezáisle na veľkosti majetku. Záleží však aj na tom, aký majetok pozoruje u druhých.

Nikoho neklameme a nelichotime mu tak ako sebe.

Súkromné vlastníctvo je nevyhnutnou inštitúciou, minimálne v hriešnom svete; ľudia viac pracujú a menej sa hádajú, keď je majetok súkromný a nie spoločný.

Dôvera a pravé zamyslenie (druhý člen): Tu počuje Budhovo učenie otec rodiny alebo jeho syn alebo niekto z iného svetského stavu, a po jeho vypočutí je naplnený dôverou v Dokonalého. A naplnený touto dôverou si myslí: "Plný prekážok je svetský život, ako hromada smeti, ale mníšsky život v bezdomovectve je cestou voľnosti. Nie je ľahké pre toho, kto žije doma, plniť vo všetkých bodoch pravidlá svätého života. Čo keby som si teraz ostrihal vlasy a fúzy, obliekol žlté rúcho a odišiel preč z domu do bezdomovectva?" A v krátkom čase, keď sa vzdal svojho majetku, veľkého či malého, a opustil veľký či malý okruh príbuzných, ostrihá si vlasy a fúzy, oblečie žlté rúcho a odíde preč z domu do bezdomovectva.

Ten kto sa uspokojí s jednoduchým jedlom na jedenie, s čistou vodou na pitie a s ohnutým ramenom namiesto podhlavníka na spanie dosiahne aj napriek všetkému vnútornú vyrovnanosť a blaženosť. Nespravodlivo získané bohatstvo je mi preto vzdialené ako oblaky plynúce nad mojou hlavou!

Jedného dňa videl chlapca, ako pije z rúk. Ihneď zobral s tanistry pohár a odhodil ho so slovami: „Dieťa ma prekonalo v prirodzenosti.“

19 Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich zožiera hrdza a mole a kde zlodeji vnikajú a kradnú. 20 Zhromažďujte si poklady v nebi, kde ich nezožiera ani hrdza, ani moľ, a kde zlodeji nevnikajú a nekradnú. 21 Veď kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce. 22

Ukrivdený, pomstychtivý človek si najskôr vytvoril pojem "zlovoľného nepriateľa", zlosyna, a síce ako základný pojem, z ktorého potom odvodil pojem doplnkový, pojem "dobrého človeka" - jeho samého. Úplne inak je to u urodzeného, neukrivdeného (štastného, bohatého, pekného) človeka, ktorý si najskôr spontánne vytvorí pojem dobrého (v zmysle schopného, kvalitného) a až z toho potom odvodí pojem zlého (v zmysle nekvalitného, neschopného). / (..wie ihn der Mensch des Ressentiment concipirt ...er hat den bösen Feind concipirt....

Boli to židia, ktorí proti aristokratickej rovnici hodnôt (dobré=urodzené=mocné=pekné=šťastné=bohumilé) s desivou logikou postavili a pomocou priepastnej nenávisti udržali prevrátenie, totiž že - úbohí sú jediní dobrí, chudobní, omráčení, nízkopostavení, sú jediní dobrí, trpiaci, postrádajúci, chorí, škaredí sú aj jediní zbožní, jediní boží, pre nich jediných je štastie, blahoslavenosť - ale naproti tomu vy, vy urodzení a mocní, vy ste naveky tí zlí, krutí, hrešiaci, nenásitní, bezbožní, vy budete aj naveky nešťastní,prekliaty, zaratení (Die Juden sind es gewesen, die gegen die aristokratische Werthgleichung..)

Takých päťtisíc by nebolo zlých...ale to ti poviem, ak potom voľačo nájdeš (pri kopaní zlata), neodtiahnu ťa odtiaľ ani párom koní; aj keby si mal skapať ako pes, nepopustíš, budeš si musieť nahrabať ešte desaťtisíc. A ak máš pätdesiattisíc chceš sto, aby si sa nadosmrti zabezpečil, napokon nakopeš stopäťdesiattisíc, túžiš mať dvesto, aby si si bol celkom a nabetón istý, že nevyjdeš na psí tridsiatok, nech sa robí čo chce.

