Prečo musíme zomrieť?

Preto jako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili .

Z čoho veci vznikajú, do toho tiež podľa nevyhnutnosti zanikajú, lebo si za neprávosti navzájom splácajú pokutu a trest podľa určenia času.

Všetko, čo je zložené sa nakoniec rozpadne.

Všetky zložené veci sú nestále.

Skutoční filozofi pokladajú telo za prekážku pri hľadaní poznania a zmyslu života. Potreba starať sa o telo prináša početné rozptýlenia pri úsilí o poznanie. Preto je pre skutočného filozofa hlavným cieľom byť slobodným od tela a jeho zápletok, aby mohol ísť za poznaním. Smrť je konečným oddelením duše od tela. Telo je pre dušu väzením a smrť je spôsobom akým sa duša oslobodzuje. V živote skutočného filozofa, smrť nenastáva vtedy, keď prestanú telesné funkcie. Skutočný filozof je akosi mŕtvy už predtým než zomrie, predtým než telesné funkcie prestanú.

Preto musí byť život nevyhnutne spojený s udržaním tepla, a čo voláme smrťou je jeho strata. Treba však povedať, že sú dva spôsoby ako plameň prestáva existovať; buď prestáva zahasením alebo vyhasnutím. To čo je zapríčinené sebou samým voláme vyhasnutím, to čo je zapríčinené protikladom voláme zahasením.

Váš život uprostred príčin smrti je ako lampa v silnom vetre.

Sila, ktorou človek zotrváva vo svojej existencii, je ohraničená a nekonečne prekonávaná mocou vonkajších príčin.

Nie je možné, aby človek nebol časťou prírody a aby podliehal len tým zmenám, ktoré sa môžu pochopiť iba z jeho prirodzenosti a ktorých je adekvátnou príčinou.

Každá vec môže zaniknúť len pôsobením vonkajšej príčiny.

Puk rozvinutím sa kvetu mizne a dalo by sa povedať, že ho kvet vyvrátil; rovnako plodom sa kvet vyhlasuje za nepravdivé jestvovanie rastliny a ako pravda rastliny nastupuje na miesto kvetu plod. Tieto formy sa nielen odlišujú, ale sa aj potláčajú ako navzájom nezlučiteľné. No ich spojitá povaha ich zároveň robí momentmi organickej jednoty, kde nielenže si neodporujú, ale jedno je rovnako nevyhnutné ako druhé a až táto nevyhnutnosť tvorí život celku.

Človek by nevydržal večne prechádzať cez všetky tie útrapy a byť v kuse hnaný, bez nejakého skutočného zisku, keby mu ostávala individualita a spomienky. Odhodí ich a vstúpi cez smrteľný spánok osviežený a vybavený novým intelektom do nového života.

Celá príroda je bojom. Rastliny bojujú proti zvieratám, zvieratá voči zvieratám, človek voči zvieratám i rastlinám. (Bojujú však skôr indivíduá, celé druhy sa skôr potrebujú.) Človek okrem toho bojuje proti gravitačnej sile pri vzpriamenom postoji, proti chemickým väzbám pri trávení a má pritom pocit zdravia, ak ich úspešné prekonáva. Napriek tomu má stále určitý pocit nepohody z boja s týmito nižšími silami, je z neho unavený a preto potrebuje spánok a napokon smrť.

S narodením je nám vždy daná už aj smrť, a časový úsek medzi narodením a smrťou je umieranie, bytie ku koncu. Smrť je niečo ku čomu sa správame buď vyhýbavo alebo nevyhýbavo.Môžeme ju ignorovať alebo akceptovať. Ponúka sa tým výborná príležitosť, pýtať sa naše bytie s ohľadom na smrť. Neustále výchadzanie z vedomia vlastnej smrti a držania sa ho, nevyhýbavé správanie sa k nemu, otvára nám možnosť dostať sa z prepadnutia veciam. Hrať sa s predstavou vlastnej smrteľnosti nám dáva možnosť objaviť život v inom svetle. Čo chcem mať v živote odžité v okamihu keď príde smrť? Čo chcem po sebe zanechať? Bol môj život len zbytočným časom?

Ak je život za trest, potom trest musí raz vypršať.

After all, in the absence of external energy input, random thermal motion tends to destroy order. This tendency is codified in the second law of thermodynamics, which dictates that everything ages and decays: Buildings and roads crumble; ships and rails rust; mountains wash into the sea. Lifeless structures are helpless against the ravages of thermal motion. But life is different: Protein machines constantly heal and renew their cells. In this sense, life pits biology against physics in mortal combat.

Smrť zapadá síce veľmi pekne do cyklu látkovej výmeny, to však väčšinu ľudí neukľudňuje.

Lebo ideme do vyššieho levelu. Dostaneme nové šaty. Lebo nás čaká niečo lepšie. Lebo čas skúšky, učenia, trestu vypršal.Lebo nám dojdú baterky. Lebo máme v génoch naprogramovanú iba dobu určitú.

Lebo je to spravodlivé - voči tým čo už zomreli, veď keď oni museli, tak aj my musíme, ako by k tomu inak prišli

Musíme zomrieť, lebo musíme urobiť miesto pre druhých, inak by sa zem rýchlo zaľudnila a nebolo by dosť jedla pre každého.

Lebo sme sa narodili. Všetko čo začína, má i svoj koniec, iba to čo sa nezačalo sa nekončí.

Lebo usmrcujeme, aby sme jedli a preto musíme byť usmrtení.

Útecha umierajúcemu: Prestaneš byť niečím, čo si bol býval najlepšie urobil, keby si sa ani vôbec nebol stal. (Du hörst etwas zu sein, welches du besser getan hättest, nie zu werden.)

