Čo je smrť?

V pote svojej tvári budeš jesť chlieb, až dokiaľ sa nenavrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa navrátiš.

a tak sa navráti prach do zeme, jako bol, a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal.

Nikdy nebola doba, kedy by som neexistoval ja alebo ty alebo ktorýkoľvek z týchto kráľov. A ani v budúcnosti tomu nebude inak. Ten kto prebýva v tomto tele, prechádza detstvom, mladosťou a starobou: V okamihu smrti iba prejde do iného druhu tela. Múdri sa tým nedajú oklamať.

A všetci plakali a nariekali nad ňou. A on povedal: Neplačte, veď nezomrela, ale spí. A vysmievali ho vediac, že zomrela. Ale on vyhnal všetkých von a chopil ju za ruku, zavolal a riekol: Dievča vstaň! A jej duch sa navrátil, a vstala naskutku; a rozkázal, aby jej dali jesť. ( komentár: Jej duch sa navrátil. Z toho vyvodzujeme, že smrť nastala, keď duch odišiel, opustil telo. Na rozkaz Pána sa duch navrátil, a dievča bolo privedené k životu. Nijaká reč na svete nemôže jasnejšie vysvetliť, že smrť je oddelenie ducha od tela.)

Vec osebe sa čas netýka. Čas leží v našich poznávacích schopnostiach. Ak čas leží v nás, my musíme ležať aj mimo čas (aspoň časť z nás).

Všetci umierajú, ale nikto nie je mrtvý.

Smrť znamená oddelenie tela a mysle.

Smrť zapadá síce veľmi pekne do cyklu látkovej výmeny, to však väčšinu ľudí neukľudňuje.

Smrť je oddelenie duše od tela. Nijaká netelesná vec sa neoddeľuje od telesnej ani sa nedotýka telesného, no duša sa aj dotýka tela, aj sa od neho odlučuje; teda duša je telesná.

Duše po odlúčení od tela dostávajú podobu gule.

Tie duše, ktoré majú väčší obsah ohňa, čiže sú suché, pravdepodobne unikajú smrti tým, že sa nestávajú vodou, ale zmenia sa priamo na kozmický oheň, kým duše s menším obsahom ohňa zostupom do podsvetia, čiže cez vodu, nastupujú svoj dlhší cyklus premien.

Pre duše je smrť stať sa vodou, pre vodu však je smrť stať sa zemou; zo zeme vzniká voda, z vody duša.

V Európe názory na smrť kolíšu medzi úplným zničením a názorom že sú do posledného chĺpka nesmrteľní.

Čo je to zomrieť? Ak vezmeme do úvahy len vec samu a oddelíme od nej myšlienkovým rozborom všetky domyslenia obraznosti, potom nebudeme považovať smrť za nič iného než za úkon prírody: ak sa však niekto bojí úkonu prírody, je detinský. No smrť je nielen úkon prírody, ale prírode dokonca prospieva. – Taktiež treba rozjímať o tom, ako sa človek dostáva do styku s bohom, ktorou časťou svojej bytosti, a ako si počína táto jeho časť.

Aj keby si mal žiť tritisíc rokov a trebárs aj desaťkrát toľko, i tak si pamätaj, že nikto nestráca iný život ako ten, ktorý práve žije, a že iný život nežije než ten, ktorý stráca. Príde teda najdlhší život na jedno s najkratším; pretože prítomnosť je všetkým rovnaká a stratená nám nepatrí, a tak sa javí to, čo strácame, len ako okamih. Veď nikto predsa nemôže stratiť ani minulosti, ani budúcnosti, lebo ako by ho kto mohol pripraviť o to, čo nemá?

Ak však nie je pre prvky samé nič hrozného v tom, že sa každý z nich ustavične premieňa v iný, prečo sa má niekto obávať premeny a rozlúčenia všetkých dohromady? Veď sa to deje v zhode s prírodou; a čo sa deje v zhode s prírodou, nie je zlo.

Smrť je niečo podobné ako zrodenie; tajomstvo prírody: zlúčenie prvkov a ich rozlúčenie, ale vcelku nič také, za čo by sa niekto musel hanbiť, lebo nie je v rozpore s prirodzenosťou rozumného tvora ani so spôsobom jeho vybavenia.

