Čo je človek?

Veď údel ľudských synov a údel zvierat je rovnaký: ako zomrie jeden, tak zomrie i druhý, jeden dych je pre všetkých. Človek nemá prednosť pred zvieratami, lebo všetko je márnosť..

Lebo veď v ňom (v Bohu) žijeme, hýbeme sa a sme, jako aj ktorýsi z vašich básnikov povedali: Lebo i jeho rodina sme.

A Boh riekol: Učiňme človeka na svoj obraz a podľa svojej podoby, a nech vládnu nad morskými rybami a nad nebeským vtáctvom a nad hovädami a nad celou zemou a nad každým plazom, ktorý sa plazí na zemi.

Prach si a v prach sa obrátiš

Len pozri na túto nalíčenú bábku, na toto živoriace telo, ktoré hromadí neduhy a je plné túžob, hoci v ňom nie je nič trvalého. Toto telo spozná čoskoro vyčerpanosť, je krehké a hniezdo chorôb, keď smrť ukončí jeho život, rozpadne sa v páchnuce spleť.

Svet predmetov vyzaruje atomy do priestoru a tieto pri dopade na zmyslove organy vyvolavaju zmyslove pocity. - Zmysly su hrube, nemozu dostatocne hlboko viest k poznaniu skutocnosti /atomom/. Vnemy+myslienky su zmeny stavu tela.

Guľaté atómy, ktoré sa hýbu, pretože pre svoju prirodzenosť nikdy nemôžu byť v pokoji, strhujú a uvádzajú do pohybu celé telo.

Telo a duša človeka sú od seba ostro oddelené, pričom duši náleží panstvo na telom.

Samotná duša sa delí na tri časti. Jednu božskú časť -rozum a dve časti vztiahnuté k zmyslovo vnímateľnému svetu -srdnatá myseľ (vznešenejšia časť) a žiadostivosť (nižšia, odporujúca časť). Toto trojité členenie duše vyjadruje Platon obrazom záprahu - Rozum odpovedá pohoničovi, srdnatá myseľ povoľnému a žiadostivosť vzpurnému koňu.

Mýtus anamnézie - Duša je svojou esenciou spriaznená s ideami a je im podobná. Pred vstupom do pomíjajúceho tela nahliadala ideje. Duchovne nahliadnuté však bolo pri vstupe do tela zavalené zmyslovosťou. Očistením od ponorenia do zmyslov (vystúpením z jaskyne) je možné znova si spomenúť. Pravé poznanie sa uskutočňuje rozpomínaním.

Človek je Zoon Politikon t. j. politická čiže sociálna bytosť alebo spoločenský tvor. Jeho prirodzenou podstatou je život v štáte.

Duša človeka s skladá z troch častí : 1. duše vegetatívnej čiže rastlinnej, 2. duše zmyslovej čiže živočíšnej a 3. rozumu, ktorý nachádzame len u človeka.

Vonkajší človek existuje v priestore a čase, vnútorný človek je transcendentný.

Na konci stvorenia uz (Boh) bol rozdal vsetky vlastnosti, takze na cloveka nezostalo nic, co by mu bolo vlastne. Preto cloveku povedal - Nebrania ti ziadne neprekonatelne obmedzenia, al z vlastnej vole si sam urcis svoju prirodzenost./existencionalizmus?/ Urobil som ta svtredom sveta, aby si sa odtial rozhliadal, co vsetko na svete je. Mas volnost zubozit sa a padnut do nizsieho sveta dobytka. Prave tak mas volnst pozdvihnut sa rozhodnutim vlastneho ducha do vyssieho sveta bozstva.

Všetci ľudia sú obdarení pudom vyhľadávať to, čo je pre nich užitočné a sú si toho vedomí.

Človek je akcidentom svetovej substancie.

Predmetom idey, ktorá tvorí ľudskú myseľ je telo, čiže určitý skutočne existujúci modus rozpriestranenosti, a nič iné.

Žiadostivosť je sama esencia človeka, pokiaľ sa chápe ako esencia determinovaná na činnosť nejakým svojím daným stavom.