7. Všetky javy sú pominuteľné. Pomer jinu a jangu sa v nich ustavične mení. Jin sa premieňa na jang a jang sa premieňa na jin.

Ale nakoniec a nevyhnutne prichádza equilibrum. Každý pohyb, ak je to pohyb v prostredí,kt. kladie odpor, sa musí skôr alebo neskôr zastaviť; každá rytmická oscilácia, ak nie je zvonku budená, stráca na rýchlosti a amplitúde.

Ak však nie je pre prvky samé nič hrozného v tom, že sa každý z nich ustavične premieňa v iný, prečo sa má niekto obávať premeny a rozlúčenia všetkých dohromady? Veď sa to deje v zhode s prírodou; a čo sa deje v zhode s prírodou, nie je zlo.

Smrť je niečo podobné ako zrodenie; tajomstvo prírody: zlúčenie prvkov a ich rozlúčenie, ale vcelku nič také, za čo by sa niekto musel hanbiť, lebo nie je v rozpore s prirodzenosťou rozumného tvora ani so spôsobom jeho vybavenia.

Životný cyklus organizmov je lievikovo zúžený na začiatku a na konci (1 bunka --> trilión buniek (slon) --> 1 bunka (spermia). Výhodou tohto lievikového zúženia je návrat k plánu, k rysovacej doske. Ľahšie sa zmení (mutuje) jedna bunka ako naraz trilión buniek. Zároveň je zabezpečená bunečná jednotnosť, všetky sestry mutujúcej bunky (tých trilión buniek u slona) sú jej podobné.

Správne sme vždycky učili medikov aj celú populáciu - neužívajte antibiotiká pri bežnom vírusovom ochorení. COVID je ale výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo, pretože COVID otvorí brány baktériám, ktorými sme sami osídlení. My keď sme analyzovali pitvy pacientov, ktorí zomreli na španielsku chrípku ... všetci mali, test pozitívny na pneumokoka, čiže nezomreli na španiesku chrípku. My sami, všetci čo tu sme, sme osídlení vlastnými baktériami a toto bohužiaľ zabíja ... sprievodná bakteríálna infekcia u COVIDu , a to je výnimka oproti ostatným vírusovým infekciám, nastupuje takmer vždy.

Najlepší možný svet si predstavujeme svet, kde by sa neumieralo a zároveň každý by mal veľa detí. To by však viedlo čoskoro k preľudneniu Zeme a nebol by to teda najlepší možnú svet.

Keby sa iba rodilo a nezomieralo, čoskoro by bola zem preplnená. Pretože máme v génoch nastavené rozmnožovanie, musí tam byť nastavené aj umieranie . Ak by sa prestalo umierať, prestala by aj potreba znovuz(rodení).

Každá neprávosť je hriechom, ale je aj hriech, ktorý nevedie k smrti.

Dianie je možné len vtedy, ak bytie prechádza v nič a nič prechádza v bytie.

Myslím si, že prekonať škandál smrteľnosti sa dá len jediným spôsobom : tak že pripustíme, že Boh nás necháva trpieť, hrešiť, pochybovať, pretože ukázať sa nám a vyliečiť nás teraz naraz nemôže. A nemôže to z jednoducho z toho dôvodu, že my sami sme v tomto štádiu vesmíru - zatiaľ neschopní dosiahnuť vyšší rád a svetlo.

Člověk hyne proto, ježto nemůže připojit počátek ke konci.

..všetko živé umiera z vnútorných dôvodov, vracia sa späť do anorganického stavu, potom môžeme povedať len jedno: Cieľom všetkého života je smrť, a smerom do minulosti: Neživé tu bolo skôr ako živé!

Kedysi sa v neživej hmote nejakým ešte celkom nepredstaviteľným pôsobením síl prebudili vlastnosti života....Napätie, ktoré sa vtedy vytvorilo v dovtedy neživej látke, sa usilovalo o vyrovnanie; tým bol daný prvý pud, predstavujúci návrat k neživému. Pre vtedy žijúcu substanciu bolo ešte umieranie ľahké, pravdepodobne bolo treba prejsť len krátku životnú cestu..

Téza o pudoch sebazáchovy, ktoré priznávame každému živému tvorovi, je vo zvláštnej opozícii k predpokladu, že celý pudový život slúži na privolanie smrti. Teoretický význam sebazáchovných a mocenských pudov, resp. pudov uplatnenia, sa v tomto svetle scvrkáva; sú to čiastkové pudy, určené na to, aby zaistili organizmu vlastnú cestu k smrti a zabránili iným možnostiam návratu k anorganickosti než imanentným..

Primitívnym národom je myšlienka "prirodzenej smrti" cudzia; každé úmrtie odvodzujú od vplyvu nepriateľa, alebo zlého ducha.

U živej substancie rozlišujeme živú a neživú polovicu; smrteľná je telo v užšom zmysle, soma, len to je podriadené prirodzenej smrti, zárodočné bunky sú však potencionálne nesmrteľné, pokiaľ sú schpné vyvinúť sa za určitých priaznivých podmienok do podoby nového indivídua.

Smrť je priamym následkom rozmnožovania.

..pudy života majú oveľa viac dočinenia s naším vnútorným vnímaním, kedže vystupujú ako rušitelia pokoja, ustavične so sebou prinášajú napätiam ktorých likvidácia sa pociťuje ako slasť, zatiaľčo pudy smrti akoby vykonávali svoju prácu nenápadne. Zdá sa akoby bol princíp slasti priam v službách pudov smrti.