Čo je myslenie?

A vobec, vsetko co jestvuje, ma vraj nejake poznanie.

Vnímanie a myslenie nazýva totiž tým istým.

Svet predmetov vyzaruje atomy do priestoru a tieto pri dopade na zmyslove organy vyvolavaju zmyslove pocity. - Zmysly su hrube, nemozu dostatocne hlboko viest k poznaniu skutocnosti /atomom/. Vnemy+myslienky su zmeny stavu tela.

Duša nemá časti a nemá viac mohutností. Myslenie je totiž totožné so zmyslovým vnímaním, obe možno odvodiť z jednej mohutnosti.

Pokiaľ ľudia žijú nekriticky v každodennej skúsenosti, žijú vo svete zdania (jaskyne) a nevedia nič o vlastnom bytí. Filozofia oslobodzuje človeka z jaskyne zdania a privádza ho ku slnku pravdy. Tým je dané rozlíšenie medzi púhym zdaním a pravým bytím.

Zmyslové vnemy poskytujú najvýznamnejšie poznatky, ale nehovoria prečo. - Oheň je teplý. - Prečo? Je teda jasné, že múdrosť je veda, ktorej predmetom je istý druh príčin a poznatkov.(Myslenie je teda možno hľadanie príčin)

Myslenie je zhrnutie toho, čo bolo v pamäti rozptýlene a neusporiadané, aby to bolo pripravené pre prípadné použitie.

Myseľ je to, čím človek ovláda svoje telo /Človeka nestotožnuje s mysľou/. Myseľ je iba skladisko myšlienok, kt. srdce načerpá z enegie bytia.

Kazde uvazovanie sa redukuje na dve myslienkove operacie, a to scitanie a odcitanie.

Keď napríklad vojak uvidí v piesku konské stopy, z myšlienky na koňa prejde na myšlienku o jazdcovi a od neho na myšlienku o vojne atď. Naproti tomu roľník z myšlienky na koňa prejde na myšlienku o pluhu, poli, atď.

Ak budú na ľudské telo súčastne pôsobiť dve alebo viac telies, keď si myseľ neskôr predstaví niektoré z nich, ihned sa rozpamätá aj na ostatné.

Je v prirodzenosti rozumu neuvažovať o veciach ako o náhodných, ale ako o nevyhnutných.

Myseľ si môže predstaviť a spomínať si na minulé veci len pokiaľ trvá telo.

Myseľ = Mlyn, ktorý sám osebe nevyrobí múku. Iba za predpokladu, že tam dovezieme zrno.

Hmota je citlivá, má schopnosť pociťovania. Myslenie samo je prejavom citlivosti vysokoorganizovanej hmoty - ľudského mozgu.

Máme v sebe dve schopnosti (pasívne sily) - telesnú citlivosť (schopnosť prijímať dojmy) a pamäť (schopnosť uchovávať pocit).

Pociťovanie samo produkuje všetky naše myšlienky. Myslieť znamená (znovu) pociťovať.

Dívejte se na proces myšlení jako na vnitřní vizualizaci neomezenou materiálním světem. V myšlenkách se můžete pohybovat dopředu i dozadu. K tomu, abyste vstoupili do světa myšlení, nepotřebujete svých pět smyslů. Totéž děláte, když spíte. Příčina a následek nejsou nutným předpokladem.

..rozum je účelná činnosť.

Činnosť rozkladu je silou a prácou umu, najpodivuhodnejšej a najväčšej, alebo skôr absolútnej moci.

Myslieť znamená mať myšlienky. Ale až tým, že sa prúd vedomia rozdelí do určitých, jednotlivých nespojitých predstáv, dá sa s nimi operovať, t.j dajú sa myslieť. Určité, jednotlivé predstavy sú však možné iba vtedy, ak sa označia menom - strom, lev atď.... mená sú tým, čo myslíme.

Mysliaci tvor bez mozgu je ako tráviaci tvor bez zaludka.

Usudzovanie je hľadanie prieniku pojmov.

To čo je chápanie u subjektu, to je kauzalita (=materia) u objektu. Chápanie kauzality premieňa vnímanie na nazeranie.

Premyslieť si môže človek len to,čo pozná - preto sa má niečomu naučit, ale vie len to , čo premyslel.

