Čo je vedomie? Aký je vzťah medzi vedomím a mozgom?

Telo je klietka a myseľ je vtáčik v nej.

Vedomie je všetkým spoločné.

Filozofia skúma neempirickú podmienku empirického.(teda vedomie? Nie Kant tu myslí skôr čistý rozum)

Princip stoicizmu: Vedomie ma mysliacu podstatu a nieco je podstatne , pravdive a dobre len vtedy, ak sa pri tom vedomie sprava ako mysliaca podstata... V stoicizme sa tato mnohoraka cinnost (ziadostivosti a prace) stiahla do jednoducheho rozlisenia, ktore je v cistom pohybe myslenia.(ad stoicizmus)

Monistické pozície sú charakteristické preferovaním buď telesnej (materializmus) alebo duševnej (idealizmus) stránky človeka. idealizmus (Platón, Aristoteles, Tomáš Akvinský): Podľa Platóna duša doslova padla do tela zo sveta ideí. Telesnú formu existencie považuje za nedokonalú. Úlohou duše je smerovať k dokonalosti a vrátiť sa do sveta ideí, zbaviť sa telesnosti. Takýto pohľad prezentuje duchovné ako nadradené telesnému. Kladie ich v antickom Grécku do protikladu ako dokonalé a nedokonalé, neskôr v kresťanskom ponímaní ako dobré a zlé. materializmus (Thomas Hobbes, Willard Van Orman Quine, Darwin, Daniel Dennett): V materialistických teóriách sú duševné procesy prezentované ako súčasť fyzického (fyzikalistický materializmus) alebo je existencia duše úplne popieraná ako napríklad v behaviorizme, ktorý chápe ľudský organizmus ako stroj a tzv. duševné procesy sú iba odpoveďou na telesné podnety.

Dualistické pozície rozlišujú medzi telom a dušou. Chápu ich buď nezávisle od seba (Wittgenstein), ako paralelne jestvujúce javy (paralelizmus) alebo ich stavajú do vzájomnej relácie, kde spolu interagujú (interakcionizmus). interakcionizmus (René Descartes, Karl Popper): Descartes rozdelil súcno na veci mysliace a veci rozpriestranené, ktoré jestvujú nezávisle od seba, no vo svete prichádzajú do vzájomných vzťahov. Descartes však neobjasnil ako môžu dve natoľko rozdielne a nezávislé entity ako myslenie a hmota spolu interagovať a psychofyzický problém necháva po tejto stránke nedoriešený. Karl Popper považuje naše vzťahovanie sa ku svetu za výsledok interakcie dvoch rozdielnych realít. Nikdy nebudeme schopní vedecky exaktne popísať vonkajšiu realitu, pretože jej vnímanie je výsledkom psychologických procesov a daností s akými k fyzikálnemu svetu pristupujeme. paralelizmus (Baruch Spinoza, Gottfried Wilhelm Leibniz): Spinoza sa pokúsil riešiť psychofyzický problém vyvstávajúci s descartovského rozdelenia sveta na res cogitans a res extensa prostredníctvom paralelizmu. Označil myslenie a rozpriestranenosť za atribúty jednej substancie, ktorá sa paralelne prejavuje ako modus myslenia a modus hmoty. Podobne Leibnitz rozlišuje medzi duchovnými a hmotnými monádami. Tie spolu podľa neho tvoria svet ako aj človeka. Tieto monády pritom jestvujú paralelne, vo vzájomnej harmónii. Leibnitz popiera existenciu skutočného psychofyzického problému. Chápe svet ako harmóniu.

Vedomie je najvyssia uroven psychickeho odrazu skutocnosti.