Ľudské telo je stroj, ktorý sám naťahuje svoje pružiny, živý obraz nepretržitého pohybu.

Človek je zostrojený takým spôsobom, že si nemožno vopred o ňom urobiť jasnú predstavu. Všetky pokusy definovať ho apriorne sú márne..

Nič nie je tak obmedzené, ako vláda duše nad telom a nie je nič tak rozsiahle ako vláda tela nad dušou.

Človek je nástroj vývinu absolútneho ducha.

Človek je proces.

Embrio je človekom o sebe. Dospelý človek je človekom pre seba.

Existencia človeka predchádza esenciu človeka. Esencia sa može vyvíjať.

Človek je dielom okolností a podmienok v ktorých vyrastá.

Človek je metafyzické zviera / Človek má metafyzickú potrebu.

Človek sa skladá z intelektu a vôle. Intelekt po smrti zaniká, vôľa ostáva. Vôľa je večná a nesmrteľná - a predsa ona v nás má strach zo smrti. Nerada sa však oddeľuje od svojho vidiaceho intelektu, čo je strach zo smrti.

Pokladáme sa za najskôr poznávajúce bytosti až v druhom rade chcejúce.

Intuitívne dokáže nazerať každé zviera, abstraktné predstavy má iba človek.

Každé rastúce zviera (teda aj človek) je hrobom tisícky mŕtvych zvierat.

Z noci bezvedomia prebudený k životu, sa vôľa ako indivíduum ocitá v nekonečnom , bezhraničnom svete medzi nespočetnými ďalšími individúami, z ktorých každé sa usiluje, trpí, mýli sa a akoby cez nejaký úzkostný sen sa ponáhľa späť do starého stavu bezvedomia. Dovtedy sú však jeho túžby bezhraničné, jeho nároky nevyčerpateľné a každá slnená túžba zrodí túžbu novú.

Človek je miesto úplného sebauvedomenia si vôle. (Vôle, ktorá je podstatou sveta).

Sme so svetom spojený viac než si myslíme. Jeho vnútorná podstata je našou vôľou, jeho vonkajší prejav je naša predstava. Vedomie bez spomienok nie sme my. Toto naše ja neostáva. Individualita je omyl. V skutočnosti sme jedno s celým svetom. Zmyslom života je rozoznať tento omyl.

Človek je najpožadovačnejší tvor, konkrement tisícky želaní.

Človek je syntéza nekonečnosti a konečnosti, dočasnosti a večnosti, slobody a nutnosti, jeho existencia je existenciou v paradoxe.

Človek je súhrn spoločensko-ekonomických vzťahov.

Človek je to čo má byť prekonané.

Človek je most medzi zvieratom a nadčlovekom.

Človek je zviera, ktoré dokáže sľubovať.

Vo vesmíre na chvíľu chytré zvieratá vymysleli poznávanie. (pozn. Človek je chytré zviera = posmešný preklad z animal rationale, rozumný živočích)... .

Filosoficko-antropologická definícia člověka by mohla znieť, že je to bytosť schopná foriem.

Človek je súcno, ktoré má veľmi špecifický vzťah k bytiu. Človek je súcno, o ktorom sa nedá povedať, že sa medzi iným súcnom len vyskytuje. Toto súcno sa onticky vyznačuje skor tým, že mu v jeho bytí o toto bytie samo ide .

Človek nie je nič iné, ako to, čo zo seba urobí. Človek je naskôr projektom, ktorý sa subjektívne reflektuje, namiesto toho aby bol penou , hlinou či kapustou.

Človek napriek subjektu je naďalej prírodou, ale jeho jednota s pôvodným svetom je (vďaka subjektu) potlačená hlboko do podvedomia.

Človek je živočích rozprávajúci príbehy.

Živé tvory sa delia na:
1)darwinovské tvory - plne vyprojektované pri narodení
2)skinnerovské tvory - schopné operatívneho podmieňovania, posilňovania,
3) popperovské tvory - s vnútorným prostredím obsahjúcim veľa informácii o vonkajšom prostredí, ktoré dovoľuje nechať namiesto nich umierať ich hypotézy,
4) gregorovské tvory - využívajúce informácie z vyprojektovanych vonkajších prostredi, nástroje. To je človek, ktorý ale obsahuje v sebe aj všetky predošlé typy.