Myslenie je vzťahové, žiadna myšlienka nevie vyjadriť viac ako vzťahy... Intelekt je určený iba skrze a pre narábanie s javmi, a vedie nás k nezmyslom, ak sa snažíme ho použiť na niečo čo ide za veci ako sa nám javia.

Myslenie je symbolicke konanie

Myslením myšlienky nevytvárame, ale ich uchopujeme.

Mozeme povedat, ze myslenie je v podstate činnosťou operovania so znakmi. Táto činnosť je vykonávaná rukou, keď myslíme prostredníctvom písania, ustami a hrtanom, ak myslíme prostredníctvom hovorenia, a keď myslíme tým, že si predstavujeme znaky alebo obrazy, nemôžem ti uviesť nijakého činiteľa, ktorý myslí. Ak potom povieš, že myseľ myslí, upozorňujem ťa, že používaš metaforu..že v tomto prípade je myseľ činiteľom v inom zmysle než je ten, v ktorom možno o ruke povedať, že je činiteľom písania.

Adekvátna teória mysle musí dať do vzájomného vzťahu 3 zdanlivo nesúvisiace veci. Funkcionálnu organizáciu, fyzikálnu konštitúciu a subjektívne javenie. Pokrok v prvých dvoch oblastiach vďačí vynechaniu subjektu a skúmaniu iba objektívnych časovo-priesorových vlastností. Na skúmanie mysľe to ale nestačí. Intuitívne sa mi zdá, že východiskom by mohol byť spinozovský monizmus, kde sa mentálne aj fyzické budú javiť ako neúplné deskripcie zásadnejšej reality.(ad Benedictus de Spinoza)

Myslieť znamená hovno vedieť. Tragédiou je, že najviac myslia tí, ktorí toho najmenej vedia.

Človek je algoritmus. Emócie sú výsledky algoritmu vypočítavajúceho pravdepodobnosť úspechu nejakého podujatia - odvaha alebo strach.

Myslenie je urcity pohyb tela.

Vedomé myslenie môže byť založené na súkromnom rozprávaní sa samého so sebou.Podľa psychológa Juliana Jaynesa (The Origin of Consciousness in the Breakdown of the Bicameral Mind (1976)) – s ktorým súhlasí aj filozof Daniel Dennett – je možné, že naši pradávni predkovia používajúci jazyk, si neboli skutočne vedomí. Ich reč bola skôr štýlom komunikácie počítačov. Určite to nie je vedomá komunikácia. Keď mal náš predok problém, mohol „požiadať“ o pomoc a niekto ho mohol počuť. Vďaka tomu si vypestovali návyk žiadať o pomoc či klásť otázky. V časoch tejto primitívnej komunikácie mohli riešiť určité problémy položením otázky, ktorú síce neadresovali nikomu konkrétnemu, no mohol im odpovedať ktokoľvek, kto bol nablízku. Jedného dňa však nejaký pračlovek položil otázku a naokolo nebol nikto, kto by ho mohol počuť. On ale svoju otázku počul, začal vymýšľal odpoveď a uspel. Vlastne vytvoril komunikačné spojenie medzi dvoma časťami jeho mozgu, medzi ktorými bol problém v spojení. Jeden komponent narazil na problém a nevedel si s ním rady, druhý ho vyriešil.

Myslenie je psychicky proces smerujuci k rieseniu problemov. Problemy plynu z jednoduchych klasifikacii /Co je to/, rozhodovania /kam ist/ pripadne zostavovanie a testovanie komplexnych planov cinnosti /Ako to urobit/

Myslenie je prúd asociácií. Jednym sposobom myslenia je prúd myšlienok, ktoré počujeme v duchu. Druhym sposobom myslenia je prud obrazov, ktore vidime v duchu

Myslenie je manipulacia s pojmami. Myslenie je zalozene na vztahoch medzi pojmami. Pomy tvoria surovy material, s ktorym sa manipuluje a kombinuje /induktivne, deduktivne/ v priebehu myslienkoveho procesu.

Myslenie je evolucia mémov - thinking tools. Pojmy su výsledom kulturnej evolucie. Nikto ich nemusí vymysliet.

delenie na racionálne a nejaké mystické, iracionálne vo výkone našej mysle, či mysle iných zvierat je dokázateľne a definitívne antropocentrický nezmysel. Nič také v mozgu nemáme. Čo však máme je, že podstatná časť rozhodovacích procesov je nevedomá.