Ak tie pojmy Bytie-Existencia a Vedomie považuješ za filozofické výpovede, tak mi chýba ich jednoznačne zrozumiteľný obsah. Ja tie slová k životu nepotrebujem a preto považujem za zbytočné sa nimi nejak diskusne zaoberať. Čo budeš s nimi robiť ty, je tvoja vec

pokiaľ TERAZ používaš formuláciu byť si vedomý, tak táto formulácia je o určitom PROCESE uvedomovania si... teda je to určitá ľudská ČINNOSŤ, ktorú môžeš vyjadriť slovesom - uvedomovať si a k tomuto slovesu je príbuzným synonymom napríklad sloveso vnímať. To oboje používam i ja. Kdežto keď si predtým, v kom. 71 používal formulácie Jeho vedomie..naše vedomie tak tieto formulácie - dávajú -vedomie- ako PODSTATNÉ MENO, čím evokujú predstavu, akoby -vedomie- bolo nejaký SUBJEKT (alebo čosi také...) Teda tie formulácie NEVYPOVEDAJÚ LEN O našej ČINNOSTI

Vedomie vznika pri nahromadeni obrovskeho mnozstva informacii na jednom mieste.

Vedomie je obsah mysle, ktory si clovek dokaze vybavit.

Vedomie je moznost zamerat svoju cinnost. Rozlisujeme spolocenske a individualne vedomie.

Pozornost = motoricke zameranie, selektivita.

Pozornost = z mnozstva podnetov si vyberame len niektore, podla stupna dolezitosti.

Pozornost je vrcholny stupen vedomia, aktivacie.

Pozornost vysvetluje teoria filtra.

Pozornost sa riadi zakonitostami vnemoveho pola - vyclenenie figury (zakon pregnantnosti- priblizne kolme vnimame ako kolme, zakon proximity - pismena v riadku, zakon kontinuity - o ceste ktora ide rovno a aj odbocuje hovorime, ze ide rovno, zakon podobnosti, zakon spolocneho osudu, zakon uzavretosti(())

Pozornost je spojena so vzruchom v urcitych mozgovych centrach.

Pozornost je ohnisko optimalnej vzrusivosti.

Pozornost suvisi s retikularnou formaciou. - Sieťkovitý útvar alebo retikulárna formácia (lat. formatio reticularis) sú funkčne spojené útvary mozgu s tlmivým a povzbudivým vplyvom na rôzne mozgové funkcie. Časť predĺženej miechy.

Ako pavúk, ktorý uprostred pavučiny pocíti, len čo mucha pretrhne niektorú niť, a preto ta beží, ako sa mrzel, že ju roztrhla, tak duša človeka pri poranení niektorej časti tela náhli sa ta, akoby neznášala poranenie tela, s ktorým je pevne a podľa určitého pomeru spojená.

Mozog sa skladá z miliardy neurónov, ktoré dokážu robiť najrozličnejšie veci. Niečo musí prísť a zjednodušiť to, premietnuť aktivitu neurónov na jednoduchú reprezentáciu. Je to podobné ako to urobili ľudia pri konštrukcii užívateľského prostredia na vašom počítači, smartfóne. Váš smartfóne je neuveriteľne komplikovaný objekt, zložený z mnohých vrstiev hardveru a softvéru o ktorých ani nechcete vedieť. O čom potrebujete vedieť je metaforický interface, ktorý je veľmi jednoduchý. Je to iluzórna jednoduchosť, ale je to užitočná ilúzia, ktorá umožňuje ovládať smartfóne.

A aké existuje vedomie? Je šesť typov vedomia: vedomie tvarov, vedomie zvukov, vedomie pachov, vedomie chutí, vedomie telesných vnemov a vedomie mysle (doslova: vedomie oka, vedomie ucha, atď.).

Vznikanie vedomia je závislé na podmienkach; a bez týchto podmienok žiadne vedomie nevzniká. A podľa toho, na ktorých podmienkach je jeho vznikanie závislé, tak je toto vedomie nazývané. Vedomie, ktorého vznik závisí na oku a tvaroch, je nazývané vedomím oka (čakkhu-viňňána). Vedomie, ktorého vznik závisí na uchu a zvukoch, je nazývané vedomím ucha (sota-viňňána). Vedomie, ktorého vznik závisí na čuchovom orgánu a pachu, je nazývané vedomím nosa (Ghana-viňňána). Vedomie, ktorého vznik závisí na jazyku a chuti, je nazývané vedomím jazyka (dživhá-viňňána). Vedomie, ktorého vznik závisí na tele a telesných dotykoch, je nazývané vedomím tela (Kája-viňňána). Vedomie, ktorého vznik závisí na vnútornej základni mysli a vonkajších predmetoch mysle, je nazývané vedomím mysli (mano-viňňána).