Vlastnosť ľudského mozgu je reagovať na splnenie želania nie spokojnosťou ale želaním ešte po niečom lepšom. Hocičo dosiahneme, chceme viac.

Človek nestojí nad prírodou, ale je jej súčasťou.

Clovek je bytost, ktora neustale chce viac, než može, a može viac než smie.

Clovek je zviera, ktore tepelne upravuje svoje potraviny.

Človek je algoritmus. Emócie sú výsledky algoritmu vypočítavajúceho pravdepodobnosť úspechu nejakého podujatia - odvaha alebo strach.

Človek je nástroje vyrabajúci živocích.

Clovek je system, ktory sa dokaze naucit hrat rozne hry, ci uz pocitacove, alebo v realnom svete , vcitane hier jazykovych

Clovek je jediny rod z podcelade homini z celade hominidov z nadcelade hominidovcov z podradu celistovnosoblizne (suchonose) z radu primatov z nadradu placentovcov z podriedy zivorode triedy cicavcov stupna stvornozcov nadriedy celustnatcov podkmena stavovcov nadkmena chordatov vyvojovej vetvy druhoustovcov skupiny dvojstranovcov vyvojoveho stupna epitelvcov rise zivocichov z domeny eukariotov.

Clovek je na sposob hry futbaloveho muzstva. Clovek nie je substancia, ale len nieco zo substancii poskladane.

Clovek je vysokoorganizovana forma bielkovin.

Človek je animal rationale - rozumný živočích.

Človek je zoon logon, zoon politikon. (z gréčtiny - Rozpravajúci, spoločenský živočích.) Do latinčiny sa to preložilo neštastne ako animal rationale/rozumný živočích

Človek dokáže rovnako ako zvieratá žiť v objektívnej realite, ale okrem toho ešte dokáže žit vo fiktívnej realite spolu s ostatnými ľudmi a to ho robí výnimočným oproti zvieratám, pretože dokáže flexibilne kooperovať vo veľkých skupinách.

Človek je boh, alebo príbuzný boha.

Človek je zložený z nesmrteľnej (božskej) duše a smrteľného (materiálneho) tela.

Človek je zviera, ktoré.....

Podstatou človeka je sloboda.

Človej je stroj.

Človek je časťou svetovej substancie.

Človek je časťou materiálneho sveta.

Človek je pôvabný strojček s absolútne vypočítateľným algoritmom konania. Rob mu zle - bude zlý. Rob mu dobre - bude dobrý.

Toto je záhada človeka - človek ako vedomie sveta, človek ako pozorovateľ vesmíru.

Podstata človeka videná mikroskopom sa vo svojich základných stavebných prvkoch v ničom nelíši od podstaty kameňa či piesku.

Skutočný človek je však iba duch! Fyzické telo je len jeho vonkajší obal, slúžiaci mu na to, aby sa mohol prejaviť v hmotnosti. Aby v nej mohol žiť, duchovne rásť a duchovne dozrievať.

Úlohou fyziky je skúmať vzťahy medzi jednotlivými javmi. Dospieva k silám. Môže pritom spraviť tú chybu, že všetko násilne redukuje na jednu silu ,napr. silu človeka na chemickú alebo elektrickú. V človeku sú však tieto sily podriadené vyššej sile (ľudskej). Ľudská sila vznikla z boja týchto nižších síl.

Ľudská sila vznikla z boja a prekonaním týchto nižších síl eletrických, chemických, sily tiaže. Tieto nižšie sily stále kladú odpor. Trávenie a vstrebávanie je napr. prekonávanie chemických väzieb.

Každý z nás je produktom hviezd. Naše telá pozostávajú z prachu hviezd.

Masová produkcia a distribúcia spôsobuje že človek ako subjekt sa stráca v objektoch, identifikuje sa s nimi. Vzniká tak vyvinutejšia forma odcudzenia.