Po smrti rôzne sa časti človeka vracajú do rôznych častí prírody odkiaľ prišli, do ktorého vstúpi aj jeho duša (aiman) do priestoru a že iba jeho karma alebo jeho výsledky práce pretrvávajú. (Tento výrok je zrejme inšpirovaný budhizmom).

Smrtou individuum zaniká ale všeobecné (človek) sa zachováva cez potomkov.

Obnosený šat telo odkladá - obnosené telá odkladajú tí, ktorí v nich sú. A potom si stvoria nové telá, ako nové šaty.

Pri smrti individualita odchádza, ale tá istá vôľa ostáva v nových individuách, čo zabezpečuje silná sexuálna potreba a prebytok semien. Útechou pri smrti by malo byť pomyslenie, že my sme tá vôľa, ktorá ostáva.

Smrť je spánok, pri ktorom sa individualita zabudne. Všetko ostatné sa znovu prebúdza, resp. zostáva prebudené.

Čo sa stalo so všetkými ľudmi v histórii? = Čo sa stalo so mnou ako 15-ročným?

Narodenie psa je vznik z ničoho, smrť psa je úplné zničenie. (Zatiaľčo narodenie človeka je vznik z ničoho a smrť človeka neexistuje, lebo má nesmrteľnú dušu)

Smrť pre nás: najvyššia hra, hra o život. Smrť pre prírodu: Na smrti a živote indivídua vôbec nezáleží. Bezstarostne vystavuje svoje deti tisíckam hroziacich nebezpečenstiev, bez dozoru a to preto, lebo vie, že keď spadnú, spadnú do jej náručia, kde sa narodili a že pád je iba vtipom.

Po smrti odchádza naša duša cez čiernu dieru do večnosti. Preto sú aj tie zážitky navrátivších sa z klinickej smrti, že prechádzali cez tunel, na konci ktorého bolo svetlo.

Smrť je oslobodenie sa zo zajatia času.

Keď sa však duša oddeľuje od tela poškvrnená a nečistá, pretože bola s ním v ustavičnom styku, starala sa oň, milovala ho a bola ním, ako aj jeho žiadosťami a rozkošami taká omámená, že sa jej iba to zdalo pravidvým, čo je telesné... ale k tomu, čo je pre oči nejasné a neviditeľné, iba mysliteľné a filozofiou pochopiteľné zvykla mať odpor... taká duša bude preniknutá telesnosťou.

Byť nažive znamená byť v pohybe. Smrť znamená koniec pohybu.

Nahý som vyšiel zo života matky a nahý sa ta vrátim.

Kde sú mŕtvi? Tam kde nenarodení.

Smrť je dosiahnutie termodynamickej rovnováhy s okolím, život udržuje v tele inú teplotu ako má okolie.

Ak sa kyvadlo prestane kývať, nemyslíme si že zomrelo. (sily, ktoré ho kývali, stále existujú)

Lebo plodenie je len priberanie, ktoré prešlo na nového jedinca, teda priberanie na druhú, tak ako smrť je iba vylučovanie na druhú.

Člověk hyne proto, ježto nemůže připojit počátek ke konci.

Spánek nastává ústupem krve do cév, probuzení zase jejím rozlitím, smrt pak úplným ústupem.

Kedysi sa v neživej hmote nejakým ešte celkom nepredstaviteľným pôsobením síl prebudili vlastnosti života....Napätie, ktoré sa vtedy vytvorilo v dovtedy neživej látke, sa usilovalo o vyrovnanie; tým bol daný prvý pud, predstavujúci návrat k neživému. Pre vtedy žijúcu substanciu bolo ešte umieranie ľahké, pravdepodobne bolo treba prejsť len krátku životnú cestu..

..životný proces indivídua vedie z vnútorných dôvodov k vyrovnávaniu chemického napätia, to znamená k smrti, zatiaľ čo spojenie s individuálne odlišnou živou substanciou toto napätie zväčšuje, uvádza takpovediac nové vitálne diferencie, ktoré potom musia byť dožité.