Čo sú to dejiny? Prečo má človek záujem o dejiny? Vďaka akým predpokladom je človek schopný pýtať sa na dejiny? Môžeme vôbec pochopiť o čo v dejinách ide?

Ja nechcem napisat dejiny kráľov a kráľovien ale dejiny ducha.

Priroda je vyvin ideje v priestore. Dejiny su vyvin ideje v case.

História v industriálnej spoločnosti začína študovať ľudí a ich diela, namiesto kráľov a ich vojen. Prestáva byť záznamom osobností a začína byť históriou veľkých objavov a nových myšlienok.

Dejiny nemajú nijaký zmysel: máme teda dôvod k radosti. Veď prečo by sme mali pretrpieť všetky tie muky kvôli nejakému pozitívnemu koncu vývoja, kvôli akejsi poslednej slávnosti, ktorej náklady by aj tak išli na úkor našej námahy a nášho stroskotania? A to všetko kvôli budúcim idiotom, ktorý jasajú nad naším trápením a tancujú na našom popole? Vízia rajského konečného stavu svojou absurdnosťou presahuje aj najhoršie formy poblúdenia našich nádejí.

Aby dejiny mali zmysel, museli sme to v dejinách byť vždy my, kto sa ich účastnil a aj budúcnosť si pripravujeme pre seba. Skrátka, aby mali dejiny zmysel, náuka o reinkarnácii musí byť pravdivá.

Existuje druh kritiky, pri ktorej si prevezmeme niečo z toho, čo kritizujeme, a takáto kritika je často zdrojom našich vlastných názorov a presvedčení. Väčšina presvedčení, ktoré máme vznikla s kritickým vyrovnávaním sa s názormi iných. Na základe toho človek dospieva k modifikovaným pozíciam,.. Celé dejiny filozofie sú takýmto procesom tvorby nových pozícií na základe neustálej kritiky starých pozícií.

Dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov.

Na históriu sa nedá dívať iba cez okuliare ekonomiky, sú aj iné motivácie ako ekonomické ktoré hýbu ľuďmi.

Históriu nemožno zjednodušiť na boj dvoch tried, s jasným rozdelením na proletariát a buržoáziu. Nedá sa jasne rozlíšiť medzi tými ktorí vykorisťujú a tými, ktorí sú vykorisťovaní, napr. v prípade malých majiteľov akcií, alebo majiteľov celoživotných úspor, alebo duchovných alebo schudobnelých potomkov buržoázie alebo šľachty, alebo vzdelaných ľudí. To bol obrovský problém revolúcie v Rusku a jej červeného teroru voči najrozličnejším ľuďom.

Boj proletariátu proti buržoázii je - nie síce obsahom, ale formou - najprv bojom národným. Proletariát každej krajiny musí „prirodzene” najprv skoncovať so svojou vlastnou buržoáziou. Načrtli sme najvšeobecnejšie fázy vývinu proletariátu, čím sme sledovali viac-menej skrytú občiansku vojnu v terajšej spoločnosti až do chvíle, keď prepuká v otvorenú revolúciu a proletariát násilným zvrhnutím buržoázie zakladá svoje panstvo.

..pod rukami židovských kňazov sa premenila väčšina období z histórie Izraela na obdobia úpadku, vyhnanstvo, dlhodobá smola sa premenila na večný trest , na dlhé obdobia —v obdobiach, v ktorých kňazi ešte neboli... urobili z mocných, slobodných postáv v histórii Izraela, podľa potreby, slabých..... alebo bozbožných, psychológiu každej veľkej udalosti zjednodušili na slabomyseľný vzorec "poslušnosti alebo neposlušnosti" voči Bohu.

Dejiny kresťanstva - a to od smrti na kríži - sú dejinami postupného, stále väčšieho nepochopenia pôvodného symbolizmu. S každým rozšírením na ešte širšie a ešte barbarskejšie masy, ktoré nemohli pochopiť podmienky za akých kresťanstov vzniklo, bolo nutné kresťanstvo zvulgarizovať, zbarbarizovať - poňalo do seba všetky učenia a rituály záhrobných kultov rímskeho impéria, nezmyselnosti všetkých druhov chorých myslí.

Ešte raz predviedol kňažský inštinkt veľký prečin na histórii - preškrtol včerajšok a predvčerajšok histórie kresťastva , vymyslel si históriu prvého kresťanstva, sfalšoval aj dejiny Izraela, aby vyzerali ako predhistória kresťanstva : "všetci proroci hovorili iba o Ježišovi" … Cirkev potom neskôr sfalšovala aj celé dejiny ľudstva na predhistóriu kresťanstva.