Človek je rozhovorom. I keď nehovorí, i keď sa mu iba niečo sníva. Človek je iba rozhovorom, podstata človeka vo filozofii je, že sme rozhovorom. Nič iného nie sme.

Podstatou človeka a všetkého je vôľa k moci.

Všetko čo vo vlastnom tele poznávame ako kammicky získanú pevnosť alebo "zem", teda vlasy, chlpy, nechty, zuby, kože, mäso, šľachy, kosti, morek, obličky, srdce, pečeň, bránice, slezina, pľúca, žalúdok, črevá, výkaly, atď. - to sa nazýva vlastný prvok pevnosti. Či sa jedná o vlastný prvok pevnosti alebo o vonkajší prvok pevnosti, obaja sú len prvok pevnosti. A to má byť múdro chápané v súlade so skutočnosťou: "Toto nie som ja, toto mi nepatrí, toto nie je moje ja."

Všetko čo vo vlastnom tele poznávame ako kammicky získanú tekutosť či "vodu," - teda žlč, sliz, hnis, pot, krv, tuk, sliny, hlieny, sliz, kĺbový maz, moč, atď. - to sa nazýva vlastné prvok tekutosti. Či sa jedná o vlastné prvok tekutosti alebo o vonkajší prvok tekutosti, obaja sú len prvok tekutosti. A to má byť múdro chápané v súlade so skutočnostou: "Toto nie som ja, toto mi nepatrí, toto nie je moje ja."

Všetko čo vo vlastnom tele poznávame ako kammicky získané teplo či "oheň," čo zahrieva, vysušuje, spaľuje to, čo bolo zjedené, vypité, rozžuvané, úplne strávené, čo hreje alebo sála atď. - to sa nazýva vlastný prvok tepla. Či sa jedná o vlastný prvok tepla alebo o vonkajší prvok tepla, obaja sú len prvok tepla. A to má byť múdro chápané v súlade so skutočnosťou: "Toto nie som ja, toto mi nepatrí, toto nie je moje ja."

Čo teda je prvok pohybu (vájo–dhátu)? Prvok pohybu môže byť vlastný alebo vonkajší. A čo je vlastný prvok pohybu? Všetko čo vo vlastnom tele poznávame ako kammicky získaný pohyb či "vietor," - vetry stúpajúci nahor a klesajúci dole, vetry žalúdka a čriev, vietor hýbajúci údy, vdýchnovanie a výdychovanie, atď. - to sa nazýva vlastný prvok pohybu. Či sa jedná o vlastný prvok pohybu alebo o vonkajší prvok pohybu, obaja sú len prvok pohybu. A to má byť múdro chápané v súlade so skutočnosti: "Toto nie som ja, toto mi nepatrí, toto nie je moje ja."

A tak keby ktokoľvek povedal, že cítenie je jeho ja, malo by sa mu odpovedať takto: "Existujú tri druhy cítenia, príjemné, bolestné a neutrálne. Ktoré z týchto troch cítenia považuješ za svoje ja? " Pretože v okamihu bytia zakúšania jedného z nich nie je možné zakúšať tie druhé. Tieto tri druhy cítenia sú nestále, vznikajú podmienečne, sú podrobené starnutiu a rozplynutiu, prestaniu a vyhasnutiu. Ktokoľvek si pri cítení jedného z týchto troch druhov myslí, že toto je jeho ja, bude musieť po prestaní tohto cítenia pripustiť, že jeho ja sa rozpadlo. Bude teda považovať svoje ja už v tomto prítomnom živote za pominuteľné, zmiešané s potešením a bolesťou, podrobené vzniku a zániku.

Človek vo svojej arogancii si o sebe myslí, že je niečím výnimočným, dielom hodným božstva, ja si skromne myslím, že stojí za úvahu, že vznikol zo zvierat.

Človek je potomkom opíc, ktoré sa státisíce rokov vyvíjali.

Človek je dielom božím.

