Majú veci vlastnosti nezávislé na našom vnímaní?

Princípmi všetkého sú atómy a prázdny priestor, všetko ostatné je fikcia..Kvality vecí sú vecou dohody, v skutočnosti existujú len atómy a prázdny priestor.

Pravda je relatívna:
*Rozličné zvieratá vnímajú rozlične.
*Rozliční ľudia vnímajú rozlične.
*U toho istého človeka mu môžu zmysly dať protichodne informácie
*Človek sa mení
*Veci sú ine ku vzťahu k iným/In addition, this data differs according to local relations
*Objekty poznávame skrze médium - vzduch
*Veci sa menia
*Všetky vnemy sú relatívne a interagujú
*Naše dojmy sa môžu zmeniť, ak si na veci zvykneme ak sa opakujú
*Všetci ľudia majú rôzne viery, zákony, sociálne podmienky

...mucha či vták percipujú úplne iný svet než človek a... otázka, ktorá z oboch percepcií sveta je správnejšia, je zhola nezmyselná, pretože by sa už muselo merať meradlom správnej percepcie, t.j. meradlom neexistujúcim. Vôbec mi však správna percepcia - to by znamenalo adekvátne vyjadrenie objektu v subjekte - pripadá ako rozporuplný nezmysel: lebo medzi dvoma absolútne rozdielnymi sférami, ako sú subjekt a objekt, nie je kauzalita, správnosť, vyjadrenie, ale nanajvýš estetické správanie, mám na mysli náznakový prenos, zadrhávajúci preklad do celkom cudzieho jazyka.

Podľa toho do akej miery obsah našich ideí verne odráža vlastnosti, „ kvality“ vonkajšieho sveta a nakoľko je závislý od nášho vedomia - rozlišujeme:

1.) primárne kvality – sú adekvátnym odrazom vlastností vonkajšieho sveta v našom vedomí, ide o geometrické a mechanické vlastnosti objektov → rozmer, tvar, pohybový stav

2.) sekundárne kvality – väčšina vlastnosti – napr. farby, vône, pocity tepla či chladu → nevyjadrujú objektívny stav vecí, ale sú výsledkom interakcie vlastností vecí a schopnosti našich zmyslov vnímať ich ( tieto vlastnosti nemôžeme pripísať samotným veciam, pretože vznikajú až v procese vnímania ) ⇒ PROBLÉM SUBJEKTU

Musíme ostro rozlíšiť medzi zmyslovým poznávaním vecí ako sa nám javia (Phaenomena) a poznávaním vecí ako sú samy osebe (Noumena),pomocou rozumu.

Nepoznávame vec ako takú, ale iba jej prejav, to, čo je pre nás. Prejav veci je to, čo kognitívny subjekt rozpoznáva ako objekt, pomocu náhľadov (vnemov) prichádzajúcich cez zmysly. Najvšeobecnejšie pravidlá, ktoré platia pre veci, ako ich poznáme, sú štruktúry vnímania a chápania, a nie ontologické princípy založené na bytí. Človek teda rozpoznáva na základe svojich vlastných poznávacích schopností a nevie, či tieto vedomosti majú skutočne náprotivok vo vonkajšom svete.

„Svet je moja predstava:“ - toto je pravda, ktorá platí u každej živej a poznávajúcej bytosti; hoci iba človek si to môže pomocou úvahy uvedomiť: a ak to naozaj urobil, tak u neho nastalo filozofická vytriezvenie. Potom mu je zrazu jasné a isté, že nepozná slnko ani zem; ale vždy iba oko, ktoré vidí slnko, iba ruku, ktorá cíti zem; že svet, ktorý ho obklopuje, existuje iba ako predstava, teda iba vo vzťahu k niečomu inému , predstavujúcemu si, teda jemu samému.

Je voda vlhká? Ak sa na veci pozrieme hlbšie, napr. pod nejakým supermikroskopom alebo keby sme boli takí veľkí ako atómy alebo molekuly, tak by sme nevideli mokrosť vody, ale videli by sme len častice.

Ak všetky sekundárne (nevedecké) vlastnosti vecí viem odvodiť z primárnych (vedeckých) vlastností veci, je potom otázka či tie sekundárne vlastnosti veci vôbec existujú, či to nie je len nejaká skratka.

Robíme rozhodnutia na základe možno sekundárnych vlastností vecí, napr. podľa farby hríbu, alebo hada, a my ako hmota urobíme na základe tej farby nejaký pohyb a čin. Farba je potom príčina toho čo sa deje v materiálnom svete. Možeme potom povedať, že farba neexistuje?