Takisto nemálo sa duša rozrušuje i domáhaním sa pôct a bohatstva, najmä len čo sa začínajú zhŕňať pre ne samy, kedže sa o nich vtedy predpokladá, že sú najväčším dobrom. Pritom, tieto človeka neomrzia ako zmyselná rozkoš, lež čím viac jedného i druhého máme, tým väčšia býva naša radosť a v dôsledku toho tým nás to viac a viac pobáda oboje zveľaďovať. Ale ak sa v niektorom prípade nadarmo nádejáme, vtedy nastáva veľký zármutok. Napokon honor býva veľkou prekážkou i v tom zmysle, že ak ho chceme dosiahnuť musíme sa nevyhnutne v celom svojom živote správať tak, aby sme sa ľuďom zapáčili...

Existuje predsa premnoho príkladov na to, ako ľudia pretrpeli pre svoje poklady všelijaké prenasledovanie až na smrť a ako sa pre získanie bohatstva vystavili toľkým nebezpečenstvám, že napokon doplatili životom za svoju pochabosť. Nemálo je i ľudí, čo prestáli všemožné zlo, len aby dosiahli alebo si ubránili čestné miesta a hodnosti. A napokon je nespočítateľne mnoho tých, čo si pre nemierne pôžitkárstvo priskorili smrť.

Byť bohatým je nemorálne.

Divochom by sme len ťažko vysvetľovali, čo je to poddanstvo a zvrchovanosť. Človek si môže ľahko prisvojiť ovocie, čo natrhal jeho druh, zverinu, ktorú sám neskolil, i jaskyňu, čo inému poskytovala útočisko, no ako by sa mu podarilo prinútiť ho k poslušnosti? Aké putá závislosti by mohli zväzovať ľudí bez akéhokoľvek majetku? Keby ma niekto vyhnal zo stromu, môžem sa vyškriabať na druhý; keby ma ktosi otravoval na jednom mieste, čo mi bráni presunúť sa inam?

V novom stave sa život zjednodušil a zospoločenštil, vyznačoval sa úzko vymedzenými potrebami, ktoré ľudia dosahovali pomocou nástrojou, ktoré vynašli... a nevedomky na seba vzali prvé bremeno z ktorého vytryskol prvý prameň zla, čím zaťažili vlastné potomstvo, lebo vinou pohodlia im začalo ochabovať telo i duch, zvyk ich obral o všetok pôvab a zaroveň posunul hranicu nevyhnutných potrieb, radosť z nadobudnutých vecí nevyvažovala krutosť ich straty, cítili sa nešťastní, keď o svoje pohodlie prišli, ale nie šťastnejší, keď ho dosiahli.

Postupne sa však dedičstvo rozširovalo o čoraz rozsiahlejšie pozemky a vyšší počet dobytka, kým sa všetka pôda krížom-krážom nerozparcelovala, takže jeden mohol zväčšíť svoje vlastníctvo iba na úkor druhého, spravidla v tesnom susedstve, ostatní, čo si zo slabosti alebo nedbanlivosti nedokázali nahonobiť nijaký majetok, stali sa bedármi, ale nič nestratili, hoci vôkol nich sa všetko zmenilo...

Istému boháčovi prinieslo pole hojnú úrodu. Rozmýšľal a hovoril si: ‚Čo urobím? Veď nemám kam pozvážať úrodu.‘ Potom si povedal: ‚Urobím toto: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie. Tam potom uložím všetko obilie i svoj majetok a poviem si: Duša, máš veľa majetku na mnoho rokov. Odpočívaj, jedz, pi a veseľ sa!‘ Ale Boh mu povedal: ‚Blázon! Ešte tejto noci požiadajú o tvoj život a komu ostane to, čo si nahonobil?‘ Tak bude s každým, kto zhŕňa poklady pre seba, a nie je bohatý v Bohu.

Akých ľudí by ste chceli mať zo svojich detí až vyrastú? Väčšina ľudí na túto otázku odpovie, že by chceli aby z detí vyrástli zodpovední ľudia, aby vedeli prevziať zodpovednosť, získali vzdelanie, prácu, mali rodinu a hlboké priateľstvá, starali sa o svoje deti s jemnosťou a pozornosťou, aby dokázali myslieť za seba, skúmali názory, nespoliehali sa na autoritu učiteľov, alebo politikov, a hlavne aby boli šťastní. Nový zákon ale učí nestarať sa o zajtrajšok, rozdať všetok svoj majetok, a že štastní sú chudobní a plačúci......To je dôvod, prečo je kresťanské učenie ako žiť, nekompatipilné s tým čo pokladáme za najlepší spôsob života.