Napríklad tí, ktorí častejšie s obdivom uvažovali o postave ľudí, budú názvom človek rozumieť živočícha vzpriamenej postavy; ktorí sú však zvyknutí premýšľať o inom, vytvoria si o ľuďoch inú všeobecnú predstavu, napríklad, že človek je smejúci sa živočích, dvojnohý živočích, neoperený, živočích obdarený rozumom.

Kedže človek je iba stelesnením svojej vôle ,nie je nič prevrátenejšie ako chcieť byť niečím iným ako sme,lebo je to protirečenie vôle voči sebe samej. Napodobovanie cudzích vlastností a zvláštností je oveľa horšie ako nosenie cudzích šiat, je to vyjadrenie našej bezcennosti vyslovené nami samými.

Človek je myseľ a telo, a interakcia medzi mysľou a telom, napr. keď chcem zdvihnúť ruku, alebo keď sadnem na špendlík a cítim bolesť je kauzálnou interakciou medzi týmito dvoma substanciami , mysľou a telom, ktoré sú nejako v človeku zjednotené.

Slovom možno povedať: všetko, čo sa vzťahuje k telu, je prúd zmien, a čo sa vzťahuje k duši zasa ako sen a dym, život je boj a putovanie cudzinou a posmrtná sláva je už vlastne zabudnutím.

Telo, duša, rozum: telu patria zmysly, duši pudy, rozumu zásady.

Si dušička, ktorá sa vlečie s mŕtvolou, ako hovoril Epiktetos.

Ak máme spoločnú schopnosť myslieť, máme spoločný aj rozum, skrze ktorý sme rozumnými tvormi. Ak je tento rozum spoločný, tak aj ten, ktorý nám nariaďuje, čo treba robiť a čo nie. Ak toto pripustíme, aj zákon je spoločný, a ak zákon, sme občanmi. Ak sme občanmi, tak nám všetkým prináleží akési občianstvo, a ak toto pripustíme, svet je ako štát. A či azda môže niekto povedať, že celému ľudskému pokoleniu prináleží nejaký iný štát?

Netreba totiž o tom ani pochybovať, že láskavý Boh chce začať s opätovnou obnovou svojho obrazu, ktorý sa stratil pri prvom hriechu, a to s obnovou toho, že človek je vencom a korunou stvorenia, t.j. najmä s obnovou jeho moci nad stvorenými vecami...

Človek je domestikovaná opica. Preto miesto antropocentrického druhového mena Homo sapiens je na mieste meno iné, také, ktoré by podobne ako u iných domestikovaných druhov zdôraznilo fakt domestikácie. Ak máme prasa divé a prasa domáce, tak je výstižné a vecne správne mať Homo sapiens a Homo domesticus.

Ja je vedomou syntézou nekonečnosti a konečnosti, ktorá sa vzťahuje k sebe samej a ktorej úlohou je stať sa sebou, a to sa dá len vo vzťahu k Bohu.

Každý človek je duševno-telesnou syntézou, ktorá je k disponovaná na to, aby bola duchom, to je budova; ale on uprednosťnuje bývanie v suteréne, to znamená v kategóriách zmyslového.

Vtedy Hospodin, Boh, stvárnil človeka, prach zo zeme, a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.

Na počiatku bola molekula, schopná sa replikovať a ďalej len evolúcia.

Jedinec je smrteľný, gény DNA sú nesmrteľné. Naše telo je vehikel nástroj na rozmnožovanie, gény DNA sú replikátor, to čo prežíva.

Gény a ich vehikle (telá) predstavujú nový typ stability, ktorý je založený na životnosti, plodnosti a presnosti prepisu. DNA sa delí a rozmnožuje do všetkých buniek v tele a aby prežil musí sa rozmnožiť aj mimo smrteľného tela.

Musí sa vyvinúť v človeku pamäť vôle, stále chcenie toho, čo sme už raz chceli ...medzi počiatočné "ja chcem","ja to urobím" a vlastné vybitie vôle, vlastný čin, sa nechtiac vložiť celý svet cudzích vecí, okolností, a dokonca vôľových aktov, bez toho aby táto dlhá reťaz vôle praskla.