Naša myseľ je ako pohár čistej vody. Ak do vody pridáte soľ, stane sa slanou; ak pridáte cukor, stane sa sladkou; ak pridáte výkaly, budú z nej splašky. Voda je však pôvodne čistá. Žiadne myslenie, čistá myseľ. Čistá myseľ, žiadny problém.

Filozofia (myslenie) je kladenie si otazok a hladanie odpovedi na ne. Je dobre mat odpovede na vsetky otazky. Kto sa chce hrat na mudreho, musí mať pripravené odpovede na všetky otázky

Keby si myslenie takto nepretváralo svet na veci, na čosi rovné sebe samému, nebolo by ničoho, čo by sa dalo nazvať poznaním.... Protikladom tohto sveta fenoménov nie je pravý svet (teda nadpozemský, nebeský, náboženský (T.M)), ale beztvarý, neformovateľný svet chaosu zmyslových zážitkov - teda iný druh fenoménov, pre nás nepoznateľný.

Myslenie je neodvoditeľné, taktiež pocity: tým však ešte ani zďaleka nie je dokázané ako pôvodné alebo osebe súcne! Len sa konštatuje, že sa nemôžeme dostať zaň, pretože nemáme nič iné než myslenie a pociťovanie.

Necítime to, že v našej hlave milióny neutrónov počítajú pravdepodobnosti prežitia a reprodukcie, a tak sa mylne domnievame, že náš strach z hadov, náš výber sexuálneho partnera, alebo naše názory o Európskej únii sú výsledkom nejakej mysterióznej slobodnej vôle.

Skupina cítenia (vedaná–khandha) Existujú tri druhy cítenia. Ktoré tri? Príjemné cítenie, nepríjemné cítenie a cítenie príjemné ani nepríjemné. Skupina vnímania (saňňa–khandha) A aké existuje vnímanie? Je šesť útvarov vnímania: vnímanie tvarov, vnímanie zvukov, vnímanie pachov, vnímanie chutí, vnímanie hmatových javov a vnímanie predmetov mysle. Skupina formácií (sankhárá–khandha) A aké existujú formácie? Je šesť útvarov zámeru (četanán): zámer vzťahujúci sa na tvar, zámer vzťahujúci sa na zvuk, zámer vzťahujúci sa na pach, zámer vzťahujúci sa na chuť, zámer vzťahujúci sa na hmat a zámer vzťahujúci sa na predmet mysli.

V Reči o pravom poznaní nachádzame troch hlavných predstaviteľov skupiny mentálnych formácií: zámer (četaná), zmyslový kontakt (phassa) a pozornosť (manasikára).

Idea je prvým štádiom činu, čin je posledným štádiom idey.

Formy myslenia ako myslenie v priestore a čase, alebo pojmy kvantity a príčiny, ktoré Kant pokladá za vrodené, sú iba inštiktívnymi spôsobmi myslenia; a ako inštinkty boli pomaly získavané v priebehu evolúcie ľudskej rasy a sú dedené indivíduom, ktorému sú vrodené.

Idey, ktoré chápeme pri vnímaní a vedení, nie sú v skutočnosti idey v našej mysli, ale idey v božej mysli a my máme cez osvietenie k týmto ideám prístup.

Ak máme spoločnú schopnosť myslieť, máme spoločný aj rozum, skrze ktorý sme rozumnými tvormi. Ak je tento rozum spoločný, tak aj ten, ktorý nám nariaďuje, čo treba robiť a čo nie. Ak toto pripustíme, aj zákon je spoločný, a ak zákon, sme občanmi. Ak sme občanmi, tak nám všetkým prináleží akési občianstvo, a ak toto pripustíme, svet je ako štát. A či azda môže niekto povedať, že celému ľudskému pokoleniu prináleží nejaký iný štát?

Veda nemyslí. Veda sa nepohybuje v dimenzii filozofie. Ale je závislá na tejto dimenzii bez toho, aby o tom vedela. Napríklad fyzika sa pohybuje v oblasti priestoru a času a pohybu. Veda ako veda nemôže rozhodnúť, čo je priestor, čo je čas, čo je pohyb. Fyzika svojimi metódami nedokáže povedať, čo je to fyzika.