To, že jednotka pociťovania nemá nič spoločné s jednotkou pohybu, sa stane zrejmým, ak položíme tieto dva vedľa seba... lebo sa dá ukázať, že pojem oscilujúcej molekuly je tvorený mnohými jednotkami pocitov... máme tendenciu vybrať si medzi alternatívou prevedenia všetkých mentálnych javov na fyzikálne javy, alebo prevedenia všetkých fyzikálnych javov na mentálne javy; druhá z alternatív sa zdá prijateľnejšia.

Človek je myseľ a telo, a interakcia medzi mysľou a telom, napr. keď chcem zdvihnúť ruku, alebo keď sadnem na špendlík a cítim bolesť je kauzálnou interakciou medzi týmito dvoma substanciami , mysľou a telom, ktoré sú nejako v človeku zjednotené.

Medzi fyzickými udalosťami a psychickými udalosťami nie je žiadne kauzálne spojenie, každá substancia koná podľa svojich zákonov, myseľ podľa svojich a telo podľa svojich a zhodu medzi nimi zabezpečuje iba predzjednaná harmónia, ktorú vytvoril Boh.

V prípade stavov ako smrť či kóma, to znamená, že na určitý čas môžeme stratiť vedomie alebo zomrieť a znovu sa narodiť, pričom latentne, takrečeno na nevedomej úrovni vedomia, stále existuje úschovňa všetkých karmových odtlačkov a sklonov. Preto sa alajavidžnána volá zásobáreň vedomia (a niekedy aj substrát uvedomelosti). Je to trvalejší stav, ako sú naše vedomé stavy.

Aj ľudská osobnosť je dualistický výsledok spojenia duše a hmoty. Životom prechádza v znamení ich zápasu. Zatiaľ čo duša je vo svojej prirodzenej a čistej podobe úplne dokonalá, v spojení s telom sa stáva obmedzenou. Spojenie duše a hmoty nenastáva priamo, ale prostredníctvom veľmi jemnej hmoty (tzv. karmanu).

vedomie je fyzická vlastnosť, ako je trávenie alebo oheň. Bez ohľadu na to, akú dobrú simuláciu trávenia si na počítači vytvoríte, nič nestrávi; bez ohľadu na to, ako dobre simulujete oheň, nič sa nespáli.

Bez vôle by malo naše vedomie asi takú jednotu ako zrkadlo. Vôľa drží pokope myšlienky a predstavy k svojím účelom.

Vedomie je položenie naproti (protikladenie), nie je to len spájanie zmyslových vnemov do kombinácií. Protiklad(enie) vedomia a objektu, je možné len vtedy ak sú oba cez niečo spojené. Cez čo? V najkomplikovanejšom prípade, t.j. v prípade že si je vedomie samo sebe objektom, v prípade "Ja", ktoré premýšľa o sebe samom, vie o sebe, cíti sa, je si samo sebe vedomé... Tomuto vzťahu "Ja" k sebe samému, sebavedomiu, predchádza bezobjektová, ničím nepodmienená a teda slobodná jednota "Ja" so sebou samým. Silne zjednodušene : Treba sa už poznať, aby sme vedeli, že premýšľaní o sebe samom naozaj premýšľame o sebe.

Vedomie je postupnosť rozlišujúcich a najmä proti sebe kladúcich aktov...neexistujú veci, ktoré by neboli vecami pre vedomie - neexistujú veci samy osebe a neexistujú veci, od ktorých by sme sa nerozlíšili tým, že sme silou svojho vzťahovania sa k sebe samému ich protikladom.

Medzi aktom vôle a aktom tela nie je žiadny kauzálny vzťah, sú identické, ich zdanlivá rozdielnosť pochádza z poznávania (vnútorné a vonkajšie)

Telo nie je stroj ovládaný mysľou, nie je ako auto, ktoré šoférujem. Telo som ja rovnako ako myseľ, ktorá mi umožňuje prežívať pohyb a objavovať jeho tajomstvá.