Človek je sebauvedomenie. Je si vedomý seba samého, vedomý svojej ľudskej reality a úrovne; a to je to v čom sa podstatou odlišuje od zvierat, ktoré neprekračujú úroveň jednoduchého pociťovania seba samého.

Človek sa vo fyzickej rovine skladá z piatich prvkov a v rovine psychofyzickej z piatich skándh. Neexistuje žiadna nemenná podstata, žiadne nemenné ja.

Som ovládaný svojimi činmi, som dedičom svojich činov, som ako moje činy, utiekam sa k svojim činom. Nech už vykonám činy dobré alebo zlé, zdedím ich. - O tomto by mali opakovane rozjímať žena i muž; hospodár a vôbec každý človek.

Vykonávateľ činov nie je od svojich činov oddelený.

Človek je zviera, ktoré si vytvára utópie.

Človek v západnej kultúre sa definoval na rozdiele medzi kultúrou a prírodou a hlavne na rozdiele medzi človekom a zvyškom prírody. Myslíme si, že stojíme nad prírodou a zdá sa nám už neprístojné hovoriť o sebe ako o cicavcoch alebo o primátoch. To je tradícia, ktorá pochádza už z Biblie... pritom veda nám dnes hovorí, že máme v našom tele viac nie-ľudských buniek ako ľudských, viac nie-ľudského DNA. Samotné ľudské DNA pochádza z časti z vírusov. Vieme že tento mikroživot baktérií a bacilov v nás, nepomáha len pri trávení, ale určuje aj našu inteligenciu, náladu, to čo sa staneme alergikmi, alebo autistami, epileptikmi, alebo dostaneme alzheimera.... učíme sa, že sme ďaleko viac časťou prírody, ako sme si mysleli...

Človek nestojí v protiklade ku prírode, ale je s ňou spojený vďaka tvorivému rozumu, ktorý vo všetkom pôsobí, jednak v prírode (nevedomým inštinktívnym spôsobom) a tak isto aj v človeku (vedomým a slobodným spôsobom)

Podstatou človeka je presne táto kreativita, ktorá v ňom pôsobí. Táto kreativita je ale Absolútnom, ktoré pôsobí všade, nielen v ľuďoch. V ľuďoch je ale táto kreativita vedomá. Možno povedať, že v ľuďoch si je táto kreativita vedomá seba samej (absolútny duch u Hegela). Náboženstvo, umenie a predovšetkým filozofia sú spôsoby totoho vedomia seba samého.

Človek je symbolické zviera, zviera schopné tvoriť a pochopiť symboly, symbolický jazyk.

Hoci sa pravidelne sprchujeme a umývame, tak na povrchu našeho tela a vnútri našeho tela žije rovnaký počet mikrobiot ako je buniek našeho tela alebo dvojnásobný, čo je 5 až 10x 10 na 14-tu. Zatiaľ čo génov človeka je 21500, tak génov týchto mikrobiot je 2 až 20 miliónov. Ak sa pozeráte na človeka, geneticky sa teda dívate na 0,1 až 1% človeka a zbytok sú geny eubakterií, archebakterií, mikroskopických eukaryot. A kde žijú? V piatich oblastiach - povrch kože, ústna dutina, nosná dutina, pohlavná sústava a predovšetkým tráviaca sústava.

Človek je holobiont, zliatina ľudských buniek a buniek mikrobiont.

Človeka tvorí 37,2 bilióna buniek, s odchýlkou približne 0,81 bilióna... Kedže počet baktérií a ľuských buniek je takmer rovnaký, dalo by sa tvrdiť, že človeka spolovice tvora baktérie. Celkový počet buniek ľudského tela je spolu s baktériami okolo 70 biliónov.

Kto som - vôľa ako indivíduum, ktorá sa ocitá v nekonečnom , bezhraničnom svete medzi nespočetnými ďalšími individúami (oddelenými navzájom v priestore, čase a prepojeními kauzalitou)

Sme tým, čo chceme. (Chceš ženu, si muž)

Je istou pravdou, že žijeme, t.j. sme bytosti v pohybe, ktoré chcú v tomto pohybe aj zostať.