V nijakom prípade si nemyslím, že by som písal niečo nedôstojné môjho pera, keď tu odporúčam starostlivosť o udržanie získaného a zdedeného majetku. Veď mať po rodičoch toľko majetku, aby sme mohli – hoci len pre vlastnú osobu bez rodiny – spokojne žiť v opravdivej nezávislosti, t.j. bez práce, to je neoceniteľná prednosť: je to ochrana a odolnosť proti biede a súženiu, ktoré hrozia ľudskému životu. Teda emancipácia od všeobecnej otročiny, tohto normálneho osudu syna Zeme. Slobodný syn Zeme sa rodí iba pri priaznivom osude, pretože iba taký človek je sui iuris (nezávislý), pánom svojho času a svojich síl, ktorý môže každé ráno povedať: „tento deň patrí mne“. Práve preto rozdiel medzi prvým, kto má tisíc, a druhým, ktorý má sto tisíc toliarov renty, je neporovnateľne menší než medzi prvým a takým, ktorý nemá nič.

Zdedený majetok nadobúda však najvyššiu hodnotu, ak pripadne tomu, kto je obdarený duševnými silami vyššieho druhu a sleduje ciele, ktoré sa neveľmi znášajú so ziskom: veď potom je dotovaný osudom dvojnásobne a môže žiť svojmu géniovi: svoj dlh ľudstvu však splatí stonásobne tým, že vykoná to, čo nemohol nik iný, a vytvorí niečo pre dobro celého ľudstva, ba slúži mu to ku cti. Iný si v takej výhodnej situácii získa zásluhy o ľudstvo filantropickými snahami. Na rozdiel od takých ten, kto nič také ani čiastočne, ani aspoň pokusne nevykoná, kto ani po dôkladnom osvojení niektorej vedy si nevytvorí aspoň možnosť, aby ju rozvíjal – ten – ak zdedí majetok – je obyčajný povaľač a hodný iba opovrhnutia. Ani šťastný nebude: ochrana pred núdzou ho vydá napospas druhému pólu ľudskej biedy, nude, ktorá ho tak mučí, že by bol oveľa šťastnejší, keby ho núdza nútila vstúpiť do zamestnania.

Majetok boháča je jeho opevneným mestom, kým skazou núdznych je ich chudoba.

Majetok pre boháča je ako opevnené mesto, javí sa mu sťa nedostupná hradba.

Boh nám daroval túto planétu a preto patrí nám všetkým. Svojou prácou si ale môžeme jej čiastky individualizovať, t.j. individuálne privlastňovať do súkromného vlastníctva

Spoločné vlastníctvo, resp. nevlastníctvo je zlé aj pre ekológiu, pretože ak na svojom majetku spaľujem uhlie, tak splodiny vypúšťam do vzduchu, ktorý patrí všetkým, resp. nikomu.

Väčšina ľudí si bude myslieť, že znášaš starobu tak ľahko pre veľký majetok, a nie pre svoju povahu. Hovorí sa totiž, že boháči majú mnoho útech.....na ich tvrdení niečo je, ale nie toľko ako si myslia.

Ľudia, čo si peniaze nahonobili sami, cenia si cih raz tak vysoko ako ostatní. Lebo ako milujú básnici svoje básne a otcovia svoje deti, tak visia na peniazoch tí, čo ich zarobili, ako na svojom diele, ďalej však aj pre úžitok ako ostatní. Preto bývajú aj v spoločenskom styku nepríjemní, lebo poznajú iba chválu bohatstva.

Čas - to je jediné čo máte.

Právo na majetok je základným právom, ktoré by sa nemalo porušovať. Záleží však na tom ako ďaleko do minulosti chceme ísť. USA sú nespravodlivým štátom, lebo v minulosti zobrali majetok indiánom.

Chudobný človek, hotová opica.

Extrémna chudoba ničí všetky životné plány.

S týmto návykom na voľnosť pohybu v prírode somsa začiatkom deväťdesiatych rokov ocitol v Amerike, ktorá ma vyhnala na asfalt. Prepadol ma tiesnivý pocit fyzickej neslobody, aký som nezažil za komunizmu. (pozn. len necelá tretina územia USA je voľne priechodná, postupne víťazili vlastníci pozemkov)