Myslenie je výpočet.

..nejestvujúce nemôžeš ani poznať (pretože to nie je možné), ani vysloviť, lebo myslenie a bytie je to isté.

..Myslenie však a to, čo myslíme, je to isté. Myslenie totiž nemôžeš nájsť bez jestvujúceho, v ktorom je myslenie vyjadrené. Lebo mimo jestvujúceho nič nie je...

Myslíme v smere entropie. Myslenie vidí realitu iba tam, kde entropia rastie. Ak niekto tvrdí, že sa niečo dialo proti rastu entrópie (pozn: napr. že sa rozostúpili vody mora a vytvoril sa suchý chodník pre odchod židovského národa z Egypta), zdá sa nám to nereálne, nepravdepodobné, ako zázrak alebo nejaký klam a čary.

Myslenie musí spĺňať prinajmenšom dva predpoklady: Kto chce myslieť potrebuje niečo o čom by mohol myslieť...problém, predmet myslenia, tému. Ďalej sa nemyslí len o niečom, ale aj pomocou niečoho. Myslí sa pomocou pojmov a viet a úsudkov. Za tretie podľa Hegela k mysleniu potrebujeme negativitu. Myslenie sa stále pohybuje v rozporoch a protikladoch. (ad Georg Wilhelm Friedrich Hegel)

Myslenie je pokusné konanie s malými množstvami energie, podobné posúvaniu malých figúrok na mape, predtým ako generál dá rozkaz na pohyb svojich vojsk.

Myslenie je vnútorný rozhovor.

Pretože, čo by sa v diskusii o našej súčasnej občianskej vojne mohlo zdať nepríslušnejšie, ako sa pýtať (ako sa to aj pýtalo), akú hodnotu mal rímsky cent? Napriek tomu bola nadväznosť pre mňa dostatočne evidentná. Pretože myšlienka vojny predstavila myšlienku vydania kráľa jeho nepriateľom; myšlienka na to priniesla myšlienku na vydanie Krista; a tá opäť myšlienku na 30 pencí, čo bola cena zrady; a odtiaľ ľahko nasledovala táto nepríslušná otázka; a to všetko v okamihu, pretože myšlienka je rýchla.

Niektoré z našich myšlienok (ideí) majú prirodzený vzájomný súlad a vzájomné prepojenie: a je úlohou a najvyššou schopnosťou nášho rozumu nachádzať tieto vzťahy. . . Okrem toho existuje ešte ďalšie prepojenie myšlienok, ktoré je úplne založené na náhode alebo zvyku. Myšlienky, ktoré samy osebe nie sú príbuznými, sa v mysliach niektorých ľudí tak zjednotili, že. . . ten akonáhle jedna myšlienka príde na rozum človeku ,objaví sa s ňou aj jej asociácia.

Myšlienkové asociácie založené na náhode alebo zvyku (pasívne sa posilňujúce opakovaním) môžu byť koreňom šialenstva.

Ako nemôže byť teleso uvedené do pohybu bez pôsobiacej príčiny tak ani do vedomia nemôže prísť myšlienka bez nejakého popudu. Popud je buď vonkajší, podráždenie zmyslov, alebo vnútorný, teda nejaká iná myšlienka, ktorá prináša danú myšlienku pomocou asociácie.

Asociácia dvoch myšlienok sa zakladá buď na vzťahu príčiny a následku, alebo na podobnosti, alebo obyčajnej analógie, a nakoniec na rovnakom čase ich prvého poňatia, napr. tak, že myšlienky vznikli (v našom vedomí) naraz preto, lebo predmety týchto myšlienok sa nachádzali vedľa seba v priestore.

Myšlienkové asociácie založené na vzťahu príčiny a následku sa vyskytujú v hlavách mysliacich a dôkladných, asociácie na základe podobnosti, alebo obyčajnej analógie v hlavách vtipných, duchaplných a poetických, a nakoniec asociácie založené na rovnakom čase vzniku sa vyskytujú v hlavách obmedzených.

Všetko pôvodné myslenie sa deje v obrazoch, preto je fantázia dôležitým nástrojom k nemu, a žiadna hlava bez fantázie nedosiahne nikdy nič veľkého - dokonca ani v matematike.

Když však mozek zůstává po nějaký čas klidný, tehdy člověk myslí.