Ľudia žijúci na morských pobrežiach a brehoch riek vynašli udice, stali sa rybármi a živili sa rybami. Obyvatelia lesov si vyrábali luky a šípy, stali sa lovcami a bojovníkmi....Z daného rozvoja vyplynuli nové poznatky, ktoré prispeli k vedomiu človečenskej zvrchovanosti nad ostanými živočíchmi. Nastavoval im pasce, prechádzal cez rozum tisícorakými spôsobmi...

Na rozdiel od budhistickej náuky, sa v západnom myslení robí výrazný rozdiel medzi človekom a inými živými bytosťami, rastlinami a zvieratmi. Človek je výnimočný tým, že má jazyk, to znamená, že sa nachádza vo vediacom (vedomom) vzťahu k Bytiu. Otázka čo je bytie sa však v doterajšom myslení nekládla. Jej zodpovedanie je však pre zopdovedanie otázky čo je človek nevyhnutné. (ad Budhistická filozofia)

Človek je duchovná bytosť rodiaca sa z telesnej bytosti.

Človek ako telesná bytosť je bytosť snažiaca sa o udržanie a zväčšenie svojich pôžitkov, kvôli sebe zanedbávajúca ostatných, proti ktorej úsiliu hrajú vonkajšie príčiny, choroby , násilie. Človek ako telesná bytosť je smrteľná.

Človek ako duchovná bytosť sa snaží o zväčšenie svojej lásky, t. j. božskej podstaty. Ak nemiluje stále viac (ľudí a intenzívnejšie) je nešťastná aj v blahobyte. Vonkajšie príčiny (choroby, násilie..) človeku ako duchovnej bytosti nemôžu uškodiť (ba pomáhajú jej konať dobro). Človek ako duchovná bytosť je nesmrteľný.

Človek je vôla, ktorá je oddelená od ostatných ľudí, s rovnakou alebo podobnou vôľou akú má on sám. Táto oddelenosť mu umožňuje konať dobro, podobne ako médium uzavreté vo valci motora môže konať prácu.

To, čo nazývame "bytosť", "jedinec", "osoba", či "ja", nie je nič než meniace sa spojenie telesných a mentálnych javov, ktoré skutočne nemá žiadnu vlastnú existenciu. Toto je v stručnosti Budhovho náuka anattá, teda učenie, že všetka existencia je prázdna (Sunna) od akéhokoľvek trvalého ja či podstaty.

Za veľké zásluhy v minulých životoch sa niekto narodí ako človek.

Človek je tvor, ktorý...

Z pakrti pochádzajú guny -
sattva, radžas a tamas,
To sú putá, ktoré zväzujú
nehynúceho, ktorý sídli
uväznený vo svojom tele

Každé zviera (a teda i človek) je nielen hrobom tisícky mŕtvych zvierat ale i bydliskom milónov živých baktérií.

A vari neviete, že nepatríte sebe, ale že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý vo vás prebýva a ktorého máte od Boha?

Človek je duch. Ale čo je duch? Duch je Ja. ale čo je Ja? Ja je vzťah, ktorý sa vzťahuje k sebe samému.

Aké sú základné vlastnosti, ktoré by mal človek (resp. politik) mať :
1. obozretnosť, predvídavosť
2. odvaha
3. umiernenost
4. spravodlivost.
Z týchto najdôležitejšia je spravodlivosť, pretože ňou sa odlišujú ľudia od zvierat. Nespravodlivosť nie je ľudská vlastnosť ale vlastnosť čisto zvieracia, vlastnosť šeliem.

Vôľa nás napína ako strunu. Sami sme hudobným nástrojom, napnutou, chvejúcou sa strunou.

V prapolievke (v ktorej život vznikol) dochádzalo časom k nedostatku surovín. Preto medzi mikroorganizmami nastal boj o existenciu, potreba štiepenia svojich konkurentov a chránenia sa stenou. Tak vznikali bunky s metabolizmom a bunkovou stenou a po dlhom vývoji viacbunkový veľký nemotorný robot s trávením a kožou - človek.