Stoici boli presvedčení, že celý kozmický cyklus v ktorom sa príroda nachádza pozostáva z jedného jediného vznikania a zanikania, boli presvedčení že sa história bez prestania opakuje. Každých 2000 rokov prichádza svetový oheň, ktorý pohltí zem a potom sa všetci ľudia narodia znovu a musia žit znovu a znovu ten istý fatalistický život (ad stoicizmus)

Na počiatku určitej epochy sú vlastnické vzťahy v oblasti nástrojov, strojov atď. ešte bezrozporne spojené zo spôsobom výroby tovaru. Historický proces však prináša nárast rozporov. (napr. lovec a zberač zo začiatku etapy prechádza v otroka ku koncu etapy, slobodný roľník prechádza v nevoľníka, remeselník a mešťan prechádza v robotníka,proletára)

informačné revolúcie vždy priniesli spoločenské napätie, ktoré aj v minulosti viedlo k spoločenských revolúciám, často násilným.

vývoj či poznání probíhá po spirále. V určitých fázích života se člověk dostává do bodu, kdy se kruh uzavírá a člověk postupuje na tomto místě na vyšší úroveň. Asi nejznáměnjší je teroie vztah Pána a raba: Pán, který pohrdl životem a nutí nyní raba k práci pro uspokojení vlastních potřeb, představuje heroicko-parazitní sebevědomí, rab, který se v okamžiku smrtelné úzkosti vzdal, avšak dospěl duchovně rovněž k lidskému sebevědomí, představuje sebevědomí pracovní a produktivní. Zatímco panské sebevědomí není schopno dalšího vývoje, je rab tvůrcem materiálních statků i nositelem vnitřního lidského vývoje: učí se kázni (což je vyšší lidská hodnota než pánovo jednorázové pohrdnutí životem), nabývá zkušenost o samostatnosti vnějších věcí, ale i o možnosti jejich utváření, a posléze dochází k přesvědčení, že určujícím principem světa je ideální princip, který spatřuje ve vůli pána. Druhou složkou jeho sebevědomí je ovšem uspokojení z vlastního díla, takže jeho sebevědomí je rozporné („nešťastné sebevědomí“). Posléze dochází k tomu, že vztah „pán – rab“ se obrací, protože pán se stane více závislým na rabovi než rab na pánovi. Proto dochází nutně k zrovnoprávnění raba.

Dátumy, mená či udalosti. Taká je zvyčajná predstava o dejinách, ktorú poznáte z hodín dejepisu. Dáte mi však za pravdu, že minulosť ponúka oveľa viac než len výpočet základných informácií. Je to predovšetkým dobrodružstvo poznávania a fascinácia dobou, ktorá je nám viac či menej vzdialená. História preto ponúka zážitok z cestovania. Z cestovania v čase.

Šťastné obdobia sú v histórii ľudstva prázdnymi stránkami. / Die Perioden des Glueck sind in der Weltgeschichte leere Blaeter.

Historia nie je len skúmaním vecí, ktoré sa udiali, ale ja vecí ktoré sa dejú v našich hlavách a akým spôsobom sa dejú. .. História nám hovorí kto sme a ako sme sa sem dostali, naša identita každého jedného z nás je z veľkej miery postavená na tom aké sme mali dejiny, aké sú dejiny národa alebo tej časti spoločnosti v ktorej žijeme. A toto nám ukazuje história - kto sme.

Keď čítame prvé dejiny všetkých národov, tak sa nám zdá, akoby sme boli prenesení do nejakého nového sveta, v ktorom je celé ústrojenstvo prírody narušené a každá jej časť prevádza svoje úkony nejako inak než dnes. Bitky, povstania, mory, hlad a smrť, nie sú nikdy spôsobené príčinami, o ktorých uvažujeme dnes. Zázraky, znamenia veštb, Božie súdy, zatemňujú celkom tých niekoľko prirodzených udalostí ktoré sú medzi nich zamiešané.

Dejiny sú dejinami civilizácií, vývoj ľudstva si ani nie je možné predstaviť inak. V tomto príbehu vystupujú celé generácie civilizácií, od starého Sumeru a Egypta cez antiku až po civilizácie kresťanské, islamské a postupné výrazné prejavy civilizácií čínskych a hinduistických. V dejinách boli civilizácie vždy tým, s čím sa mohli ľudia najľahšie stotožniť.

Každá civilizácia sa považuje za stred sveta a svoju históriu píše ako ústrednú drámu dejín celého sveta.

Všetok historický vývoj ľudstva nie je ničím iným, ako pozvoľným prechodom od životného názoru osobného, živočíšneho, k životnému názoru spoločenskému, a od životného názoru spoločenského k životnému názoru božskému..... Človek božského názoru na život už neuznáva život vo svojej osobnosti ani v združení osobností (v rodine, rode, národe, vlasti alebo ríši), ale v prameni večného, neumierajúceho života, v Bohu;

Existujú dve možnosti. Vývoj je buď bludný kruh, alebo je to špirála, ktorá niekam smeruje. Ja osobne verím, že ten svet smeruje niekam, ale mnoho ľudí sa nazdáva, že je to bludný kruh.

Ľudské dejiny nie sú nič viac a nič menej ako naše zlepšovanie sa teda progres v oblasti uvedomovania si našej slobody...v ľudských dejinách vidíme istý pohyb, isté smerovanie, istý progres ku tzv. koncu dejín. Ako ľudstvo sa posúvame od formy spolužitia, kde bol slobodný len jeden - panovník, a ostatní k nemu boli vo vzťahu otca a detí (napr. čínsky cisár a jeho poddaní). Dialekticky sa ľudská spoločnosť posúva do stavu, kde je slobodná už istá skupina ľudí (antické grécke demokracie). Spoločnosť, kde sú slobodní všetci sme nedosiahli ešte ani my.