Na rozdiel od iných druhov, ľudské mláďa sa rodí nedovivinuté. Je to zrejme hlavne preto, lebo naši prapredkovia zostúpili zo stromov do stepí, začali chodiť na zadných končatinách, čo si od samíc vyžaduje užšiu panvu, pričom hlava plodu mala naopak tendenciu získavať na objeme, aby bola schopná spracovať nárast sociálnych interakcií. O nedovivinuté mláďa sa treba dlhšie starať, a to už samotná matka nezvládne. Je nutná spolupráca otca. V etológii sa to nazýva vysoká miera samčích rodičovských investícií (male parental investments, MPI), čo značí mieru "obete", ktorú musí samec budúcemu potomstvu obetovať.

Človek je sledom svojich skutkov. Skutok je odpoveď a já musím celé mesiace hľadať otázky, ktoré sú v tej odpovedi zavinuté, sú tam implikované a ja ich musím rozplikovať.

To hlboké, čo človek v sebe nosí, tá možnosť transcendovať seba samého, pretože má reč, ten človek je bytosťou, ktorá je zo všetkých tých tvorov najvyššie, pretože má tú reč, ktorou môže trancendovať svoje biologické, fyzikálne, machanické a neviem aké.to sa v človeku v vdnešnom vzdelávaní nekultivuje.

Človek je bytie-pre-seba , (kde sa vidí, vlastným projektom) a zároveň bytie-pre-iných (ako ho vidia ostatní).

Podstata človeka je práve tak kultúrna ako prírodná. Toto dvojité zaradenie predstavuje paradox ľudskej existencie. Človek je nekonzistentný živočích vystavený napätiu medzi prírodou a kultúrou. Je pod diktátom oboch.

Veľkosť ženskej delohy je obmedzená zachovaním funkcie pohybu na dvoch nohách..preto sa všetky ľudské deti sa rodia nezrelé a predčastne, aby rast hlavy mohol nasledovať aj po pôrode.... Mozog dieťaťa sa nevyvíja v nemennom a bezpečnom prostredí maternice. Rastúci mozog dostáva neustále podnety vo forme pachov, zvukov, dotykov a obrazov z vonkajšieho sveta. Táto fáza vývoja nemajúca obdobu pri iných živočíšnych druhoch, robí ľudské mláďa neobyčajne vnímavým a učenlivým. A kedže dieťa sa rodí do špecifickej kultúry svojich rodičov, nie je to už príroda, ale kultúra, ktorá dobudováva konštrukciu ľudského mozgu. Tu sa začína aj napätie medzi prírodou a kultúrou.

Človek je neoperený dvojnohý živočích.

Diogenes vraj oškubal kura a vypustil ho na ulicu a povedal : "Hľa Platonov človek"

Ak chápeme Boha nie ako bežný stred vedomia (ľudského typu), ale ako Stred stredov, a človeka nie ako stred sveta, ale ako os (alebo šípku) namierenú v smere, ktorým postupuje svet (ku stále silnejšiemu vedomiu a väčšiemu zosobneniu), potom nám antropomorfizmus ani antropocentrizmus nehrozí, a pritom zachováva všetko, čo vyžaduje kresťanská náuka.

Pre vedu dnes niet pochýb o tom, že človek vznikol vývojom.

Člověk se od jiných živočichů liší tím, že pouze on chápe. Ostatní vnímají, avšak nechápou.

Jak o nezjevných, tak o smrtelných věcech mají jasno bozi; nám však – jakožto lidem – náleží pouze se dohadovat.

Byť ľudskou bytosťou znamená byť hľadajúcim. Pravdu, spravodlivosť alebo vzťah medzi ideálom a realitou. Ľudská bytosť nemôže byť spokojnou vo všetkom.

Podla Spinozu, každý inštinkt je nástrojom vyvinutým prírodou pre zachovanie indivídua (alebo, ako náš starý mládenec zabudol dodať, zachovanie druhu) (ad Benedictus de Spinoza)